ročník LI. editoriál Stanislava Repar: Pokračujeme! 2

Transkript

1 ročník LI editoriál Stanislava Repar: Pokračujeme! 2 poézia Marián Milčák: vadomori, dekompozícia a iné básne 6 próza Slavka Liptáková: Sedembolestná (poviedka) 12 esej Peter Zajac: Chvála literatúry 27 kolotoč Malevič Kazimir Malevič: Básne preložil Valerij Kupka 32 Kazimir Malevič: O poézii (esej) preložila Ivana Kupková 37 démon teórie Miroslav Zumrík: Doležel a Lund; Uplatnenie Doleželovej koncepcie fikčných svetov v analýze diela súčasnej nórskej literatúry 43 nové čítanie Jana Juhásová: Výtvarná vnímavosť Rudolfa Juroleka 52 uchom ihly Vydávanie kníh Peter Milčák: Jednoducho si sadneš a začneš krútiť pedálmi (interview). Zhovárala sa Stanislava Repar 63 Marián Milčák: V knihách je obrovské množstvo energie (interview). Zhovárala sa Stanislava Repar 79 Citujeme (Peter Milčák) 81 recenzie Etela Farkašová: Poetické obrazy vody (I. Ruttkayová: Vodné znamenia 2) 96 Zuzana Ištvánfyová: Návraty s kyslastou príchuťou (Z. Kepplová: Reflux / Niekto cudzí je v dome) 97 Igor Daniš: Túžba po slobode (E. Letňanová: Zamrežovaný denník) 99 Karol Csiba: Niekoľko poznámok k aspektom... (M. Součková, ed.: K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 II a III) 102 Mária Majerčáková: Vrstvenie nevypovedaného (P. Soukupová: Pod sněhem) 106 Gabriel Lukáč: Uveriteľnosť verzus stereoty - pizácia (S. Drakulić: Obžalovaná) 108 Martin Boszorád: Literatur macht frei (T. Vermes: A je tu zas) 109 rozhľadňa Marek Debnár: Konce a začiatky 112 rozhľadňa V4 + Stanislava Repar: Kúsok od raja 113 úklady slovenčiny Pavel Branko: Tabu a jeho premeny a iné glosy 116 o prispievateľoch 118 TOTO! v romboide Schnitzer Ľubica Kepštová: Teodor Schnitzer (Fenomén STOPY) 121 bibliografia Peter Kerlik, ed.: Bibliografia Romboidu ( ) 129 symposion Zdeňka Kalnická: Obraz, obraz, obraz 83 konfrontácie Balla Daniel Kováčik: Vladimír Balla, sofista 89 Marta Součková: Normálna nenormalita alebo ako písať o láske 89 na obálke Teodor Schnitzer: Šperky (1., 2. a 4. strana) Teodor Schnitzer: Štúdia Indiána (3. strana) 1

2 Pokračujeme! Mýlili sa tí, ktorí krátko po zániku Revue aktuálnej kultúry (RAK) a v súvislosti s vlaňajšou rezignáciu Radoslava Passiu na miesto šéfredaktora pochovávali už aj Romboid. Iste sa zhodneme na tom, že ak by sa tak predsa len stalo, slovenská literárna scéna by tým bola ochudobnená, pretože nijaký iný časopis podobného zamerania, záberu, periodicity, kvality či tradície viac na Slovenku neexis - tuje. Ostali by sme nielen bez trilobitu, ale aj toľko skloňovaného choch mesu, ak by sme dovolili návrat do stavu, keď si nebolo kde (na papieri!) ceknúť ani pošpásovať. Niektorí si na to pamätáme a zimomriavky na tele aj na duši rozhodli, že sme sa tejto neradostnej perspektíve radostne vzopreli. Mýlili sa aj tí, ktorí roztržku či nedorozumenie medzi redakciou a vydavateľom považovali za osudové, resp. nepreklenuteľné. Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska (AOSS) prostredníctvom svojich predstaviteľov deklarovala (a svojimi skutkami už aj dokazu - je) záujem udržať mesačník Romboid ako svoj jediný tlačový orgán a zároveň publikačnú platformu pre všetkých, ktorí žijú (s) literatúrou a jej rozvetvenými príbuzenskými vzťahmi s inými umeniami, vednými disciplínami, jednoducho okruhmi ľudskej pôsobnosti. A mýlili sa najmä tí, ktorí odstupujúcej redakcii a jej tesným spolupracovníkom len sťažka prichádzali na meno. Radoslav Passia, Jaroslav Šrank, Ivana Taranenková, Ivana Komanická, Jana Bálik, Kamila Krkošová, Vladimír Barborík, Jana Cviková, Gabriela Magová, Eva Kovačevičová-Fudala a iste aj mnohí ďalší zaslúžia si naše poďakovanie za prácu odvedenú nie v hocijakých, ale v tých najťažších podmienkach. Kto nevie, o čom hovorím, nech si to vyskúša. Zo mňa samej hovorí dvadsaťpäťročná redakčná (časopisecká) skúsenosť síce v rozličných prostrediach, no vždy za podobne náročných vonkajších podmienok. V novej redakcii sme sa rozhodli vklad našich kolegov a kolegýň zviditeľniť aj prostredníctvom kompletnej bibliografie, ktorá jasne vypovedá o úspechoch, prioritách a zámeroch, možno aj istých rezervách, odsunutých témach či objektívnych problémoch Passiovej redakcie. Každý si ju môže preštudovať z toho hľadiska, ktoré ho najviac zaujíma. Bývalá redakcia zhodou okolností počas rokov svojho pôsobenia ( ) neprinášala kedysi pravidelné obsahy jednotlivých ročníkov. Veríme, že bibliografia príde vhod všetkým, ktorí sa literatúre venujú so znalosťou prameňov a svoje myslenie 2

3 potrebujú širšie ukotviť, prinajmenšom konfrontovať s výkonmi svojich kolegov a kolegýň, a že nám všetkým umožní ľahšiu orientáciu v neprehľadnom množstve rozmanitého materiálu, ktorý Romboid za spomínaných päť rokov čitateľom ponúkol. V tomto duchu aj nová koncepcia časopisu nie je celkom nová, ale je skôr nadväzujúca, vo všeličom azda aj príležitostne vynovená. Budeme radi, ak predsa len iné rozvrstvenie rubrík a možno aj niektoré ďalšie akcenty či priority pritiahnu pozornosť jednak doterajších a jednak nových autorov a autoriek časopisu. Sa- Lovec jeleňov. Mladé letá, 1973 Teodor Schnitzer J. F. Cooper: mozrejme tiež čitateľov a čitateliek, ktorých je súdiac podľa výšky nákladu a remitendy aj na stredoeurópske pomery žalostne málo. Ani v úvodnom slove preto nemôžem obísť takú tému, akou je predplatné časopisu. Všetci, ktorým na Romboide záležalo a záleží, mali by siahnuť plytko do peňaženky a na jeho ročné predplatné oferovať rovných 15 C=; sumu, ktorú zaplatíte za jeden výdatnejší obed v reštaurácii alebo za slovinskú diaľničnú nálepku na týždeň. Bez vašej pomoci a pomoci vášho okruhu priateľov, rodiny, známych, na ktorých máte dosah, bude časopis z čísla na číslo prekonávať (ne)rentabilnú hranicu svojho vychádzania, hoci v literatúre, umení alebo vo vede môžu byť čísla skresľujúce a zavádzajúce. Všetci však dobre vieme, v akom čase žijeme. Ani nám, ľuďom okolo Romboidu, nebude prekážať, ak výnos z predaja časopisu (najspoľahlivejšie pomocou jeho predplatiteľov) pokryje aspoň poštové a telekomunikačné poplatky redakcie taká je, bohužiaľ, realita. Možno ste si už stihli všimnúť, že do podtitulu časopisu sa vrátila inter - disciplinarita, ktorá tam kedysi na pár rokov síce zasvietila, no s ktorýmsi prepriahaním v AOSS či redakcii aj smutne pohasla. Čas ukázal, že naša vtedajšia intuícia bola správna a dnes sa interdisciplinarita nielenže rozvíja, dokonca nosí, ale sa stala aj jednou z priorít novovzniknutého Fondu na podporu umenia. V redakcii sa tomu vôbec nečudujeme, naopak, tešíme sa tejto výzve, ktorá pred nami otvára zaujímavé výhľady a nakoniec, v Romboide bola vždy aspoň okrajovo tak či tak prítomná. Počas viacmesačných rozhovorov a príprav sme súčasní redaktori mesačníka (okrem mňa Marek Debnár, zástupca šéfredaktorky, Marta Součková, redaktorka, Gabriela Rakúsová, jazyková redakcia, a Eva Kovačevičová-Fuda la, grafika a technická príprava) prehodnotili aj štruktúru rubrík v Romboide a to s jediným cieľom. Pokúšame sa o jej väčšiu rozlíšiteľnosť (intencionálnosť) pre našich prispievateľov, ako aj čitateľnosť a príťažlivosť pre čitateľskú obec. Podrobnejšie údaje o zameraní jednotlivých rubrík nájdete vnútri v čísle. Poteší nás, ak sa popri obligátnej poézii, próze, dráme, esejistike či recenznej rubrike dokážete stotožniť aj so zamýšľanými rubrikami Nové čítanie, Symposion, Uchom ihly, Démon teórie, Osobnosť a Kolotoč, ale aj s rubrikami, ktoré azda ešte len prídu (Záložka, 3

4 Z denníkov) alebo o nich zatiaľ netušíme ani my v redakcii. Zachovávame tiež niektoré rubriky, ktoré už poznáte (Konfrontácie, Rozhľadňa tu pribúda Rozhľadňa V4+, Úklady jazyka/slovenčiny...), najmä ak ich autori prejavia záujem o ďalšiu spoluprácu. Celkovo pokiaľ ide o vnútorné členenie a využitie priestoru, ktoré taký mesačník celoročne ponúka, sme otvorení aj vašim návrhom; vďaka podnetom zvonka už uvažujeme o striedavej rubrike Kritika kritiky a Kritika prekladu a možno niektorých ďalších. Vychádzali sme pritom z potrieb samotnej literatúry a literárneho prostredia, ktoré si, ak mu dokážeme načúvať, zakaždým (vy)žiada svoje. Mys - líme si, že sa nepomýlime, ak budeme dávať viac priestoru pôvodnej literatúre, strednej a staršej generácii tvorcov a tvorkýň (ak oň, pravda, bude stáť s rovnakou nástojčivosťou ako tá mladšia), čo najvyváženejšiemu generačnému, geografickému, stavovskému i žánrovému rozvrstveniu našich prispievateľov (aj tých, o ktorých bude reč), esejistike či už umeleckej, alebo vedeckej, osobnostným akcentom a názorovým výmenám v polemickom duchu (pri všetkej úcte k názorom spoludiskutujúcich), tematizovaniu chronicky prežívajúcich problémov literárneho života a kultúrnej infraštruktúry na Slovensku a teda aj tzv. živým rubrikám. Ďalšou staronovou prioritou bude posilnenie medzinárodnej spoluprá - ce jednak tam, kde je na čom stavať teda s českou literatúrou a literárnou scénou, a jednak v rámci medzinárodného projektu Časopis v časopise (Review within Review RwR, existuje od r. 2002), ktorého je Romboid de facto spoluzakladateľom. Veríme, že prehľadové výbery iných časopisov a literatúr, ako aj možnosť publikovania autorov a textov z Romboidu v iných prostrediach a jazykoch (ešte vždy) predstavuje pridanú hodnotu, ktorej sa a práve v dnešných časoch netreba ľahkovážne vzdávať. O výtvarno-ilustračnú podobu časopisu sa postarajú zakladatelia a prevádzkovatelia novovzniknutej súkromnej galérie vtipne nazvanej TOTO! je galéria (od 2014), ktorá sa špecializuje na knižnú ilustráciu. S jej zakladateľmi sme sa navzájom spoznali vlani v ružomberskej synagóge na trhu šikovných rúk. Miloš Kopták, Mária Rojko a Ida Želinská svojím prístupom k systematickému budovaniu galerijných zbierok spolupracujú na uchovávaní knižnej kultúry a kultúrnej pamäti na Slovensku, a to v jej materializovanej aj nematerializovanej podobe. Rovnomenná rubrika TOTO! v Romboide nás teda bude dodajme, že sponzorsky sprevádzať po celý rok. Sme radi, že si budeme môcť jej prostredníctvom pripomenúť neraz polozabudnuté alebo celkom zabudnuté osobnosti slovenskej knižnej ilus - trácie. Na záver by som sa chcela poďakovať všetkým, ktorí nás a ďalšie smerovanie Romboidu podporili tým, že prijali členstvo v novej, početnejšej redakčnej rade (s presahom do medzinárodného priestoru). V danej chvíli sú to Jana Cviková, Jozef Heriban, Valerij Kupka, Jana Kuzmíková, Dušan Teplan, Jaroslav Šrank a Miroslava Vallová domáci členovia, ďalej Pavel Janoušek a Zdeňka Kalnická (CZ), Karol Wlachovský (HU), Rafał Majerek (PL), Primož Repar (SLO) a Marína Šimáková Speváková (SRB, Vojvodina) za V4+ a medzinárodný projekt RwR. Poďakovanie patrí aj Eve Kovačevi- 4

5 čovej-fudala, ktorá sa vracia na miesto grafičky časopisu a ktorej invencii a šikovnosti vďačíme za nový dizajn časopisu v jeho šteklivom 51. ročníku. A, last but not least, ďakujeme všetkým tým prejavujúcim sa, hlasným či tichým podporovateľom, ktorí nad nami bdejú svojím pozorným okom, vnímavým uchom a pohotovým jazykom. Redakcia chce robiť časopis ako platformu otvorenú pre všetkých. Jediným rozhodujúcim kritériom pri jeho zostavovaní nech je kvalita textov a ich celková významová, výrazová a hodnotová relevancia. Dúfame vo vašu náklonnosť a tešíme sa na vaše príspevky! STANISLAVA REPAR Teodor Schnitzer: Šperk 5

6 l l l n Marián Milčák Básne va d o m o r i, d e ko mp o z í c i a aké tu otázky? aké nejasnosti? každý bod odráža vesmír ó nestálosť substancií ich prerod na udalosti konštruktér v úžase hľadí za seba čo včera jedol ani papier neznesie všetko keby bol hviezdoslavom opýtal by sa odkiaľ dnes takýto výmet? keby bol koňom volalo by sa to koňacinec priznajme svoju hlúposť nezamieňajme si konkrétne s abstraktným (rozjímajme) niet substancií smrdelo by to čo si to bože vložil do ľudských rúk? to je to posolstvo hlboké prijímanie vlastnej telesnosti ars vivendi putrefactio totentanz franz? NECH ŽIJE PROCES! tancujme nepripínajme si pásy! ak budeme ležať príliš hlboko korene rastlín leptom neskrášlia každú kosť zaujmime! zaujmime postoj hranica je plynulá á la mode menia pozície veľmi zblízka by sa nemohli vidieť vyčkávajúce regimenty kníh (príbehy v pozadí) umožňujú rozhovor každý z nich si obradne zloží masku a z tváre strhne tvár 6

7 otvorenosť o ktorú ide likviduje singularitu významu tušia že mikroprejavy v mimike sa nedajú ovládnuť kreslá do ktorých ich usádza hľadanie vhodných tém a pohodlia len zväčšujú vzdialenosť medzi nimi akoby sa mlčaním rodili v reči vedia že mimika prezradí vzrušenie ktoré sa patrí skryť odtlačok jazyka je rovnako jedinečný ako odtlačok prsta ale on teraz nemyslí na svoje previnenia ona lungo on ristretto obaja rozlomení nahrádzajú pochmúrne témy komickými aby sa zachvelo tvárové svalstvo v úsilí pochopiť aspoň zlomok existencie toho druhého ako pred veľkou porotou vypovedá veľký jarmový sval ale len jediný úsmev ktorý vyjadruje stav šťastia dvíha kútiky úst a jemne priviera oči (od autora sa očakáva že zostane strohý pointa): musculus orbicularus oculi obopínajúci oko sa sťahuje (jakubovi) preskoč mláku jakub ešte sa v nej kúpe to isté nevinné slnko detstva odbehni si kým ostatní starnú potápač napoly zhltnutý pannou kocky sú hodené v kockách i napriek bolesti maľuj čo nevidíme namaľuj teserakt možno už vieš: si iba médium sprostredkovateľ čokoľvek podstúpiš neuchopíš celok hľadíme na svet cez sklá a prístroje a svietime (si) prieskumníci ničoty a tmy sme z úlomkov sme iba túžba ktorá stupňuje úzkosť 7

8 tu veľmi blízko sú aj hranice môjho jazyka: nevýslovnosť raz zdvihnutí nad telá uvidíme ako sa pred nami rozžiari plátno zatiaľ s tvojím otcom píšeme krátke riadky ponárame sa a každý nárek premieňame na spev svet svet je iný ako sa (nám) javí nechajme svoje predstavy vykrvácať osloboďme sa hmota nejestvuje zhltli sme myš ktorú nadránom ulovila mačka v zrkadlách (nehmotných substancií) vidíme len čo musíme vidieť esse est percipi byť znamená byť vnímaný ó berkeley filozofia nedokončená prerušovaná súlož nemého žobráka a slepej panny ó posunková reč ilúzie a ticha snežné alegórie múzy zahalené telom vysnené bradavky ich pŕs dotýkajúce sa nebies kvíliace podobenstvá pomôžte nám pochopiť jazyk stvoriteľa (vladovi) netráp sa múdri netrúchlia ani nad mŕtvymi ani nad tými ktorí žijú 8

9 ó psyché plná zľutovania ó pamäť nezávislá od hmoty všetko čo sa deje od počiatku časov je zapísané v subkvantovom poli sme bytosti plné paradoxov veru nikdy sa nestalo a nikdy sa nestane aby sme my všetci niekedy neboli white elk pred spánkom iba toľko: neprestávajte hľadať tých čo blúdia dopravte do bezpečia povaha skutočnosti je vratká po ceste stratíte niekoľko vzácnych ľudí ale ak váš postup bude účinný objavia sa ďalší dávajte postupne ozajstný darca rozdá všetko tých čo hladujú nekŕmte ukážte im kde majú loviť odvahu smelo sa pred bojovníkmi a lovcami zjavujte v podobe bieleho jeleňa v snoch im unikajte ale na konci lesa padnite dajte sa chytiť to bdejúcim pomôže napredovať duchovná prax je prísna keď ráno nevyjde slnko vydajte zo seba celé svoje vnútorné svetlo a postavte sa na čelo jeden z tých ktorí pôjdu za vami prepadne malomyseľnosti a vykríkne: je to azda syn slnka boh keď takto žiari v temnotách? treba ho zabiť! a vtedy dôstojne prijmite svoju smrť lebo to všetko sa malo udiať kvôli tomuto lebo toto všetko bude raz a navždy zapísané do listov kameňov prachu a kostí 9

10 * * * ó putujúci pozerajte na tento svet s najvyššou úctou vážnosť ilúzie nech nezníži ani jediný záblesk skutočného ó vnímajúci neopakovateľným svetlom vedomia vyžarujte súcit vaša reč telo a myseľ nech smerujú k čistote a zrodeniu do vyšších svetov v bezbrehej prázdnote rozlišujte poklony a obrady nechajte učiteľov predčítavať posvätné utrpenie vzniká zo vzdoru a nevedomosti nad každou knihou však panuje ticho hovorte o smrti ale nad vašou blaženosťou nech je vždy blaženosť iných na chodníkoch osvietenia na ceste zániku a zrodu dovoľte bytostiam bez tela nasýtiť sa vôňou jazmínu * * * potlačiť koncept spolupôsobiť ako podmienka (ne)možnosti existencie vyznačenej značkou prázdnoty každý kríž volá po tele smrťou sa uskutočňujeme my ľudia text prahne po čistej prázdnej strane papier má modrú krv pije sprítomňuje sa čo je neprítomné nejestvujúce 10

11 klobúk ľudskejší ako muž ktorý ho nosil apophanai: boh sa nám neprihovára ústami (ivanovi štr pkovi) raz večer jedna z bábok povie: vždy keď sa zdvihne opona mám pocit že nami niekto hýbe tam vzadu za paravánom sa možno niekto skrýva necítite niekedy keď otvoríte ústa že s nami niekto hovorí? nemáte pocit že s nami niekto kráča? celý život hľadíme pred seba mŕtvy je múdrejší ako tisíc živých povedia ostatné po chvíľke mlčania tancujme tešme sa a radujme v našom divadle vo svete konkrétnych vecí je slza len šošovkou plačom sa mení iba ohnisko krutosti sme oddelené v priestore a čase divadlo tu bolo a vždy bude toto je naša mapa večnosti nech to tak zostane navždy! ach áno povie niekto spolu s nespokojnou bábkou a skôr ako sa zdvihne opona nechá ju ukloniť sa onemieť nadýchnuť sa tmy (Z pripravovanej zbierky Teserakt) 11

12 n n n Slavka Liptáková Sedembolestná Punč jej stúpal do hlavy. Smiala sa. Smiala sa nezmyselným vtipom kolegov, ktoré by inak prešla zhovievavým úsmevom. Ale dnes, teraz, bola viac než zhovievavá. Bola poddajná a vláčna, ochotná vyhovieť rozmarom mladých doktorov, ktorí ešte nestihli rozpoznať svoju bezmocnosť a zapuzdriť sa do kokónu uhýbavého cynizmu. Sú takí zraniteľní, skoro ako tí novorodenci, pomyslela si tesne predtým, než jej ktosi posadil na hlavu mikulášsku čiapku. Ideš! Ja žiadny nepoznám, vážne. Nemám na vtipy hlavu, spätkovala vyplašená svojou novou úlohou. Tak nejakú pesničku. Ale šťavnatú! zvýskla bucľatá sestrička z novorodeneckého. Alena. Poznajú sa takmer dvadsať rokov. Alena predsa vie, že toto nie je jej štýl. Že nevie byť rozšafná, a už vôbec nie vulgárna. Nie je ako ona, aj keď si to veľakrát priala. Keby dokázala rozptýliť svoju nudu, znechutenie a napokon aj vyčerpanie na preležaných gaučoch lekárskych izieb, možno by to nebolo až také neznesiteľné. Lenže na to ona nemala povahu. Veď ju tak aj volali, Sedembolestná. Radšej ma vynechajte. Nepoznám nič, čo by sa hodilo. Mladý chirurg sa ale rozhodol hájiť ich súdržnosť za každú cenu. Aspoň dáku odrhovačku z rádia. Niečo musíš poznať. Nebude mi vadiť, keď ma preskočíte, zložila z hlavy mikulášsku čiapku a rozpačito ju ponúkala do priestoru. Za jej čias sa tomu hovorilo do pľacu. Bol to akt dobrej vôle, povinný desiatok obecnému. Nikto sa preskakovať nebude, trval na svojom chirurg. Preto sa tomu hovorí kolektívna zábava, že ide dookola, pekne rad za radom. Poučku, že celok je vždy viac ako súčet jeho častí, si zrejme nemal kde osvojiť, na to bol príliš mladý. Nechaj ju, keď nechce. Ja zaspievam, chopila sa čapice Alena a bez ostychu sa ňou pred všetkými začepčila. Už-už otvárala ústa, keď ju chirurg predbehol. Každý predsa pozná nejakú pesničku. Tak v čom je problém? V ničom. Proste nemám náladu. Vidíš, a to je presne to! Keby si sa toľko neondiala s jednou blbou pesničkou, bolo by všetko v pohode. Jeho hlas znel odrazu nepatrične vážne. Veď to je v pohode, usmiala sa. Úsmev bol vždy prvý obranný manéver. Ani za tie roky sa ho nedokázala odnaučiť. Ale aspoň jej už netrvalo tak dlho, kým zodvihla ruky, aby si chrá- 12

13 nila obnažené miesta. Lícne kosti, čeľusť, nos... Koľkokrát si ich maskovala hrubým nánosom mejkapu? No Alena ju aj tak vždy odhalila. Zase? Hajzel jeden, kedy sa na neho konečne vybodneš? A ona zakaždým povedala, že už čoskoro. Už čoskoro, keď Kajko trochu podrastie. Keď dokončí školu. Keď si nájde brigádu, aby neboli takí závislí. Daj jej pokoj! hrnula sa jej na pomoc aj tentokrát. Tá veľká, mäkká Alena s nechtami rovnako krikľavými ako jej známosti. Alebo zaspieva, alebo... Kolega, kolega, až tak šponovať to, hádam, nemusíme, prehodil zmierlivo o čosi skúsenejší pôrodník. Ale ona už bola pripravená, nechcela robiť problémy. Horúčkovito sa v mysli preberala svojím nikdy nehraným play-listom. Kolega, kolega, čo ti len zaspievam? Jej podráždený nervový systém sa nedokázal pri ničom pristaviť. Kolega-kolega... Do Betlema pôjdeme! Spustila roztraseným hlasom a pritom pozerala na mladého chirurga, akoby mu prinášala nejakú vzácnosť. Snáď podobnú myrhe, o ktorej si nikdy nebola istá, či je to rastlina alebo živica, a tak v jej predstavách zostala vždy zahalená prepychovou ozdobnou skrinkou. Niesla ju zďaleka, len pre jeho potešenie, len aby bol pokoj, ten vytúžený svätý. Do Betlema pôjdeme, jemu pískať, jemu trúbiť budeme, takú nôtu veselú... Keď skončila, v miestnosti zostalo ticho. Čo dodať k radostnej zvesti, ktorá odrazu naplnila celý svet? Aleluja, prehodil chirurg cynicky. Tak predsa. Proces kalcifikácie už začal. Pozorovala to veľakrát. Najskôr sú krehkí a poddajní, no postupne v nich čosi začína rohovatieť ako dlane zváračov. Znecitlivejú. Nie že by celkom stratili schopnosť vnímať, iba ju zatlačia kamsi dovnútra, blízko ku kostiam, aby sa nemuseli dotýkať a nezraňovali sa o ostré kovové piliny. Ako tie dvojičky za stenami inkubátora, blyslo jej hlavou. Alena jej výkon odmenila potleskom. Inštinktívne sa poklonila a rýchlo sa nahla k sestričke po svojej pravej ruke. Zájdem ešte na oddelenie, šepla, aby nechala o sebe aspoň nejakú správu. Teraz? Veď už nemáš službu. Máme tam tie patologické dvojičky. A nevyzerá to dobre. Oddelenie patologických novorodencov. Slovo oddelenie jej vždy naháňalo hrôzu. Vyvolávalo v nej predstavu internátnych ústavov, kde deti za trest zatvárali do úzkych samotiek. Oddelenie bolo pre ňu ešte strašidelnejšie než ten nešťastný prívlastok patologických. S tým sa ešte dalo žiť, nejako sa poruvať, ale ortieľ izolácie bol definitívou. Ako sa im darí? opýtala sa maďarskej kolegyne, keď dorazila na sesterskú izbu. Nemusela upresňovať, koho má na mysli. Všetci tu posledných pár dní dýchali v rytme predčasne narodených dvojičiek s pôrodnou váhou niečo tesne pod kilo a veľmi neistou prognózou. Vyzerá to, že chlapček to zvládne. A malinká? 13

14 Malinká bolo v tomto prípade priliehavé označenie. Narodila sa ešte drobnejšia, s ešte slabšími vitálnymi funkciami než jej húževnatejší súrodenec. Bola pri tom, keď deti vybrali z vyčerpanej maternice ich matky. Dvadsať - osem týždňov robila, čo mohla, aby oba plody vyživila, na viac jej sily nestačili. A tak ich zverila zdravotnému personálu so všetkými jeho technickými vymoženosťami, klinicky overenými vedomosťami a chemickými životabudičmi. Chlapec sa snažil, spolupracoval, ale malinká to vzdala skôr, než vôbec zabojovala. Chirurgický zákrok na tele ich matky považovala za zradu, ktorú odmietala tolerovať. Dvakrát ju museli oživovať. Raz pre zlyhanie obličiek a druhýkrát jej vypovedalo srdce. Službukonajúca sestra si vzdychla nad škatuľou vianočného pečiva, ktorá jej aj v práci pripomínala, že tam vonku, za plastovými oknami prvého poschodia fakultnej nemocnice sú sviatky. Bojím sa, že odchádza. Ružena prikývla. Také prípady tu mávali, nie síce každý deň, ale z času na čas sa to stalo. Boli na to vyškolené, boli odborný personál, a ten musel rátať aj s najhorším. Ale prečo sa potom vždy, keď k najhoršiemu skutočne došlo, cítila taká zaskočená? Vedela presne, čo robiť, kam zavolať, akým tónom sa ozvať, aby to zodpovedalo vážnosti situácie, ale to všetko bola len spartakiádna zostava maskujúca vnútorný zmätok, ktorý pri tom prežívala. Ani trochu sa na to necítila pripravená, ani trochu to nemienila akceptovať. Skočím na chvíľu za nimi. Veď teraz som tam bola, namietla sestra verná svojej povinnosti. Viem. Ale keď už sú tie Vianoce. Vyhovorila sa na to prvé, čo jej prišlo na rozum. Sestra, akoby tiež chcela dostáť neurčitému vianočnému posolstvu, natiahla k Ružene svoju cukrovú škatuľu. Dáš si? Nazrela do známej ponuky medovníkov, vanilkových rožkov, pusiniek a li - neckých koliesok. Vybrala si medovník. Vlastne to bol jediný vianočný koláč, ktorý jej naozaj chutil. Ostatné piekla len na ozdobu a kvôli Kajkovi. Ten mal sladké rád. Dokázal zjesť celú nádielku ešte pred Štedrým dňom, takže musela rýchlo zamiesiť znovu, aby to starý nezistil. Izbu napĺňalo tlmené svetlo. V duchu poďakovala kolegyni za jej ohľaduplnosť. Väčšinou si sestry prisvecovali dlhými neónkami, aby lepšie videli na všetky tie drobné úkony, ktoré mali v moci, no plochý, rovnomerný jas bielych trubíc premieňal priestor, v ktorom ktosi zápasil o život, na továrenskú halu, kde treba len čosi pritiahnuť, napasovať na správny koniec a zapojiť do elektrického obvodu. Cvak, a je to. Medové svetlo malých lámp nad inkubátormi bolo oproti tomu hojivým obkladom. Deti spali. Dievčatko už na pohľad akoby sa scvrklo. Ružena vedela, že ak sa do pár hodín nevzchopí, nebudú ju môcť operovať a jej srdce, ktoré zostalo nedokončené ako opustená novostavba, zlyhá. Zo zvyku skontrolovala hodnoty a rýchlosť stekajúcej infúzie. Keby bola v službe, bolo by to všetko, čo by pre ňu urobila. Čo by pre ňu mohla urobiť. Lenže ona tu bola kvôli Vianociam, aspoň tak si sama pre 14

15 seba ospravedlňovala ten vzdor, ktorý v nej narastal od chvíle, keď profesorovi Herschovi pomáhala priviesť na svet tieto nedochôdčatá. Nedochôdča, zalamovala rukami nad Kajkom jej matka. Aj on sa narodil o niečo skôr. Ale nie až o toľko, aby sa oňho museli triasť strachom a prežívať mučivé noci v neuľavujúcom objatí. Vtedy ešte boli rodina. Nikto na nikoho nevzťahoval ruku a ona v rozpakoch očakávala to lacné, hliníkovým rámom ovenčené šťastie. Zobrala stoličku od chlapcovho inkubátora a presunula ju k malinkej. Dievčatko bolo nahé, iba na hlave malo modrú štrikovanú čapicu. Dielo jednej zo sestier, ktorá si pletením krátila hluché hodiny nočných služieb. Elektródy spájali drobný hrudník s monitorovacím prístrojom a upozorňovali na každú zmenu srdcového rytmu. Všetko na tom telíčku bolo akési nerozvinuté, priesvitné a len vzdialene pripomínajúce ľudský druh. Spomenula si, ako sa jej Kajko raz opýtal, či dikobraz môže mať za dieťa myš. Obraz holého mláďaťa, slepo sa tmoliaceho pod matkinými bradavkami, si nedokázal spojiť s pichľavým telom samice. Aj malinká bola takým predstupňom. Pravekým mäkkýšom, ktorý raz nájde zavŕšenie v dokonalej ľudskej forme, ale zatiaľ je len neistým prísľubom. Siahla do inkubátora a skontrolovala náplasť pridŕžajúcu elektródy. Vlastne sa jej len chcela dotknúť, ale bez zámienky si netrúfla. Pokožka bola suchá, takmer vôbec nepriliehala. Ako papier na pečenie, tiež tak odstával. Ahoj, prihovorila sa jej tým najjednoduchším. Svojím ahoj privádzala ľudí do rozpakov. Kedysi dávno svojho muža, potom syna a v poslednom čase najviac Alenu. Dokázala ho povedať úplne znenazdajky, uprostred vety a spoločne stráveného popoludnia. Ahoj! Pozdrav, ktorý ostatní brali ako neškodný spoločenský rituál, bol pre ňu akýmsi potvrdením. Zvolaním Ecce! Ajhľa, malinká! Vidím ťa, vnímam ťa, si pre mňa záhadou v ozdobnej skrinke! Snáď to niekde počula alebo sa dočítala, že bib - lické slovo ecem, ktoré sa bežne prekladá ako kosť, znamená aj podstatu. Kosť z mojich kostí, podstata z mojej podstaty. Ale nad čímsi takým si nemienila lámať hlavu. Iba sa snažila tomu drobcovi votrieť do priazne a trochu ho poštekliť, aby videla, ako zareaguje. Malinká pohla rúčkou a tvárou jej preletela nezrozumiteľná grimasa. Aspoň to, usmiala sa Ružena. Keby nejaké mala, prihovorila by sa jej teraz menom. Lenže meno bolo, predsa len, čímsi záväzným a lekári ani rodičia jej veľa šancí nedávali. Ak by ju pomenovali, znamenalo by to, že s ňou rátajú, že má nárok na vlastný príbeh a svoj diel rodinnej histórie. Ale čo ak to miesto zostane prázdne? Radšej nič ako biele miesto, ktoré bude priťahovať pozornosť a vzbudzovať trýznivé otázky. Takže on mal ešte sestričku? A čo sa jej stalo? Tak skoro, úbožiatko! Ani sa nedivila matke, ktorá zakaždým sedela len pri chlapcovom inkubátore a usmievala sa naňho cez sklo ako na ikonu. Upierala k ne mu všetku svoju nalomenú nádej. Bála sa, že keď ju rozdelí, nezostane dosť pre oboch, a ona namiesto jedného dieťaťa stratí dve. Aspoň chlapca si chcela uchovať, svojho Janíčka, Janka. Na štítku nad hlavou malinkej stálo strohé: Ladzianska. Nič vlastného, nič osobného, iba faktická príslušnosť. Ladzianska v modrej pletenej čapici. Ružena by pre ňu rada urobila ešte niečo, ale nevedela čo. Pozrela von oknom a oča - 15

16 mi preletela tú estrádu vianočných balkónov na náprotivnom dome. Rozhodla sa zobrať to z ľavého horného rohu a postupovať po riadkoch. Nalepili si na okno hviezdu. Asi ju vystrihovali nejaké deti, je dosť kostrbatá. A u susedov majú blikajúceho Santu aj so sobmi. A tamtí majú... Čo to je? Nejaký... zaostrila bližšie, chcela byť čo najvernejšia,... obrázok. Musí to byť obrázok pre Ježiška. Nečakala, že by to malinkú zaujímalo, alebo že by jej, nebodaj, rozumela. Mohla jej rovnako dobre spievať, ale ona sa radšej prihovárala. Už by si vážne mala ísť, oslovila ju sestra so silným maďarským prízvukom. Koľko je hodín? Pol desiatej. Musela zadriemať. To tým punčom. A teplom. Chcelo by to tu vyvetrať. Ružena vstala a otvorila vetrák. Ešte stihnem tridsaťštvorku, uisťovala sa v duchu. Služba mi skončila o šiestej, odvtedy ubehlo tri a pol hodiny, len 210 minút. Všade sú teraz večierky, ľudia zostávajú v robote dlhšie, aj ona sa zdržala, nič na tom nie je, veď sú sviatky. Pripravovala si v duchu obrannú reč, o ktorej vedela, že ju neprednesie. Načo aj? Ako sa brániť voči niečomu, čo bolo rovnako nelogické ako nevyhnutné. Pozdrav tých svojich, zaželala jej kolegyňa, keď už stála na chodbe, aby si zbehla do sesterskej po kabát. Pozdravím, pozdravím. A ty mi daj na ňu zatiaľ pozor. To vieš, že dám, skĺzla pohľadom k malinkej, ktorá iba trpne znášala ich smiešnu snahu udržať ju nažive. V takom sliepňavom svetle jeden aby sa zabil, utrúsila pragmaticky a zažala neónky. Nebola to ohľaduplnosť, iba zábudlivosť, stihla si ešte uvedomiť Ružena, keď opúšťala oddelenie. Len nevzbudiť podozrenie, správať sa čo najnenútenejšie. Rutina bola v tom - to prípade osvedčeným postupom. Tak už som doma. Dúfam, že ste moc nevyhladli. To nebolo najšikovnejšie, netreba upozorňovať na svoj neskorý príchod. Ahoj, mami, vyšiel jej naproti Kajko. Tých svojich, pripomenula si odkaz, ktorý mala odovzdať. Pozdravuje vás Jolana. To je ktorá? Tá šťúpla z Nových Zámkov. Aj tak všetky vyzerajú rovnako. To nehovor, zaúpela vo vnútri. Tak veľmi sa snažila, aby nič z toho, čo sa doma dialo, nevnímal, aby sa ho to netýkalo, aspoň kým bol malý. Hrali takú hru, že ocko je námorník, a námorníci sú tvrdí chlapi. Aby obstáli v búrkach, musia si občas zakričať, aj buchnúť päsťou do stola, keď je po ruke. A keď nie je, všetko poslúži. Agresivita je potrebná, len sa pozri na zvieratká, také dravé vtáky alebo kosatky by bez nej neprežili ani deň. Na čo ten jej ale potreboval toľko agresivity vo vodohospodárskom podniku, to už Kajkovi nevysvetľo- 16

17 vala. A jemu, našťastie, nenapadlo sa pýtať. Omotávala ho tými báchorkami ako fáčmi, len aby sa nezačal zapuzdrovať, aby nestratil tú svoju dievčenskú citlivosť, na ktorú bola taká hrdá. Tak nech jej teraz nehovorí, že všetky jej kolegyne vyzerajú rovnako. Tatko je doma? spýtala sa akoby mimochodom. Hej, v kuchyni. Hneď som tam. Teraz už báchorky nepomáhali. Jedinou bariérou medzi synom a tými príšernými scénami boli drevotrieskové dvere so sklenenou výplňou. Za ne sa Kajko sťahoval, keď ten jej chrlil otrepané chlapské nadávky a vybíjal si na nej svoju evolučne potrebnú, no v daných podmienkach predsa len prerastenú útočnosť. Ak krehkosť malinkej bola prísľubom, tak jeho agresivita bola rezíduom. Troskou dávno prekonaného, keď bol ešte človek človeku vlkom. Keď k nemu ešte nedorazila dobrá novina a on sa musel prebíjať na vlastnú päsť. Chudú päsť s ostrými hánkami a razantným švihom. Kosť narazená o kosť, podstata o podstatu, akoby boli dve. Striaslo ju pri tej predstave. Očami odprevadila Kajka do izby a počkala, kým za sebou zavrie. Zamierila do kuchyne. Starý sedel za stolom nad nejakými papiermi. Dotesnenie podložia nábrežného múru. Zachytila sa o ten nadpis, aby v prípade potreby vedela nadviazať rozhovor. Ale neverila, že k tomu dôjde. Kde si zase bola? V práci. To akože doteraz? Zase, akože... koľko zbytočných slov. Mali sme predvianočný večierok. Niektorí si už berú dovolenky, do sviatkov sa neuvidíme. Na kom ti tam tak záleží, že si sa s ním musela osobne rozlučovať? Na nikom. Len tak, všeobecne. Takže ty sa nekurvíš konkrétne, ale len tak všeobecne?! Zbytočne zaťažovala svoju pozornosť podrobnosťami, debatovať sa nebude. Referát z hydrologickej oblasti povodia Moravy zostal opustený na stole. Ten rezignovaný, ani nie tak starý ako skôr zostarnutý, no ešte stále dosť pružný námorník má teraz iné veci na prácu. Musí sa popasovať so svojou ženou. Povláčiť ju po zemi, ktorá sa odrazu kolíše z boku na bok v nepravidelnom rytme, takže sa ani nedá predvídať, do ktorej strany ju to hodí skôr. Naučila sa vnímať len hrany. Okraj kuchynskej linky, rebrá radiátora, kraj stola, to sú zradné miesta, ktorých sa treba stoj čo stoj vyvarovať. Len sa pochváľ, ktorý MUDr. ťa dnes obrábal?! Čo! Ty... štetka milosrdná! Mala za sebou zavrieť aj kuchynské dvere. Chabá drevotriesková membrána na Kajkovej izbe nie je dosť priliehavá, všetko prepustí. Keby sa tak dala naimpregnovať ako tie moderné látky, z ktorých sa šijú bundy. Už len samotný štítok na nich je zárukou. Ako ten obrázok pre Ježiška. Za takým oknom sa predsa nemôže stať nič zlé, je overené, potvrdené známkou kvality. Aspoň si mu riadne podržala, suka jedna prašivá?! Vidíš, Alenka, ani ty by si to tak šťavnato nepovedala. V tvojich historkách 17

18 je čosi bezstarostné, z čoho sa človeku až krúti hlava, ako keď sa priveľa nadýcha. Ale neduní a nerozlieva sa v nej tupá bolesť. Schmatol ju za ruku a kamsi ťahal. Nechala sa, Sedembolestná. Telom narazila o dosku skrine. Vedela len toľko, že je z mäkkého dreva, jedle alebo smreka, ktoré sa zle impregnuje, ale dobre morí. V domácnosti bol zručný. Keď bolo treba, poradil si s hocijakým materiálom. Strčil ju dovnútra a zamkol. Potom ešte párkrát do skrine kopol. Už len tak neškodne, na dôvažok, aby bolo jasné, kto tu má posledné slovo. Všetko jej bolo jasné, vlastne už dávno. Že mala Alenu poslúchnuť, keď jej radila, aby sa toho tĺka zbavila, Kajka odlifrovala k mame a jeho poslala dočerta. Aj to, že niekoľko najbližších hodín, kým starý nezaspí, strávi zamknutá v skrini. Oddelenie. Prečo to, preboha, nenazvali inak? Čo dobrého môže človeku priniesť, akú úľavu? Snažila sa nájsť si pohodlnú polohu. Svoje miesto, akoby povedala jej matka. Tak to proste chodí. Každý musí vedieť, kde je jeho flek, trúbila jej do hlavy od detstva. Tomu svojmu bola verná celý život, aj keď jej to už neprinášalo nič, len frustráciu. Ak v niečom jej matka vynikala, tak v oddanosti. Celý život strávila v jednom podniku, v jednom byte, s jedným chlapom, ktorý sa časom vytratil, ale ona zostala. Každé ráno sa prezliekala v rovnakej šatni, kráčala tou istou halou, pozdĺž tých istých výstražných pásov, a hovorila tomu zázemie. Ani nezbadala, kedy sa tá jej pevnosť postupne vyčerpala, prestala vyživovať a už len obmedzovala. Odierala a dusila. Ale ani vtedy ju neopustila. Práve to bola skúška vernosti, vydržať aj keď to už nikto nepotreboval, aj keď to už nedávalo žiadny zmysel. A ona obstála. Ružena ju za to dlho obdivovala, ako neochvejne bráni každú piaď svojej istoty, ako trvá aj na tých najmenších detailoch a zakaždým ide nakupovať len k Sabíne, nie Pod duby, kde bol tovar lacnejší a chlieb tam vozili rovno z pekárne. Jej matka presne vedela, kam patrí, a naučila to aj ju, Ruženu. Mať svoje súradnice, hájiť svoj štand a nepoľaviť, hlavne nepoľaviť. Ako to bolo? Kajko sa to predsa učil, spolu si to čítali, ona tomu celkom nerozumela, ale on jej to vysvetľoval, princíp neurčitosti sa to volalo. Došiel na to nejaký Nemec, ktorý bol presvedčený, že nemôžeme zároveň poznať polohu aj hybnosť. Čo to presne znamená? Čo to znamená pre ňu, ktorá dokonale ovláda svoje miesto, svoj piesoček, do ktorého sa nedajú príliš hlboko zapustiť korene, ale dá sa v ňom aspoň vegetovať, aspoň prečkať. Že nevie kam sa pohnúť? Že už vlastne ani nemá kam? Že si zahatala všetky východy a teraz jej ostáva už len holá bezútešnosť? Pohniezdila sa, aby do otlačených údov dostala trochu krvi. Stiahla z vešiaka nejakú vec, podľa hmatu to musel byť ten fialový kabátik, a strčila si ho pod zadok. Nebolo to až také nepohodlné, dalo sa to vydržať. Len ruky mala doudierané a vnútri, pod rebrami ju rezalo, akoby sa tam čosi odtrhlo. Skúsila si to miesto prehmatať. Ľavá strana, dosť vysoko v abdominálnej oblasti, mohol to byť žalúdok alebo slezina. Žalúdok by bol ten lepší prípad. Keby mala aspoň trochu svetla, aby zistila, či je to opuchnuté alebo podliate. Vybavila si Jolanu, ako v izbe, kde tikali dva monitory, zažala. Možno to naozaj stačilo, posvietiť si, šikovnou rukou opáčiť, rozobrať a znova s fortieľom zložiť. Viac 18

19 by teraz nepotrebovala, len dovidieť na vlastný hrudník, vzdialený nie viac ako dvadsať centimetrov od špičky nosa. Bože, ako z toho von? Ako sa z tej škatule, na ktorej nebolo nič ozdobného ani ušľachtilého, dostať? Ahoj, malinká. Keby som mohla, dala by som ti meno Elena. Tak som volala Kajka, keď som ešte nevedela, že to bude chlapec. Ale najskôr musíš nájsť odvahu, musíš opustiť svoj núdzový bivak a vyjsť do nečasu. Nemala pojem o čase. Dĺžku svojho pobytu merala len pocitom strnulosti, ktorý jej kúsok po kúsku obsadzoval telo. Keď na skrini zašramotil kľúč a kovová lišta konečne vyskočila z plytkých jarčekov, brnela jej už dobrá polovica toho, čo ešte bola schopná vnímať. Jedno krídlo sa otvorilo a za ním sa objavila Kajkova silueta. Dobré, mami? Dobré, neboj nič. Len som trochu stuhnutá. Vyvliekala sa z toho brlohu, ktorý jej bol už od začiatku pritesný. Ešte stále je dnes? Je ráno. Teda, ešte nesvitalo, ale už nie je včera. Tak to bude asi skoro, čo? Prečo, preboha, nespíš? Vedela prečo. Vedela, že sa prehadzoval na posteli, odkedy ho naposledy zazrela za priehľadnou vitrážou jeho izby. Tak, utrúsil neurčito. Ja už tu viac nezostanem, mami. Ani kvôli tebe. Musím odtiaľto, musím vypadnúť. Vlastne už nejakú dobu čakala, kedy s tým vyrukuje. Myslela, že to príde skôr, hneď ako skončí priemyslovku, ale robil s tým prieťahy. A kam pôjdeš? Našiel som si prácu. V elektrárni v Mochovciach. Ponúkajú k tomu aj ubytovňu. A kedy máš nastúpiť? Už teraz, hneď. To je kedy? Pozajtra. Tak skoro? Veď sú Vianoce. Vianoce v jadrovej elektrárni asi neoslavujú. Oni možno nie, ale ona ich oslavuje. Už má skoro všetko hotové, nakúpené, prichystané, len uvarí kapustnicu a vypraží rybu, a on jej teraz povie, že tu nebude. S kým oslávi ten sviatok nádeje, s tým morským vlkom, pre ktorého sú všetky dni jeden ako druhý? Je predsa zasvätený Synovi, a ona ho zasvätila tomu svojmu. Napokon, ako všetko ostatné. Nikdy nebola príliš dobrá v abstraktnom myslení, držala sa radšej pri zemi, a všetky tie reči o Synovi, ktorý sa obetoval, keď prijal ľudskú podobu, si rada predstavovala konkrétne. Každá zmienka o ňom ju privádzala k nemu, ku Kajkovi, ktorý sa pre ňu obetoval, a teraz to chce vzdať, zdúchnuť uprostred svojho nevďačného údelu, ktorý je príliš náročný, príliš krkolomný. Posadila sa na stoličku a dlaňou si trela lýtko. Do svalov sa jej postupne vracal život. Za cenu ostrej bolesti si vydobýjala naspäť svoju citlivosť, centimeter po centimetri. Vážne musíš ísť už teraz? 19

20 Musím. Hľadajú zvárača a s mojou elektrotechnickou sa im celkom hodím. Tak dobre. Dobre, že si sa rozhodol. Kajko už vlastne nebol žiadnym Kajkom. Bol to skôr Karči, ktorý preplával jazero, kedykoľvek sa mu zachcelo, počúval Floydov a na umývadle bežne nechával chlpmi upchanú žiletku. A ty? Zvládneš to tu? O mňa sa neboj. Vždy to nejako dopadne, veď vieš. Bol to zvláštny pocit. Celá sa chvela. Nie príliš, nie viditeľne, iba ako keď človek priloží ruku k membráne starého rádia. Zunelo to a príjemne elektrizovalo. Už si ani nespomenula, kedy si naposledy tak jasne uvedomovala svoje telo. Možno vtedy v zime, keď tak strašidelne premrzla a potom sa roztápala v horúcej vani, ale ani to nebolo také... Hľadala slovo, ktorým by vystihla svoje pocity, a jediné, čo sa jej zdalo ako tak priliehavé, bolo vitálne. Áno, jej umorené a znovu prebudené telo bolo nečakane vitálne. Potrebuješ s niečím pomôcť? Máš peniaze? Karči pokrútil hlavou a očividne si ten pohyb vychutnával. Všetko už je dohodnuté. Odvezie ma jeden típek s dodávkou. Ty môj šikovníček, vždy si si vedel poradiť, pohladila ho po vlasoch trochu nemiestne. Tak jej dieťa odchádza. Správne, správne, tak to má byť. Odteraz pôjde po vlastných. Do Betlema pôjdeme, mlieka medu na kašičku dáme... Celé tie roky sa toho hrozila a odrazu jej to príde úplne normálne. Ako čosi, nad čím netreba veľmi špekulovať, čo treba len urobiť a basta, vyniesť smeti alebo utrieť prach. Nič zvláštne, proste život. By dieťatko dobre spalo, v jasličkách sa ohrialo. Postarala sa o neho, napokon to zvládla. Dala mu všetko a viac už nemá z čoho. Dieťa musí von, von z tej láskavej dutiny, ktorá ho chránila po celé roky. Už jej odrástol, dospel, možno ešte nie úplne na Karola, ale na Karčiho určite. Do Betlema spiechajme, ale čo mu my dáme, keď ničoho nemáme. Teraz nech sa o jej syna stará niekto iný. Ona skončila. Predtým, než zaklopala, prihladila si svoj svetlozelený mundúr. Profesor Hersch bol kapacita, niečo ako vojnový veterán, ktorý už veľa vody nenamúti, ale zato budí rešpekt, obklopený aureolou zarastených bojísk. Stačilo, aby sa niekde objavil a všetko sa hneď prepadlo do iného časopriestoru. Hutnejšieho, vznešenejšieho, akoby pomazaného kráľovským olejom. Takým sa nedalo len tak prebehnúť a utrúsiť čosi medzi dvermi. Každé gesto tu malo svoju váhu, bolo prejaveným zámerom, výsledkom koncentrovanej pozornosti, a nie len neurotickým tikom. Ružena si sucho odkašlala. Predsavzala si, že od dverí neodstúpi, kým to zo seba nedostane. Ruženka, to ste vy? Len poďte, urobil krok bokom, aby jej uvoľnil cestu. Opatrne vošla do toho svätostánku prenatálnej a perinatálnej medicíny, plného kníh a zaprášených dečiek. Tak čo máte na srdci, že sa ku mne unúvate? Akoby to bola nejaká práca vyjsť o poschodie vyššie a zaklopať. Ale možno sa ani tentoraz nemýlil. Malú Ladziansku z trojky. 20

21 Chápem. Obávam sa, že sme pre ňu urobili, čo sme mohli. No ja len že... nehnevajte sa, že sa do toho miešam, viem, že to nie je moja vec, miesto, miesto, aké sú jej súradnice?... ale dačo mi napadlo. Teda ak je to v poriadku. Profesor zodvihol obočie, akoby sa v ňom miesili záujem i prekvapenie. Na niečo som snáď zabudol? Nie, to nie! Ono to nie je nič vedecké, ani exaktné, skôr také babské. Obyčajné. Ak tým dokážete zachrániť život, potom to nebude až také obyčajné. Ako veľmi sa líšil od tých playboyov v bielych plášťoch, ktorí by ju vo svojej zbabelej arogancii poslali kade ľahšie. Ktorí by sa s ňou, sestrou z patologického, vôbec nebavili. Posadíme sa? Pozval ju k stolu, nešikovne natlačenému pod okno. Tak čo vám nedá spávať? Viem, že to bude znieť ako nezmysel, ale čo keby... čo keby sme ju preložili k tomu chlapcovi? Dve deti v jednom inkubátore? Čo by sme tým získali? Narodila sa predsa, chcelo sa jej zakričať. A to už je, dofrasa, nejaký súhlas. To len my ju držíme v tej umelej liahni ako v škatuli od topánok. No... hneď z utera sme ju preložili do babyboxu, z jednej schránky do druhej. Ale to by bola aj pri bratovi. Veď hej, lenže jemu sa na rozdiel od nej chce. Je v ňom čosi živé, ak mi rozumiete. A vy myslíte, že by to mohlo stimulovať jej vitálne funkcie? Myslím, vyslovila tú bohorúhačskú myšlienku nahlas. Ako? Neviem. Proste tak. Profesor nenápadne prikývol. Tým strohým, sotva viditeľným posunkom ju zrovnoprávnil, pasoval do rytierskeho stavu, ktorý sľuboval mnohé privilégiá, no zároveň zaväzoval k cnosti. Počuli ste už niekedy o teórii morfogenetických polí Ruperta Sheldraka? Nečakal na odpoveď. Rovno vstal a prstom prebrázdil niekoľko poličiek v knižnici. Napokon vytiahol lesklú brožúru s anglickým názvom. Ružena sa snažila vyrozumieť aspoň dačo z tej spleti neznámych slov a abstraktných poj mov, ale bezvýsledne. Profesor si uvedomil svoju chybu a ponáhľal sa ju napraviť. Vzal od nej knihu späť a palcom prevetral stránky, ako keď sa previeva zrno. To nie je podstatné. Podstatné je, že by ste mohli mať pravdu. Takže to skúsime? To by som prosil, usmial sa na ňu galantne. Knieža Hersch, pomyslela si, keď odchádzala z tej dvorany vzdelanosti. Vládca nad životom a smrťou práve udelil milosť jej malinkej. Zbehla dolu schodmi a zazvonila na oddelenie. Prosím? ozval sa Alenin hlas. 21

22 To som ja, dodala netrpezlivo. Ako si dopadla? Otvor. Potom ti poviem. Najskôr povedz, potom otvorím. Zase tie Alenine fóriky. Ale Ružena jej bola za tú samopašnosť vďačná. Vlastne po nej vždy dychtila, len jej sama nebola schopná, a tak jej nezostávalo nič iné, než paberkovať okolo druhých. Prekladáme. Mňa picne! On ti to vážne dovolil? Tak už otvor, koza bláznivá, šepla do elektronického vrátnika. Čo sú to tie morfogenetické polia? Nemám šajnu, priznala Alena čestne. Tá ženská bola rýdza ako vianočný svietnik, od ktorého sa odráža svetlo a celú izbu robí ešte jasnejšou. Práve teraz sa im to zišlo, práve teraz potrebovali dovidieť na operáciu, ktorá vonkoncom nebola zrejmá. Chcelo to dôslednosť, ale nie tú spartakiádnu, nie tú vyškolenú, skôr inštinktívnu, ako keď matka olíže mláďa zo zvyškov pôrodných obalov. Najskôr ju odpoja. Zbavia príveskov, všetkých prístrojov a monitorov, a potom to holé nebožiatko vyzlečú ešte viac donaha. Pripravená? Ružena prikývla. Odklopila priehľadnú stenu inkubátora a pod prstami zacítila suchú pokožku malinkej. Elenka, Ela, poď von! Dieťa sa zahmýrilo. To je dobré znamenie. Kým ju prenesú, zostane odkázaná sama na seba, na vlastnú silu, ktorú sa zdráha použiť, o ktorej možno ani nevie, že ju má, ale má ju, rozhodne ju má. Poodopínala z nej elektródy, vytiahla trubicu umelej ventilácie a vzala ju do dlaní. Bola ľahučká ako oblak dymu, ako Kajkove pyžamo, ktoré pozbierala z postele, aby ho ešte naposledy vyprala. Ako myrha, pomyslela si bez toho, aby k tej myšlienke priradila nejakú konkrétnu predstavu. Stačil len neurčitý pocit vzácnosti, čohosi, čo sa nedá získať inak, než že vám to padne do lona. A aj keď je to tu, nie je to celkom vaše. Aj keď tú cennosť držíte v rukách a máte moc urobiť s ňou čokoľvek, zachovať sa k nej barbarsky alebo len ignorantsky, nie je vaša. Alena odomkla príklop na druhom inkubátore a urobila pre malinkú miesto. Chlapček neprotestoval. Tiesniť sa so sestrou bok po boku bolo preňho prirodzené. Nebál sa, že by nezostalo dosť pre oboch. To, o čo sa delil, nebol nejaký vyhradený pľac, parkovacie miesto priúzke pre dve autá, ale chuť, ktorá buble v krvi a šíri sa za hranice tela, oddelenia patologických novorodencov aj tejto nemocnice. Ružena vložila malinkú do jej nového hniezda. Viac pre ňu urobiť nemohla, i tak už zašla priďaleko. Aspoň to meno jej nemala dávať, aj keď len pre seba, na to vážne nemala právo. Myslíš, že to zaberie? spýtala sa Alena, ktorá príčinlivo presúvala prístroje z jednej strany na druhú. A vtedy sa stalo, že chlapec pohol rúčkou. Nebol v tom žiaden úmysel, jeho ruka sa jednoducho vzpriečila, chvíľu zápasila s neznámou prekážkou, až skončila na sestrinom chrbte. Ružena vedela, že pohyby novorodencov sú nekoordinované a viac menej náhodné. Potrvá ešte dlho, kým začnú ovládať 22

23 svoje končatiny a ich svalové vlákna rozoznajú impulzy periférnej nervovej sústavy. No keby chcela tomu pohybu nejako rozumieť, keby mu chcela prisúdiť nejaký zmysel, dalo by sa to prečítať ako ahoj. Nie to všedné, povláčené ulicami, útrobami autobusov a chodbami úradov, ale to jej. Svieže ako prvý nádych. Ahoj, mami, prídeš? A nebude to tvojmu starému vadiť? Nie, odsekla do mobilu prísne. Určite? Nebudeš mať z toho zle? Len sa neboj. Si statočná, ale nemusíš sa kvôli mne nechať zabiť. Veď sa ani nenechám. On tu už nie je. Počkaj, ako že nie je? Ten sviniar ťa nechal? Ja som nechala jeho. Hlas na druhom konci elektromagnetických vĺn stíchol. Mami, si tam? Tak najskôr Kajko, a teraz aj on? Si si istá, že to tak chceš? nezaprela v sebe skúsenosť samoty. Mala som to urobiť už dávno. Ale keď mne všetko dlho trvá, veď vieš. Takže ty si ho vyhodila? Rovno na Štedrý deň? Už včera. Dnes si chcem užiť Vianoce. Máš recht. Prídem teda. Treba niečo doniesť? Nie. Dosť je všetkého. Vypla telefón a položila ho na okázalo prestretý stôl. Má asi štyridsať minút, kým matka dorazí, možno viac, keď je ten sviatok. A ona už je so všetkým hotová. Môže si sadnúť a čakať s vyloženými nohami, alebo si môže niečo prečítať, napríklad noviny, ktoré včera len tak preletela a už sa k nim nevrátila. Lenže jej sa do hlavy aj tak nič nezmestí. Má tam pozametané, čerstvo vymaľované, a nechce sa jej tú čistotu hneď zapratať správami z obecného sveta. Chce si ju užiť, aj chlácholivú bielobu, ktorá sálala z vyšívaného obrusu. Kedysi ho sama obťahovala farebnými niťami, no teraz by ich najradšej vypárala. Aspoň telefón preložila inam, aby nenarúšal vianočnú nevinnosť. V duchu sa vrátila k udalostiam včerajšieho dňa. Vždy si ich rozchod predstavovala dramaticky, počítala s modrinami, škrabancami, možno zlomeninami, ale to, čo sa stalo, bolo oveľa triviálnejšie. Akoby to mali nacvičené. Z práce odišla o niečo skôr. Cestou sa zastavila v jednom z tých prepchaných obchodných centier a dohodla si zámočníka. Neokolkovala a na rovinu mu povedala, že chce vykopnúť chlapa, s ktorým prežila dvadsaťtri rokov, a najmenej dvadsať z toho mizerných. Ale mladíkovi z kľúčovej služby to aj tak bolo jedno. Dôsledne plnil, čo mal napísané na štíte svojej plastovej kukane, vymieňal zám ky na počkanie. Keď odložila jeden kľúč pre Kajka, zbalila všetky mužove veci a zaniesla mu ich do auta. Auto bolo jeho, našetril si naň z vodohospodárskeho platu. Ale byt našťastie nie, ten zdedila po dedovi. Ako usilovný prvorepublikový hospodár ho prepísal na svoju vnučku ešte predtým, než sa stihla zosobášiť. Aj on sa vykašlal na babičku, možno preto 23

24 tá predvídavosť. Potom už len stačilo poslať esemesku a zamknúť. Isteže zvonil, isteže nadával a trieskal do dverí, až sa všetko otriasalo, ale nevylomil ich. Škrtol o plytčinu ten divý námorník. A odrazu ticho. Ticho ako nikdy predtým. Telefón si pre istotu vypla. Ráno ho zase naštartuje a vymaže všetky urážlivé správy napísané v chvate, bez diakritiky a s množstvom nezmyselných výkričníkov. Ale to nie je až také dôležité, hlavne že to už má za sebou. Zhasla a šla do postele. Ešte párkrát sa strhla a vytreštila oči do prázdna. Hrozila sa skôr známeho ako neznámeho. Žiadny prízrak nemohol byť desivejší než zvyškový obraz toho, čo sa tu odohrávalo, čo sa tu usadilo tak robustne, až takmer uverila, že s tým už nikdy nepohne. Pohľadom ohmatala každý kút, no na nič nenarazila. Bol preč. Tentoraz už hádam naozaj. Ktorá noc je vlastne tá svätá, uvažovala z posledných síl, ešte vždy bdelá, tá dnešná alebo tá zajtrajšia? Odpovedať si však už nestihla, zaspala ako nemluvňa. Zobrala som si taxík, vysvetľovala matka, zatiaľ čo na kuchynský pult vykladala nádoby s jedlom a zaváraninovú fľašu plnú kapustnice. Načo si to všetko ťahala? Hovorila som ti, že nič netreba. Holt, keby som vedela, že ma pozveš, tak sa s tým nepiplem. Ale ja som zvyknutá postarať sa o seba, aj keď som stará baba. Veď ja ti nič nevyčítam. Len neviem, čo budeme s toľkým jedlom robiť. Niečo zjeme a niečo odložíš Kajkovi. Už volal? Ako sa má? prehrabovala sa jej v mrazáku mama a snažila sa tam napasovať aspoň rybu. Volal. Znel spokojne, po dlhej dobe, dodala s ostychom matky, ktorej dieťa sa má lepšie vo svete než doma. A čo v práci? Komu vyšla služba? Jolane, tej z Nových Zámkov. Keď mne sa tie dievčatá aj tak pletú, všetko je to na jedno brdo. A čo tam máte, aj nejaké urgenty? Teraz už ani nie. Tak vidíš. Aspoň si, chudera, trocha oddýchne, uzavrela matka s uťahanou ženskou solidaritou. Oddýchne. Už nebude musieť každú chvíľu behať na trojku, kontrolovať pulz a tlak a obávať sa kardiorespiračnej nestability. Ešte nie sú za vodou, ešte stále sú tu riziká a komplikácie, ale okolo malinkej sa už nechodí po špičkách. Dali jej meno. Iné než to, ktoré jej vybrala ona, ale s tým predsa mohla rátať. Pre ňu aj tak zostane Elena. Ženský plod, ktorý nikdy nevynosila a ktorým bola, kedysi dávno, aj ona sama. Elena podrástla, začala prospievať. Pľúca aj to nehotové srdce akoby sa umúdrili. Malinká im dala zvolenie. Jej matka sa k nej konečne mohla obrátiť tvárou. Mohla si bližšie prisunúť stoličku a bez strachu si poobzerať to dokonalé stvorenie. Súmernú, nekonečne pokojnú tvár, uši akoby vymodelované z vosku, polopriesvitný hrudník s tenkým jarčekom uprostred. Nemala by sa trápiť výčitkami, mala by jednoducho uveriť v krásu, napadlo Ružene akosi mimovoľne. Položila na stôl horúcu polievku. Matka už sedela s rukami sústredene zloženými v lone. Vždy tvrdila, že si na tieto sviatočné ceremónie nepotrpí, no skôr z nej hovorila obava, že nebude dostatočne vznešená. Dostatočne nóbl, aby sa to hodilo ku krištáľovým pohárom a k mise so zlatým okrajom. Naj- 24

25 radšej by to už mala z krku a zaliezla si k telke, kde nejaká uletená komédia zakryje jej rozpaky. Chceš niečo povedať? pristrčila si Ružena stoličku a posunula vzorovanú servítku. Nie, čo? No len či sa nechceš, trebárs, pomodliť? Načo? Nikdy som to nerobila a teraz pred smrťou s tým už nebudem za - čínať. Ako myslíš. Myslím, že by sme sa mali najesť. Tak dobrú chuť. Jedli skoro bez slova. Ružena mala čas pozorovať okná susedného domu, blikajúce farebné žiarovky a decentné biele trblietky. Aj tam sa ktosi tlačí za stolom a jeden druhého núka oblátkou s medom. Spoločne spomínajú na to, čo už majú za sebou, pripíjajú si na všetko nové, a spoločne dúfajú, každý v niečo iné. Spája ich len tá nevyliečiteľná túžba. Práve kvôli nej potrebujú Jezuliatko a pastierov a všetky tie maľované betlehemy. Všetci svorne očakávajú radostnú zvesť, v tom sú si raz a navždy rovní. Nemusia vystupovať po šteblíkoch vratkých ideálov, stačí, ak sa spustia dostatočne hlboko. Ako keď sa rozkrojí jablko, aby sa z neho vyveštilo šťastie. Tá kostrbatá hviezda uprostred, tá kosť, ktorá jediná zostane, keď všetko ostatné zhorí, to je ich podstata. Túžba okresaná na vôľu. Ktosi stlačil zvonček. Hlas námorníka rozrazil ticho ako baranidlo, hrubé a barbarské. Obe sa strhli a vystrašene pozreli k dverám. A už je to tu, už sa to valí. Potoky špinavých nadávok, úbohých hrozieb a slizkých slov. Tak predsa sa vrátil. Čo od nej ešte chce? Čo od nej ešte stále chce? Čo budeme robiť? spýtala sa matka a svaly na ochabnutom krku sa jej napli. Ružena mlčky premýšľala. To tu chceš iba tak sedieť? Aspoň na toho hajzla zavolaj políciu! Nikoho volať nebudem. A čo teda? Budeme spievať. Matka si ju obzrela, akoby sa jej dospelá dcéra práve zbláznila. V takých situáciách je normálne, keď človek panikári, trieska do radiátora, kričí ako o život, ale spievať? Spieva sa v kostole, aj to len tak pridusene, aby z toho netrčala pýcha. Čo chceš spievať? ustúpila šialenstvu svojho dieťaťa. Nejakú koledu, keď už sú tie Vianoce. Ale ja ich veľmi nepoznám. A zase ten oplzlý hlas spoza dverí. Ešte stále sa nevzdáva, no už musí aj oddychovať. Načerpať silu medzi výpadmi. Jednu poznáš, jednu si ma učila. Ktorú, preboha? Do Betlema pôjdeme. Hádam si to ešte pamätám. Tak poď, začni. 25

26 Tentokrát začala smelo. Rozbehla sa do toho Betlema ako gymnastka. Slovami naivnej piesne dláždila svoju cestu, a matka sa potkýnala za ňou. Nevládal za nimi, námorník zaostával. A keď sa ženám minuli dlažobné kocky, zbierali kamene povedľa krajnice, lalákali a omieľali, čo im na rozum prišlo, do Betlema, duj-duj-duj-nešuduj, kým ten starý morský vlk celkom neochripel a papuľa mu necvakla naprázdno. Ale ani vtedy Ružena neprestala, len trochu zvoľnila. Kráčala ľahučko, sotva sa dotýkala zeme, nesená nejakým priaznivým vetrom. Musel byť priaznivý, pretože odrazu mala pocit, že nič z toho nie je osobné. Nič sa jej netýkalo, len akosi vzdialene. Ako sen, z ktorého sa dá oprášiť a ísť ďalej. Ktorý zanechá pachuť, ale nikdy neublíži, pretože je vo svojej podstate neškodný. Všetky gramatické osoby, osoby, ktoré poznala tak detailne, sa zrútili. Zostali iba neurčitky, spievať, stáť za dvermi, pokračovať... Bola vektorom nejakého silového poľa. Všetci boli, jej syn, jej matka, jej muž, ktorý k nej už definitívne nepatril, aj malinká. Netušila, kam to všetko povedie, či to prežije onen zlomok sekundy, ktorý práve uplýval, no vedela presne, odkiaľ sa to vzalo. To Kajkova odvaha skoncovať s ňou a tým všetkým, čo k nej patrí, ju vymrštila mimo ihriska. To jej syn ju zachránil. Teodor Schnitzer Oliver Rácz: Rezeda. Maďarské vydavateľstvo,

27 Peter Zajac Chvála literatúr y 1 Rozhovory slovenských spisovateľov o literatúre sa takmer automaticky začínajú konštatovaním, že literatúra stratila v spoločnosti postavenie a štát ju dostatočne nepodporuje. V rozhovore s Jánom Štrasserom to básnik Ján Buzássy formuluje dokonca tak, že štát by nás mal platiť už len za to, že ho robíme znesiteľnejším. V tej istej súvislosti potom Buzássy odkazuje na Stanislava Rakúsa, ktorý hovorí, že písať náročné texty pre nepatrný okruh čitateľov je ťažké, lebo do toho výkonu tvorca vkladá celé svoje nadanie, vzdelanie, kultúru, sčítanosť, ťarchu svojej duše s jej trýzňami, a počet tých, ktorých tento výkon a pokus o vyjadrenie nevyjadriteľného zasahuje, je nepatrný a na subtílny svet poézie a umenia vôbec sa nemá nasadzovať kvantitatívna komerčná mašinéria... Pavel Vilikovský v rozhovore s Róbertom Kotianom na jeho konštatovanie, že literárne slovo po novembri výrazne stratilo na váhe, odpovedá, že je to svojím spôsobom logické, lebo keď sa akože môže všetko a na slovíčku až tak nezáleží, tak aj literatúra stráca vplyv, aký mala kedysi. Pred novembrom literatúra nahrádzala všeličo iné. Na inom mieste toho istého rozhovoru hovorí, že ho prestalo baviť čítať: Nie ktoré knihy literatúry faktu, vzhľadom na zaujímavosť faktu, si prečítam so záujmom, ale v beletrii mám tendenciu vracať sa k osvedčeným číslam, lebo viem, čo dostanem. Ale tiež nečítam veľa, po niekoľkých stranách ma čítanie zunuje. Svoje uvažovanie zakončí bonmotom, že naozaj šťastní ľudia nepotrebujú literatúru. Péter Hunčík zase v rozhovore s Tomášom Gálisom hovorí: Ukážte mi jeden veľký román! Nie je žiaden. Za tých štyridsať rokov sme zaspali a za ďalších dvadsaťpäť sme sa ešte nezobudili. Sú to pohľady autorov, ktorých slová nevyplývajú z osobnej frustrácie a pocitu neúspechu. Ich názory skôr v kultivovanej podobe reprezentujú akési loci communes názorov na súčasnú slovenskú literatúru. Pohľady z rozličných perspektív. Raz sú zamerané na čitateľa, inokedy na ľahostajný štát, tretí raz na vlastnú tvorbu, štvrtýkrát na Kozmu Prutkova a jeho vetu: Keď chceš byť šťastný, buď. Spoločné majú to, že vyjadrujú akýsi základný pocit freudovskej Unbehagen in der Kultur, znechutenia, nevôle, nespokojnosti s čitateľom, s postavením literatúry a kultúry v spoločnosti, s postojom štátu ku kultúre, so spisovateľom a s jeho tvorbou, so svojou vlastnou nedostatočnosťou. 2 K tomu by sa dalo dodať, že náklady kníh slovenských autorov umeleckej literatúry sú nízke, distribúcia kníh poriadne nefunguje, kniha ostáva na kniž- 27

28 nom trhu krátko, nie je dlhodobo dostupná a po nejakom čase sa k nej nedá vôbec dostať. Že vydavatelia rátajú len v zriedkavých prípadoch s dotlačou. Že síce vychádza veľké množstvo kníh, ale v rámci vydavateľskej a kníhkupeckej neprehľadnosti vzniká situácia akejsi falošnej relativizácie, lebo chýba spoločný súradnicový hodnotový systém, ktorý by bol pre čitateľa akou-takou spoľahlivou orientáciou. Že neexistuje systematická publicistická ani odborná literárna kritika, ktorá by plnila asanačnú, hygienickú funkciu, nebola by len prezentáciou literárnych diel, ale aj ich kritickým posúdením a hodnotením, ako to dlho vyplývalo z osvietenskej tradície kritík. Dalo by sa dodať aj to, že na jednej strane existuje istá žiarlivosť autorov umeleckej literatúry na náklady kníh autorov bulvárnej literatúry, na druhej akási bezostyšnosť, s ktorou si niektorí autori zamieňajú počet výtlačkov s umeleckou hodnotou knihy, lebo túžia mať peniaze, úspech aj uznanie. Niekedy potom vznikajú úplne absurdné diskusie na túto tému, kde sa naozaj stretáva na operačnom stole literatúry dáždnik so šijacím strojom a neschopnosť rozlišovať sa prekrýva čarovným, hoci medzitým už vypáchnutým slovíčkom postmoderna. Pritom je jasné, že ide o dva systémy s odlišnými hodnotovými kritériami, ktoré sa niekedy prelínajú, ale nikdy nesplývajú. A dalo by sa povedať aj to, že preklad je ešte stále popoluškou slovenskej literárnej kultúry, hoci je to možno práve on, čo najväčšmi kultivuje slovenský jazyk. Že sa neprekladá systematicky a s dlhodobejšou perspektívou a že sme v mnohom ešte stále odkázaní na české preklady. 3 To všetko je pravda. Takéto a podobné debaty však prebehli v iných európskych literatúrach pred rokmi, vrátane tej o literárnom kánone. Ani ten ešte nemáme aspoň ako-tak uprataný, a netýka sa to len aktuálnej situácie, ale celej literatúry dvadsiateho a dokonca aj devätnásteho storočia. Aj tu sa nožnice medzi najnovším literárnohistorickým poznaním a školskou praxou naďalej roztvárajú. 4 Európske kultúry sa pohybujú v novej situácii, v ktorej literatúra netvorí reprezentatívne ani ideologické centrum národnej kultúry a eurokultúry. Ale napriek apokalyptickým predpovediam a náporu nových médií knihy nezanikli. Aj európske literatúry absolvovali diskusie o súmraku kultúry a literatúry, o zániku kultúry písma, o zániku knihy, tradičných kníhkupectiev a distribučných sietí, o konci systematického školského literárneho vzdelania. Neostali však pritom. Idú ďalej, hľadajú a nachádzajú si v novej situácii svoje miesto. Prečo však v slovenskej literatúre takéto a podobné diskusie ešte stále prebiehajú? Myslím si, že dôvod je jednoduchý: stal sa z nich pohodlný stereotyp, nad ktorým nemusíme veľmi premýšľať ani sa s ním kon - frontovať. 28

29 5 Ešte jednoduchšie je povedať, že o slovenskej literatúre nemá zmysel debatovať, lebo za to nestojí a nikto ju aj tak nečíta. Kedysi som začal úvahu o stave slovenskej literatúry parafrázou dobovej floskuly: Literatúra je v kríze. Ironicky som k nej pridal dve slovíčka a vyšlo mi z toho, že literatúra je ako vždy v kríze. Aj teraz by som mohol pokojne a rovnako ironicky dodať, že aj dnes je literatúra ako vždy v kríze. No i to je už len stereotyp. Chcem povedať niečo celkom iné, čo bolo v tých časoch ešte zdanlivo samozrejmé, ale dnes, po desiatkach rokov situácií, v ktorých šiel zápas o literatúru až na kostnú dreň či na krv a literatúra sa stala nesamozrejmou, že je tým najskvelejším, čo nás môže v živote stretnúť. 6 Platí to aj o slovenskej literatúre. Aj ona má svoje reprezentatívne dejiny, slovníky a lexikóny plné mien autorov, ktorí v nej nájdu svoje stopy. Medzi tými menami a textami je však len niekoľko naozaj skvelých. Aj keď sa im to nemôže páčiť, sú autori, ktorí tvoria armatúry literatúry, sú jej nevyhnutným podhubím, zázemím a súčasťou jej pamäti, ale ich diela nepretrvajú. A sú autori, ktorí pretrvali, majú svoj Nachleben, sú živí aj dnes. Literatúra je napokon systémom sít s okami rozličných veľkostí. Aj z diela skutočne skvelých autorov pretrváva napokon len niekoľko veršov, básní, poviedok, noviel, románov. Prečo ich potom autori píšu toľko? Nie je literatúra vlastne aj nadprodukciou? Literatúra, tak ako mnohé v živote, sa utvára na základe výberu a usporiadania, pokusu a omylu. Nikto z autorov nevie a nemôže vedieť, ktoré z jeho diel budú naozaj skvelé, lebo zanechávajú stopy v neprehľadnom, hustom, ris - kantnom svete. Dnešná doba je vo svojej orientácii na úspech extrémna v tom, že neuznáva omyly; ale tým si v literatúre často zahatávame cestu k tomu, aby sme v húštine hľadania našli skutočné objavy, ktoré ostávajú často latentné, skryté pred zrakom čitateľa vo vývojke čias, v ktorej sa číri obraz dlho, po druhej svetovej vojne už sedemdesiat rokov. V slovenskej literatúre trvá tento proces vyvolávania textu niekedy aj dlhšie ako najdlhšie storočie. Ani my dnes nevieme povedať, ktoré z diel, tvoriacich dnešnú širokú prítomnosť slovenskej literatúry, ostanú živé. Vieme však povedať, že to budú diela autorov, ktorí šli proti srsti dejín. Lebo literatúra patrí do všetkých troch vrstiev dejín, do makrohistórie, mikrohistórie a existenciálnej histórie. Základom živého pretrvávania diel je však ich účasť na existenciálnej histórii človeka, na jeho bytí, ako by povedal s Janom Patočkom Valér Mikula, alebo na existenciálnych okamihoch života, ako by sme povedali s Hansom Ulrichom Gumbrechtom. Skúsme sa pozrieť na základné existenciály slovenskej literatúry, na jej sny. Je ním Kollárov sen o ľudskosti a Štúrov sen o odkliatí krajiny, ktorého znakom bola preňho poslušnosť. Je ním sen Janka Kráľa o raji, Francisciho sen o slobode, ku ktorému sa druží Bottov a Hodžov sen o spravodlivosti. Je ním Kras - kov sen o duši. Novomeského sen o spolupatričnosti so svätými za dedinou a sny o ľaliách poľných. Švantnerov sen starosti a starostlivosti o človeka, Ta- 29

30 tarkov a Ballekov sen o družnosti. Ale je ním aj Johanidesov sen o ľudskej zraniteľnosti a Ondrušov nenaplnený sen o zdraví. 7 Naším časom je ešte stále široká prítomnosť slovenskej literatúry po druhej svetovej vojne. Dnešný autor je spojený s povojnovým empaticky, akýmisi korešpondenciami, tvoriacimi výberové príbuzenstvá, ale aj sympateticky, vnútornou súvislosťou, naladením a rozpoložením. Veľmi často o tom nevie, alebo nechce vedieť, lebo v slovenskej literatúre sa vždy začína od bodu nula, ale je to tak. Rozpoloženie dnešného autora sleduje skôr aktuálnu situáciu svetovej literatúry a potom mu tá pôvodná, originálna súvislosť často uniká pomedzi prsty. Je totiž často prítomná len v kaleidoskopických náznakoch a útržkoch. Ale je tu. 8 Svet literatúry je primárne singulárny. Je o jednosti, jednom texte, jednom epifanickom zážehu, ktorý má svoje punktum a momentum. Chcem hrať s otvorenými kartami, a preto budem veľmi osobný. Základ mojej vnútornej pamäti a siete povojnovej literatúry tvorí román Františka Švantnera Život bez konca. Určite medzi jej uzly patria Navrávačky Dominika Tatarku. Dom opustenosti Janka Silana. Niektoré poviedky Leopolda Laholu a Alfonza Bednára. S Rozarkou Vincenta Šikulu. Južná pošta Ladislava Balleka. Krik drozdov pred spaním Jána Johanidesa. Večne je zelený... Pavla Vilikovského. Nenapísaný román Stanislava Rakúsa. Ostrovy nepamäti Alty Vášovej. Melón sa vždy smeje Dušana Dušeka a Patagónia Dušana Mitanu. Plán odprevádzania Jany Beňovej. Bellevue Ivany Dobrakovovej. Medzerový plod Veroniky Šikulovej. O textoch, ktoré mám rád, som často písal, ale sú aj texty ako Rivers of Babylon Petra Pišťanka, o ktorom som nikdy nepísal a neviem ešte celkom, čo vo mne ostane z Ballu. Tak trochu letmo vnímam Piatu loď Moniky Kompaníkovej. Mám rád niektoré básne Ladislava Novomeského a Miroslava Válka, iné nie. Písal som o básni Z nemocnice Jána Ondruša a o Pláni Jána Buzássyho. Aforizmy Tomáša Janovica a dialógy Lasicu a Satinského sú pre mňa tak trochu trojjediným textom. Niektoré básne mám rád aj preto, že niekto ich dobre prečítal aj za mňa ako v prípade Feldekovej básne Tomáš Horváth. Báseň Štefana Strážaya Zajtra je už dnes včerajšia, a stále drží. Živé sú vo mne básne Baby Jagy Erika Grocha. Ale aj niektoré skromné básne Karola Chmela. Mal som od začiatku rád jednu báseň Taťjany Lehenovej. Niekedy, ako v prípade Lampy Dušana Kužela alebo básne Husi Jána Štrassera, je to pamäť veľmi osobná. Medzihry. Bábky o hlavu kratšie Ivana Štrpku som si prečítal rád v nemčine, mal som pocit, že v nej ešte spriezračneli. Za veľký objav som pokladal jaskynné básne Ivana Laučíka aj preto, že ich dobre prečítal Fedor Matejov. Mám rád posmešné piesne skupiny Bez ladu a skladu, ale aj zurvalé texty Lucie Piussi. 30

31 9 To nie sú všetky texty slovenskej literatúry, ktoré akceptujem, lebo si uvedomujem, že tvoria jej hodnotové pole. Nechal som to tak trochu aj na kaleidoskopickú hru náhod. Tých skvelých textov je však prekvapujúco veľa. Tvoria pre mňa akýsi svet slovenskej literatúry, tak ako pre mňa existuje svet českej, rus kej, americkej, anglickej, francúzskej, nemeckej a ďalších literatúr. Čosi mi hovoria o našej a mojej existenciálnej situácii v tomto svete. Čosi, čo mi o sebe a o nás nemôže povedať nič iné, iba literatúra. Aj slovenská literatúra, lebo jej svet je aj mojím svetom. Myslím, že to dnes treba povedať nahlas. Teodor Schnitzer: Šperk 31

32 KOLOTOČ je potešenie pre deti aj pre dospelých s príchuťou púťovej atrakcie, technického vynálezu i nevšedného zážitku. Ale aj nadhľadu, rozhľadu po okolí, kinetických a vizuálnych efektov, premáhania vlastných obmedzení tela i zemskej príťažlivosti. Mnohí ho vnímajú ako gýč, iní ako predchodcu raketoplánu. V našom prípade chce byť rubrika KOLOTOČ všetko to a možno ešte viac. Jej zameraním je sprostredkovanie dotykov a spojení s inými prostrediami, jazykmi a kultúrami vďaka umu a sčítanosti slovenských prekladateľov a prekla dateliek krásnej literatúry. Ak sa bude KOLOTOČ krútiť aj ich pričinením, možno na nás už kdesi za rohom čaká celé panoptikum najvýraznejších autorských zjavov a poetík stredoeurópskych, európskych a svetových literatúr z pohľadu súčasnosti, minulosti aj budúcnosti. Doprajme si porovnanie a inšpiráciu v rubrike, ktorá je aj nie je naša, zdôrazňujúc diferenciu, odhaľujúc medzipriestory a ponúkajúc to, čo je bezo zvyšku nepreložiteľné. (- red -) Malevič Kazimir Malevič ( ) je ruský avantgardný maliar, teoretik umenia a zakladateľ nového smeru v abstraktnom umení suprematizmu, ktorého prezentácia sa uskutočnila práve pred sto rokmi (1. januára 1916, podľa starého kalendára 19. decembra 1915), keď autor na Poslednej futuristickej výstave obrazov 0,10 predstavil svoj suprematistický triptych Čierny štvorec, Čierny kruh a Čierny kríž ako trojicu základných sup - rematistických foriem. Jeho Čierny štvorec sa stal ikonou 20. storočia. Popri svojej hlavnej, maliarskej činnosti Malevič (podobne ako ďalší avantgardní maliari Vasilij Kandinskij, Oľga Rozanovová, Pavel Filonov, David Burľuk) v priebehu svojho tvorivého života písal aj poéziu. A podobne ako vo výtvarnom umení aj v poézii prešiel od impresionizmu a expresionizmu až k abstrakcionizmu (porov. vo výbere prvú báseň Každý večer zhasnú... a poslednú báseň Cieľom hud by..., ktorá je adekvátnym slovným vyjad rením Čierneho štvorca). Malevičova poé zia okrem toho, že po formálnej stránke presadzuje avantgardnú formu voľného verša (pre ruskú poéziu netypickú), zároveň predstavuje jeho avantgardné estetické názory na umeleckú tvorbu, jeho filozofiu umenia a života vôbec a jeho pohľad na úlohu človeka ako tvorivej bytosti v ňom. Malevičova esej O poézii je vyjadrením umelcových predstáv o avant gardnej poézii a dokonca sa stala akýmsi manifestom pre jedného z najvýznamnej ších ruských avantgardných básnikov 2. polovice 20. storočia Gennadija Ajgiho. VALERIJ KUPKA * * * Každý večer zhasnú lúče Slnka Každý večer služobníctvo prikryje kobercami zelený pahorok Každý večer služobníctvo zapáli vatry Každý večer služobníctvo prináša ovocie a víno 32

33 Každý večer služobníctvo prináša krištáľové čaše Každý večer sa vínom rôznych farieb naplnia čaše Každý večer sú všetky koberce posiate ženami Každý večer im roztúžení muži ležia pri nohách Každý večer dvíhajú plné čaše z krištáľu Každý večer muži vrhajú do neba zlaté ohne Každý večer sa spevom lúčia s letom Každý večer čašami vítajú tmu Každý večer roztúžené páry odchádzajú do tmavých hájov Desať rozlúčkových večerov odovzdali letu (Jedno leto strávené u statkára Romanova, 1906) * * * Keď som nenašiel svoj počiatok, zvolal som: i stvoril ma Pán na svoj obraz a podľa Svojej podoby, a preto si teraz viem predstaviť Boha, jeho tvár a moja tvár sú totožné. Ale od môjho stvorenia stratil som veľa častí svojho obrazu a v budúcich storočiach stratím všetku podobu Prvotnej prapodstaty. Rozptýlim sa v mnohosti a vznikne mnohé. Tak sa stratí môj obraz a predstava o Bohu. * Takto rozmýšľam o sebe a povyšujem sám seba na Božstvo, keď hovorím, že všetko je ja a okrem mňa nič neexistuje, všetko čo vidím vidím seba, taká mnohostranná a rozmanitá je moja bytosť. * V púšti sa zrodil základ mojej tváre. Ale ožil som na Šiesty deň stvorenia. Taká zložitá bola moja tvár, lebo kým som dosiahol dokonalosť, prešiel som množstvom foriem, takže všetko čo vidím som ja. 33

34 * * * Všetko začalo slúžiť mne, ale nie ja slúžim všetkým, nič neslúži mne lebo ja slúžim sám sebe. Celý život je zo mňa a všetko žije mnou a ja žijem všetkým Ale vo svojom tele som oddelil vedomie Svoje od stromu vtáka a hmyzu. A začali sme sa odlišovať a odlišne vidieť svet a ja nedokážem do nich preniknúť a vidieť ich svet. Neustrážil som svoje rozmnoženie strácam sa v dohadoch budujem nový svet z popola zeme. Takto prichádzam namiesto prvotného raja Nového sveta a na Šiesty deň stvorím seba na obraz Boží * Niet dokonalosti v Bohu, lebo šiestym dňom uzatváram svoju novú cestu do kruhu Teraz je prvý deň stvorenia Nového rozmeru, základy prapodstaty môjho obrazu, pretvoreného v novom bytí. Ale nikto nevidí a nikto nejasá. A všetci nevšímavo chodia okolo. A Duch živý nesie plameň ďalej a ďalej, všetci vidia hviezdy a Slnko, už mŕtve lebo v novej premene už Nie je potrebné. V novom zázraku niet Ani slnka, ani hviezd. Raj vyhasol. Rodí sa oko nového počiatku. 34

35 * * * Každý výhonok na zemi je výsledkom pohybu Každé semeno je reálnym druhom hybnej sily. Semeno je časticou všeobecného víru dynamiky. * Všetko sú samé prekážky Len čo sa myšlienka zrodí hneď ju obkľúčia a bránia - komplikujú jej rozvoj Treba odstrániť príčinu prekážky a potom vysloviť myšlienku. * * * Ukrižovali ma nadávkami, ale čisté je moje vedomie. Aká čistá je tvár môjho maliarskeho plátna Dám ti život moja milá farba Si nevinná a niet ti čo vyčítať Si čistá ako hviezda A žiadne slová hrubých ľudí Žrecov starého úpadku Ťa neurazia. Všetko som vzal na seba na hlave mám veniec uvitý z nadávok moju dušu prederavili klince zhrdzaveného vedomia. Okolo mojich priateľov stojí plot hanby. Smiech piskot hnev a pohŕdanie davu ma prikrylo ako noc. Dotkol som sa chrámu starej lebky [a zahmýrili sa už spiaci Priatelia moji] Ktorý ukrýval popol starého umenia Nech všetko beží a beží. Načo sa však prebúdzať v Umení ako Raffaelovia. Nevšímajte si 20., 30., 40. storočie. 35

36 * * * Svet je bezhraničná celistvosť celistvosť nekonečného a na počiatku nedeliteľného tela je Ja a Ja je prameňom života a život je rozdrobovanie rozdeľovanie. Ja rozdrobovanie je centrom rozdrobovania, zmysel vesmíru v celistvosti a zlúčenosti je smrť, nie je tam pokoj ani pohyb. Múdrosťou Ja je večné delenie, večne-ustavičné odtrhávanie častíc z celostného - smrteľného a ich premena na život. Ja som smrť vo svojej nekonečnosti a len odtrhávajúc častice seba sa stávam súčasťou života. Ja je cesta rozdrobovania a rozdrobovanie je ničenie celistvého obrazu na rad častíc nových prúdov. Ja idem cestou života a oslobodzujem sám seba od smrti Ja nemá koniec a nemá začiatok, také veľké a obrovské je moje telo. Ja je nemateriálne materiálna je len jeho tvorba. * * * Každá forma je reálnou podobou času a odtieň farba je sila kmitania času, pohyb času vytvára formu a zároveň ju sfarbuje a preto rýchlosť času možno určiť prostredníctvom farby. * Cieľom hudby je mlčanie. V básňach je zachovaná autorská interpunkcia aj písanie veľkých písmen. Z ruštiny preložil VALERIJ KUPKA 36

37 Kazimir Malevič O poézii 1 (1) Poézia je niečo, čo je založené na rytme a tempe, čiže tempo a rytmus podnecujú básnika. (2) Poézia je vyjadrená forma, získaná z viditeľných foriem prírody, z ich lúčov stimulátorov našej tvorivej sily, podriadená rytmu a tempu. Niekedy básnik reálnu formu sveta odieva do rytmu a tempa, a niekedy zasa básnika podnecuje búrka čistého, nahého rytmu, ktorý v ňom povstal, k vytvoreniu básní bez prírodných foriem. V prvom prípade sa básnik prehŕňa v prírode zásobárni vecí, z ktorých si vyberá, čo mu z hľadiska formy a rytmu vyhovuje, a konštruuje verš v nepretržitom rytme a tempe. Dokončená báseň závisí buď od určitej vyjadrenej myšlienky, alebo od odznievania rytmu v nej. To druhé je ten správny stav a postoj. V prvom prípade ide o myšlienku, v druhom o napätie. Existuje poézia, v ktorej básnik zobrazuje kúsok prírody a usiluje sa prispôsobiť rytmu, ktorý v ňom vzplanul, existuje poézia, v ktorej rytmus ide v ústrety forme. Existuje poézia, v ktorej básnik kvôli rytmu likviduje predmety a zanecháva len potrhané kúsky nepredvídaných konfrontácií foriem. Existuje poézia, v ktorej zostávajú čistý rytmus a tempo ako pohyb a čas, rytmus a tempo sa tu opierajú o písmená ako znaky, ktoré v sebe nesú istý zvuk. Stáva sa však, že písmeno v sebe nedokáže udržať zvukové napätie a musí sa rozdrobiť. No znak, písmeno závisí od rytmu a tempa. Rytmus a tempo vytvárajú a prijímajú tie zvuky, ktoré vznikajú vďaka nim a tvoria nový obraz z ničoho. V iných prípadoch, napríklad pri opisoch večera, kosenia sena tu príroda očarila básnika a ten ju chce zarámovať do rytmu, spoetizovať ju, vyjadriť jej poéziu už inou formou, samotné veci sú tu sebestačné a rytmus vystupuje ako nástroj na ich opracovanie. Rytmu a tempu sa tu prispôsobujú veci, predmety, ich osobitosti, charakter, kvalita a pod. Takisto vo výtvarnom umení a v hudbe. V maliarovi vzbĺknu odtiene farieb, mozog mu horí, vzplanú v ňom lúče, ktoré vznikli z farby prírody, rozhoreli sa od dotyku s vnútornou výbavou. A v plnej kráse povstala jeho tvorivá stránka s celou lavínou farieb, aby sa vrátila späť do reálneho sveta a vytvorila novú formu. Nastáva však celkom nečakaná situácia. Rozum ako chladiaca veža premieňa paru opäť na kvapky vody a výdatná para, z ktorej sa stalo niečo iné, než bolo predtým, sa zmenila na vodu. 1 In: K. MALEVIČ: Sobranije sočinenij v piatich tomach. Tom 1. Staťji, manifesty, teoretičeskije sočinenija i drugije raboty Moskva: Gileja,

38 Takisto lavína neforemných farebných más opäť nadobúda formy, ktoré podnietili jej vznik. Takisto umelec priestoru, sochár forma je jeho hlavným podnetom, ktorý v ňom vyvoláva silu na tvorbu nových, osobitých objektov, a ako taká ho niekedy vedie k vzďaľovaniu sa od svojho podnecujúceho predobrazu. Tu však priestoroznalec takisto vytesáva rovnaké formy, vytesáva to staré známe, nijako sa nedokáže odchýliť od Venuše. Búrka foriem, ich nová konštrukcia, nové telo sa v chladiacej veži redukuje na méloskú Venušu, na Apolóna. A to skutočné, tvorivé, nové leží v odseknutých úlomkoch pod nohami Venuší a faunov. V odštiepených kúskoch mramoru, hliny, dreva sa ukrýva to, čo nie je v prázdnych formách už videných sôch. * * * Život nevytvoril slovo pre básnika, špeciálne pre jeho básnickú tvorbu, a ani on sám sa o to nepostaral. To predmety zrodili slová alebo slovo zrodilo predmet, a utilitárny rozum ich prispôsobil svojmu bežnému používaniu, bol veľmi usilovný a pravdepodobne sa hlavne on podieľal na vytváraní znakov pre seba a svoje pohodlie. Básnik používa všetky slová, ale na druhej strane ich chce prispôsobiť svojmu prežívaniu, niečomu takému, čo možno nemá nič spoločné so žiadnou vecou a slovom, keď poviem: plačem, vari sa slovom plačem dá obsiahnuť všetko? Ak poviem: smútim takisto. Všetky slová sú len rozlišovacie znaky a nič viac. Ale keď počujem ston, nevidím a nepočujem v ňom žiadnu konkrétnu formu. Zakúšam bolesť, ktorá má svoj jazyk ston, a v stone nepočujem slovo stoná. Aj samotnému stonajúcemu sa väčšmi uľaví, keď stoná, ako keď hovorí, že ho to bolí. Lebo bolí je niečo nadbytočné, vysvetľujúce ston, jeho príčinu. Básnik vlastne nepostupuje tak ako maliar a sochár. Nevracia nadobudnuté z foriem prírody naspäť prírode. Lebo príroda nadobudla odev prostredníctvom rozumu, rozum ju obliekol, aby mohol rozlišovať, natiahol na všetky jej najjemnejšie výhonky obuv, šaty, kvalitu atď. A básnik iba prostredníctvom odevu hovorí o odeve, o tých rozlišovacích znakoch, ktoré potrebuje rozum, jeho lahôdkareň, jeho záložňa. Pre básnika slnko nie je vždy slnkom, mesiac mesiacom, hviezdy hviezdami. Básnik môže premiešať všetky názvy, ako sa mu zachce. Môže predsa povedať, že slnko zhaslo. Z hľadiska rozumu však vôbec nezhaslo, ale zašlo. Keďže básnik používa úplne nevhodné výrazy, vyvoláva to v ňom smútok, a len veľmi zriedka sa nájdu básne, kde by básnik neplakal, nesmútil, že nedokáže vyjadriť, čo chcel povedať o prírode, lebo chcel hovoriť o prírode, a namiesto toho v básni hovorí o slove, o odeve. A ten je síce ušitý dobre, ale predsa len nie je tým telom, o ktorom chcel básnik hovoriť. A navyše sa do toho zamiešala ona, láska, Venuša s ňou básnik celkom zvädol, začal nariekať a hľadá spásu v smrti. 38

39 * * * Básnikovi sú vlastné rytmus a tempo a neexistuje preňho gramatika, neexistujú slová, lebo sami básnici hovoria, že vyslovená myšlienka je lož, ale ja by som povedal, že myšlienke sú ešte vlastné slová, ale existuje aj niečo, čo je presnejšie ako myšlienka, a aj ľahšie a pružnejšie. Keď sa toto vysloví, už to nie je len lož, ale dokonca sa to slovami ani nedá vypovedať. To niečo každý básnik a farbopisec hudobník cíti a usiluje sa vyjadriť, ale keď sa to už rozhodne vyjadriť, z toho presného, ľahkého a pružného vznikne ona, láska, Venuša, Apolón, Najády atď. Nie páperie, ale už ťažký matrac so všetkým, čo k nemu patrí. Rytmus básnici cítia, ale jeho silu, silu svojho skutočného rytmu používajú ako spojivo. Obkolesujú sa predmetmi, ktoré čistia, obrusujú alebo jednoducho hľadajú také, čo sa k sebe hodia, a prepájajú ich, spájajú pomocou rytmu. Práve v samotnom hľadaní a ponechaní foriem v tempe a rytme spočíva osobitosť, ktorá odlišuje jedného básnika od druhého. Podobajú sa používaním tých istých vecí a piesní o nej a ich nástrojom je majstrovstvo. Puškin dosiahol majstrovstvo, možno ho dosiahli aj mnohí iní a dosahujú ho aj mladí básnici. Majstrovstvo samo osebe je však hrubé, remeselné dokonca aj v prípade, keď sa hovorí o umeleckosti, a ešte sa tam zakomponuje krása, a pri pokusoch o ešte výstižnejšie vyjadrenie sa hovorí: poézia sama. * * * Básnik je človek, ktorý nemá seberovného, nepozná majstrovstvo a nevie, ako sa k nemu zachová jeho Boh. On sám vo svojom vnútri <nevie>, aká búrka vznikne a zmizne, aký bude mať rytmus, aké tempo. Môže vari vo chvíli, keď v ňom vzbĺkne veľký požiar, rozmýšľať o brúsení, cibrení a opisovaní? On sám ako forma je prostriedkom, jeho ústa, jeho hrdlo sú prostriedkom, ktorým prehovorí Diabol alebo Boh. On sám je básnik, ktorého nikdy nikto nevidí, lebo on, básnik, je spútaný formou, tou jej podobou, ktorú nazývame človekom. Človek-forma je rovnaký znak ako nota, písmeno, a nič viac. Udiera vo svojom vnútri a každý úder znie do sveta. Básnik počúva len svoje údery a novoutvorenými slovami prevráva k svetu, rozum tie slová nikdy nepochopí, lebo nie sú jeho, sú to slová básnikovej poézie. A keď ich rozum vyjavil v pojme, sú reálne a vystupujú ako merná jednotka sveta. Hoci je pojem nepochopiteľný, je naozaj reálny. * * * Myšlienka zmizla; ťažkopádna, neforemná báseň leží ako nehybný stáročný kameň. Básne všetkých básnikov si predstavujem ako chumáč všelijakých zozbieraných vecí, malé a veľké záložne, kde sú pekne poskrúcané vesty, vankúše, 39

40 koberce, prívesky, prstene a hodváb, aj sukne a kočiare naukladané do radov debničiek podľa istého poradia, pravidla a systému. Verš je veľmi zvláštny, naivný, možno je tá naivnosť vznešená, ale mne pripadá tiež naivná a pôsobí ako niečo primitívne. Spôsob, akým básnik vyjadroval to svoje, je veľmi zábavný. Pri bližšom pohľade na verš vidieť, že sú doň ako do klobásy natlačené všetky možné formy, ktoré sú si vzdialené a navzájom izolované. V jednom verši môže byť kôň, debnička, mesiac, kredenc, stolček, mráz, chrám, šunka, zvonenie, prostitútka, kvet, chryzantéma. Ak by sme názorne ilustrovali jeden verš, dostaneme ten najnezmyselnejší rad foriem. Pomocou nich chce básnik vypovedať o svojej duši, pomocou nich rozpráva o láske, o nej. Neviem, či sa dá formami prírody vyčerpávajúco vypovedať o tom, čo počuje vo svojom vnútri, či ho počuť v obrazoch koňa, Venuše, slnka, chryzantémy zdá sa mi, že nie. Celá báseň pozostáva z rozlišujúcich názvov, z vlastností, kvalít a pocitov, chutí atď. Duneli zvony. Je to strašné, hrubé a pochabé. Vari do slova duneli básnik vložil to dunenie, ktoré počul, a čo cítil v tom dunení som presvedčený, že básnik cítil veľmi veľa. Počúval dunenie a zabudol pritom na všetko, lebo v ňom zvuky vyvolali neobyčajné pochody. V básni sa však iba uvádza, že duneli, takto to môže povedať každý. Rozum potrebuje rozlíšiť, že zvony v tom čase duneli, a aby bola jasná poloha toho, kto sa nachádzal na mieste, kde duneli ľudia sa zhromažďovali pri chráme. Jeden o tom rozpovie, druhý o tom rozpovie v básni, tretí zaspieva o procesii a plačúcom dieťatku, štvrtý to namaľuje farbami. Nikto z nich nie je spokojný a všetci plačú, nariekajú; myslím si, že keby mal tesár postaviť dom a zbieral by všetky predmety a veci, ako sú v prírode, a začal by z tých všetkých predmetov a vecí, ako sú v prírode, stavať dom, tiež by si dosť poplakal. Aj v tomto prípade rozum postupuje inak, pretvára každú vec prírody na nepoznanie a vytvára celkom iné telo. Zmiešava formy rôznych druhov a tvorí nový druh a formu, aká v prírode neexistuje. Takisto chrám aj zvon. Čím sa teda odlišujú najslobodnejší tvorcovia, pevci nadpozemského. Ľudia, čo nazerajú do druhého sveta, bohovia, čo si pripisujú väčšie a nadľudskejšie schopnosti než príroda, zem. V tomto prípade iba premýšľajú o nad, ale v skutočnosti neexistuje nič okrem reálnych zvonov, ktoré oni nevyrobili, ich zvuku atď. Básnici a maliari, hudobníci väčšmi počúvajú zvonenie zvonov ako seba. Sú to zbabelci, čo si zvykli na okovy vecí, bez ktorých nedokážu žiť. Ale hlas prítomnosti neprestajne znie v každom z nich, lenže prijať ho taký, aký je, sa boja, rytmus a tempo neprestajne básnika kolíšu, ale básnik ich berie a oblieka kone, zvony atď., a na koncoch verša visí skutočný súzvuk toho, čo by malo byť na prvom mieste a ukázať sa v plnej sile. Básnik sa bojí vyjaviť svoj ston, svoj hlas, lebo v stone a hlase nie je vec, nahé a čisté vytvárajú slová, to však nie sú slová, ale len rady písmen v nich. Nie je v nich hmota, ale je tam hlas jeho bytia, čistého, skutočného, a básnik sa bojí samého seba. 40

41 Rytmus a tempo zapájajú obraz básnika do konania. On sám je neviditeľný a nevidel svet, nevie, čo je vo svete, lebo to vie iba rozum, ako vie bufetár, čo má v chladničke. Bufetár prijíma prítomnosť a skrášľuje svoje predmety, Venuša v poetickom kostýme, hrob v chryzantéme, on, ona to všetko má obutú osobitú najvznešenejšiu obuv rytmu. A samotný básnik tu nie je, je tu majster obuvník a nič viac. Básnik nie je majster, majstrovstvo je hlúposť, v božskosti básnika majstrovstvo byť nemôže, lebo básnik nepozná minútu, hodinu ani miesto, kde rytmus vzbĺkne. Možno v električke, na ulici, námestí, rieke, kopci bude to tanec jeho Boha, jeho samého. Tam, kde nie je atrament ani papier, ani si to nebude vedieť zapamätať, lebo v tej chvíli nebude mať rozum ani pamäť. Začne sa v ňom veľká liturgia. A tiež duch, duch náboženský (zdá sa mi, že duch nie je jeden, ale je ich niekoľko, alebo je možno jeden, ale keď sa dostáva do osobitých situácií, prejavuje sa inak). Religiózny duch rytmus a tempo sú jeho reálne prejavy. V čom sa prejavuje religióznosť ducha: v pohybe, zvukoch, znakoch, čistých, bez vysvetlení je to konanie a nič viac, gesto označovania foriem pomocou seba, v akte bohoslužby vidíme pohyb znakov, ale nevšimneme si kresbu, ktorú tie znaky pomocou seba kreslia. Vznešený pohyb znaku sa presúva po kresbe a keby skúsený fotograf dokázal zachytiť dráhu pohybu znaku, dostali by sme grafiku duchovného stavu. Náboženský, religiózny duch je takisto majetkom bufetára, je rovnako ovešaný významami znakov, každý znak sa premenil na symbol niečoho a teraz je nehybný, ťažkopádny ako nosič. Nosičom je v tejto chvíli práve kňaz, ale vo väčšine prípadov sú kňazi, služobníci religiózneho ducha, nosičmi, ktorí si z bremien urobili živobytie. Takí nosiči žijú ako ploštice v škárach, tí neutečú. Existujú však kňazi, ktorí chcú slúžiť v súlade s potrebami religiózneho ducha, a keď vojdú do domu, zahaleného do arzenálu chrámového náčinia hneď ho opustia a bežia preč. Ľudia, v ktorých je religiózny duch silný, v ktorých vládne, by mali naplniť jeho vôľu, svoju vôľu, a slúžiť tak, ako on prikáže telu, robiť tie gestá a hovoriť to, čo chce on, musia zvíťaziť nad rozumom a zakaždým, pri každej bohoslužbe vybudovať novú cirkev gest a osobitého pohybu. Taký kňaz je Boh, je rovnako tajomný a nezrozumiteľný stáva sa prirodzenou časticou tvorivého Boha. A môže byť postihnuteľný rozumom ako všetko ostatné. Tajomstvo spočíva v tvorení znaku a znak je reálny druh tajomstva, pomocou ktorého sa dajú postihnúť nové sviatosti. Svojím konaním prebúdza jemu vlastného ducha v ostatných a toto prebúdzanie odovzdáva ďalej, a to odovzdávanie je tajomné a nepostihnuteľné, ale reálne. Takýto konajúci kňaz vytvára pri sebe a okolo seba prázdnotu, mnohí od strachu z prázdnoty utekajú ešte ďalej do ústrania chaosu. Cez prázdnotu sa skutočne odhalí pred ľuďmi a ľudia pred ním, a ak ľudia v se - be pocítia príbuznosť s ním, prehovoria spolu s ním každý inak ale ako jeden. 41

42 A budú zjednotení, kým kňaz nevyhasne. Ten, komu bude uložené slúžiť religióznemu duchu, predstavuje cirkev, ktorej obraz sa každú chvíľu mení. Cirkev prejde pred nimi, pohybujúca sa a rôznorodá. Cirkev je pohyb. Rytmus a tempo sú jej základy. Nová cirkev je živá, bežiaca, nahradí tú súčasnú, ktorá sa už zmenila na železničný batožinový sklad. Čas beží a čoskoro bude skutočná. * * * Poéziou sa už prehnali prvé lúče nového básnika, oslobodeného od umenia majstrovstva, ľahkého a voľného. Jeho hrdlo je krištáľovo čisté a jeho reč je čistá a plynulá. Nie je v ňom nič ťažkopádne súčasní i predošlí básnici sú neznesiteľní. Ich hrdlo je čierne, vyliezajú z neho slová-veci: stolček, voňavé ruže, ženy, truhly a oblaky je to akýsi jašter, ktorý dávi veci. Lúče nového básnika ožiarili písmená, ale vraj sú to prázdne slová. Takéto názory zazneli medzi najmúdrejšími staršinami. Puškin je majster, možno okrem neho existujú aj mnohí iní majstri, ale požíva úctu len ako veľmi stará značka. Je veľa majstrov iných povolaní a veľa veľmi starých značiek všade samé umenie, všade samé majstrovstvo, všade samé remeslo, všade samá forma. Samotné umenie je majstrovstvo masívne, ťažkopádne a svojou nemotornosťou bráni čomusi vnútornému, tomu, čo podľa majstrov umeleckosti ťažko a nemožno dosiahnuť, nedá sa vyjadriť prirodzenosť a nemožno vyjadriť seba. Všetko umenie, majstrovstvo, remeslo ako niečo pekné je prázdnota, malomeštiactvo. Za najvznešenejšie pokladám vo chvíľach bohoslužby ducha a básnika reč bez slov, keď cez ústa prúdia bláznivé slová, bláznivé nedokáže pochopiť ani myseľ, ani rozum. Básnikovu reč rytmus a tempo rozdeľujú prestávky, rozdeľujú zvukovú masu a k jasnosti dokonale vedú gestá samotného tela. Keď vzbĺkne básnikov plameň, básnik zastane, dvíha ruky, ohýba telo do takej podoby, ktorá bude pre diváka živým, novým, reálnym chrámom. Tu nebude miesto pre majstrovstvo ani remeslo, lebo priestor bude celkom zaplnený inými pocitmi a cieľmi. Ule Ele Del Li One Kon Si An Onon Kori Ri Koasambi Moena Leš Sabno Oratr Tulož Koalibi Blestore Tiro Orene Aliž. Týmto básnik vyčerpal svoju modlitbu, svoje vznešené konanie, a tieto slová sa nedajú vysádzať, a nikto ho nedokáže napodobniť. Časopis Izobraziteľnoje iskusstvo, 1919, č. 1 Z ruštiny preložila IVANA KUPKOVÁ 42

43 V rubrike DÉMON TEÓRIE chceme čitateľom prinášať tex ty, ktorých cieľom je z pohľadu filozofie, estetiky, semiotiky, ale aj ďalších susediacich disciplín vytvárať protiváhu k tradičnému mysleniu o kategóriách aj v kategóriách literatúry a literárnej vedy. Názov tejto rubriky sme si vypožičali z rovnomenného diela Antoine Compagnona. Korešponduje s ním naše presvedčenie, že ak chceme zmysluplne hovoriť o teoretickom myslení, musíme sa oslobodiť od tlaku tradičného uvažovania a predsudkov. Len tak dokážeme zmnožovať cesty a možnosti pre obojstranné priechody, uvoľniť priestor teórii a súčasne mysleniu, ktoré túto teóriu spochybňuje. To sa ukazuje ako dôležité pre poznanie hypotéz, ktoré riadia naše kroky v prístupe k literatúre. Ďalšou ambíciou redakcie je snaha dospieť k inter - discipli nárnemu záhybu, v ktorom by porozumenie bez využitia teoretických poj - mov z viacerých vedných oblastí bolo nemysliteľné. (- red -) Miroslav Zumrík Doležel a Lund Uplatnenie Doleželovej koncepcie fikčných svetov v analýze diela súčasnej nórskej literatúry Zástupcov sémantiky fikčných svetov (Lubomír Doležel, Marie-Laure Ryanová, Ruth Ronenová, Thomas Pavel a iní) spája jak strukturalistické východisko, tak důraz na sémiotický přístup k naratologickému bádání. (Kubíček Hrabal Bílek, 2014, s. 29). Naratívna sémantika fikčných svetov Lubomíra Doležela teoreticky i metodologicky nadväzuje na tradíciu Pražskej školy a štrukturálnej poetiky (Sládek, 2012, s. 21). Napriek tomu, že Doleželova teória je v Čechách dobře známá a zabydlená (Fořt, 2012, s. 202), českí literárni historici ju podľa Fořta napriek izolovaným úsiliam do veľkej miery ignorujú. 1 Fořt, naopak, vyzdvihuje recepciu Doleželovej koncepcie na Slovensku, konkrétne v prácach Zoltána Rédeya. Rédey Doleželove kategórie uplatňuje na najnovšiu slovenskú literatúru (Rédey, 2007) i na slovenskú literárnu historiografiu (Rédey, 2012), pričom konštatuje, že takzvaná mimetická doktrína a rámec jedného sveta sa v oblasti slovenskej literárnej histórie uplatňuje stále takmer výhradne (Rédey, 2012, s. 217). Doleželova sémantika fikčných svetov je podľa Rédeya na Slovensku prijímaná buď s povrchnou afirmatívnosťou, alebo apriórnou nedôverou, neraz skôr s rozpakmi, či v polohe istého nedorozumenia [...] (tamže, s. 235). Podľa Rédeya by uplatnenie Doleželovej koncepcie mohlo do literárnohistorickej interpretačnej praxe jednostranne orientovanej a poznačenej univerzalisticky mimetickou doktrínou [...] 43

44 vniesť istú metodologickú triezvosť, dôraznejšie analytický a argumentačne dôslednejší nezaujatý prístup k interpretovaným naratívnym dielam (tamže). O takýto prístup som sa chcel pokúsiť vo svojej dizertačnej práci (Zumrík, 2015), ktorá sa zaoberala románom V tieni singularity nórskeho autora Thureho Erika Lunda (Lund, 2013). Naratívnu sémantiku fikčného sveta a s ňou spojený model naratívnej analýzy som teda využil ako východisko literárnovednej úvahy o konkrétnom diele súčasnej nórskej románovej tvorby. Naratívna sémantika fikčného sveta ako prostriedok n a r a t í v n ej a n a l ý z y Doterajšia literárnovedná a kritická recepcia Lunda zdôrazňovala, že Lundove fikčné diela vyjadrujú autorov postoj k aktuálnemu svetu, k nórskej spoločnosti. Lundovo dielo sa vníma ako kritika, resp. komentár (Vassenden, 2004), alternatíva (Farsetha s, 2012), obraz (Lombnaes, 2011) či dystopická vízia nórskej spoločnosti (Norheim, 2011). Druhou formou recepcie je poukazovanie na rozličné filozofické a teoretické myšlienky, ktoré Lundov naratív tematizuje. Aj v tomto prípade môžeme hovoriť o ilustračnej funkcii naratívu, ktorý zobrazuje filozofické myšlienky. Inými slovami, doterajšia recepcia Lunda vychádza z toho, čo Doležel nazýva mimetická koncepcia fikčnej referencie. Mimetická koncepcia fikčnej referencie tvrdí, že fikce je nápodobou ane - bo zobrazením aktuálního světa, skutečného života (Doležel, 2003, s. 10). Doležel v tejto súvislosti hovorí o takzvanej mimetickej funkcii. Mimetická funkcia je vyjadrená tak, že fikčná jednotlivina (súčasť fikčného sveta, napríklad postava) zobrazuje skutečnou jednotlivinu (tamže, s. 21), napríklad postavu z aktuálneho sveta. Fikčná jednotlivina tiež môže zobrazovať skutečnou obecninu (tamže, s. 22), napríklad postavu ako typ. Mimetickú referenciu fikčnej referencie je podľa Doležela potrebné nahradiť nemimetickou koncepciou fikčnej referencie 2 a rámec jednoho světa je třeba nahradit rámcem mnoha světů (tamže, s. 27). Z hľadiska nemimetickej referencie majú fikčné výrazy autonómnu sféru referencie, fikčný svet, a odkazujú na auto nómne zložky tejto sféry, fikčné jednotliviny: Jméno Hamlet není ani prázdné, ani samoreferenční; referuje k jedinci fikčního světa (tamže, s. 30). Základný argument pre prijatie autonómie fikčného sveta voči aktuálnemu svetu Doležel formuluje, keď tvrdí, že deterministický a redukcionistický prístup k fikčnému diskurzu spochybňuje autonómnosť literárnej vedy ako takej, pretože predmet výskumu literárnej vedy, literárne dielo, je v takom prípade interpretovaný ako forma iných typov diskurzu: Je-li literatura považována za formu ideologie nebo morálky, pak není nutno vytvářet nezávislé studium literatury mimo rámec filozofie, etiky nebo politické vědy (Doležel, 2000, s. 14). 1 Pozri Fořt, 2012, s Pozri Sládek, 2012, s

45 Model analýzy Doleželov model analýzy fikčného sveta navrhuje tri na seba nadväzujúce postupy: zaznamenává pravidelnosti textury, z těchto pravidelností vyvozuje intensionální strukturaci fikčního světa; nakonec rekonstruuje extensionální strukturaci světa (Doležel, 2003, s. 147). Textúra je doslovné znenie textu (tamže, s. 257). Termíny extenzionálna a intenzionálna štrukturácia fikčného sveta nadväzujú na Fregeho rozlíšenie významu (Bedeutung) a zmyslu (Sinn) jazykového výrazu: v této knize nazýváme význam extensí, smysl intensí (tamže, s. 141). Význam jazykového výrazu je u Fregeho určený referenciou, teda množinou denotátov, na ktoré výraz referuje. Zmysel jazykového výrazu je spôsob vyčlenenia tohto denotátu. Výrazy Večernica a Zornica referujú na planétu Venuša, majú teda rovnakú extenziu, túto extenziu však vyčleňujú rozličným spôsobom: raz ako najjasnejší objekt večerného, raz ako najjasnejší objekt ranného neba, a tak majú rozdielny zmysel (intenziu). Extenzionálny význam je esteticky neutrálny, pretože pre jeho zobrazenie postačuje univerzální extensionální metajazyk (Doležel, 2003, s. 143). Univerzálnym extenzionálnym metajazykom Doležel rozumie neformálne extenzionálne zobrazenia, ako je parafráza témy literárneho diela, náčrt obsahu, zhrnutie príbehu či interpretácia (tamže, s. 142). Inými slovami, extenzionálny význam môžeme vyjadriť parafrázou. Až intenzionálny význam, ktorý je vyjadrený skrze původní znění (texturu) fikčního textu (tamže, s. 144), je špecificky literárny, esteticky účinný: teprve na úrovni intense je dosaženo esteticky účinného významu (tamže, s. 143). Keďže sa intenzionálny význam vyjadruje pravidelnosťami a štruktúrou doslovného znenia fikčného textu, je ovlivněn jakoukoli změnou textu ry, nedá se parafrázovat (tamže). Tejto heuristickej slepej uličke sa vyhne me, ak sa zameriame na nepriamu analýzu textúry skrze pozorovatelnou, rozboru přístupnou strukturaci textury (tamže, s. 144): Metoda nepřímé analýzy [...] identifikuje intenzionálni funkce tím, že objevuje globální,morfologii textury, její formativní principy, její stylové pravidelnosti (tamže). V Lundovom románe som analyzoval textúru tak, že som sa, ako radí Doležel, najprv zameral na,popisná slova a slovní spojení, které vyjadřují svůj intensionální smysl skrze složky, z nichž se skládají (tamže). Príkladom takýchto opisných slov a slovných spojení sú tiež literárne motívy ako najmenšie tematické jednotky naratívu. Motív sa podľa Doležela vyjadruje v literárnom diele na troch úrovniach. Jeho logickou štruktúrou, formou, je propozícia. Extenzionálnu štruktúru tvoria okrem naratívnych modalít práve motívy ako najmenšie tematické jednotky (udalosť a akcia): Jestliže propoziční formu interpretujeme v nějakém standardizovaném jazyce sémantického zobrazení, obdržíme extenzionální strukturu motivu (tamže, s. 47). Intenzionálna štruktúra motívov je vyjad - rená prostredníctvom pravidelností textúry: [t]exturou je určena intensionální struktura motivu (tamže, s. 49). 45

46 V Lundovom románe som objavil niekoľko motívov, ktoré pokladám za kľúčové. Všímam si ich extenzionálnu aj intenzionálnu štruktúru a vyjadrenie, pretože extenzie a intenzie sa nielen líšia, ale sa aj v produkci literárního významu doplňují. Extense jsou dostupné jedině skrze intense a naopak intense jsou zakotveny v extensích (tamže, s. 147). Za kľúčové motívy v textúre Lundovho románu považujem výrazy singularita a posthumánny stav. Singularita je súčasťou názvu románu, Posthumánny stav je názov záverečnej, tretej časti. Motív singularit y Vernor Vinge v článku Príchod technologickej singularity (1993) tvrdí: [ú]strednou črtou dvadsiateho storočia bolo zrýchľovanie vývoja technológií. 3 Hypotéza singularity predpokladá kritický bod tohto vývoja, takzvanú technologickú singularitu, keď počítače a stroje získajú samostatné vedomie a umelá inteligencia prekoná ľudskú inteligenciu. Predpokladané dôsledky technologickej singularity sú radikálne. Technologický vývoj by mal podľa Vingea za následok udalosti, ktoré človek nevie predvídať a nevedel by ich ani ovládať. Singularitu môžeme v takom prípade zo sémantického hľadiska považovať za synonymum nepredvídateľnosti a neovládateľnosti. Nepredvídateľnosť sa nevzťahuje len na technologickú singularitu: singularita vo vše - obecnosti označuje akúsi slepú škvrnu nášho doterajšieho poznania: [v] singularitě ztrácí současná věda kompetenci. [...] Platnost všech známých přírodních zákonů zde končí; singularitu můžeme tedy chápat jako alternativní termín pro jevy, kterým zatím nerozumíme (Veverka, 2014, s ). Okamih singularity je prázdny a neprístupný, nenesie žiadnu informáciu: Singularita není nositelem informace proto, že neredukuje varietu. Není v ní žádná volba, nebylo a není z čeho vybírat (tamže, s. 244). Nepredstaviteľnosť singularity sa v Lundovom románe premieta už do názvu diela, V tieni singularity. Keďže postsingulárny stav principiálne nemôžeme opísať, singularita je prítomná iba ako tieň, ktorý sama vrhá na oblasť doteraz známeho a poznateľného rozprávateľného. Okamih singularity je neurčiteľné uprostred, ktoré vrhá tieň na všetko naše poznanie a rozprávanie. Intenzionálne sa toto neurčiteľné uprostred vyjadruje nulovou textúrou, ktorá oddeľuje prvé dve časti románu (presingulárny stav) od tretej časti (posthumánny a postsingulárny stav). Motívy posthumánny stav, posthumánna premena, posthumánna budúcnosť Posthumánny stav je názov záverečnej, tretej časti románu. Fakt, že záver románu opisuje akýsi stav (v bližšie neurčenej budúcnosti), môžeme interpreto- 3 Prístupné elektronicky na: html ( ). 46

47 vať z hľadiska naratologickej diskusie o minimálnej definícii naratívu. V dejinách naratológie existuje viacero definícií minimálneho naratívu. Genette, napríklad, uvažuje o možnosti, že sa aj to najrozsiahlejšie naratívne dielo môže takpovediac zhrnúť do jedinej udalosti, je vyjadriteľné ako rozvinutie slovesa (expansion of verb) (Genette, 1980, s. 30). V štrukturalistickej tradícii sa minimálny naratív považuje za druhovo špecifický znak naratívneho diskurzu a definoval sa ako temporálna zmena stavu (Schmid, 2013, s. 2). Gerald Prince stanovuje tri zložky minimálneho naratívu: východiskový stav, zmena, cieľový stav. 4 Posthumánny stav je z tohto hľadiska cieľovým stavom, minimálnym naratívom je prechod medzi presingulárnym a postsingulárnym stavom, a teda nástup posthumánnej budúcnosti, posthumánna premena. Motív premeny, ktorý vedie k posthumánnej budúcnosti, je vyjadrený prostredníctvom distribúcie rozprávačov Lundovho románu. Distribúcia rozprávačov vytvára v textúre istú schému: jednotliví ľudskí rozprávači sa postupne strácajú z príbehu a nahrádza ich posthumánny rozprávač my z fikčnej budúcnosti. Kým rozprávanie ľudských postáv je viazané na ich telo a platí pre ne, že substrátem akce je tělo (Doležel, 2003, s. 46), rozprávanie posthumánneho my prelomilo všetky staré hranice, opúšťa limity rozprávania viazaného na telo a je všade : My. Začíname. Stále začíname. A sme. Pretože sme toto. Toto tu. Predbehli sme sa. Boli sme skôr, než sme vznikli. Teraz sme všetkým. Žijeme stovky rokov. Máme nový vek. Novú dobu. Sme všade. Aj tu, v tomto tu. Sme všetci, aj v tebe, aj v ostatných. Prelomili sme všetky staré hranice (Lund, 2013, s. 499). V posthumánnom, teda postsingulárnom stave narácia nie je viac viazaná na telo rozprávača, ani na lineárne chápaný, jednosmerne plynúci čas. Paradoxné tvrdenie boli sme skôr, než sme vznikli (tamže) vyjadruje dôležitú črtu Lundovho fikčného sveta: rozprávanie posthumánneho my nie je jednoduchou správou o fikčnej budúcnosti, pretože budúcnosť u Lunda nie je oddelená od fikčnej prítomnosti. Fikčná prítomnosť predstavuje akési nastávanie fikčnej budúcnosti, ktorá však medzitým už nastala. Prostriedkom nastávania fikčnej budúcnosti je postava fikčného dvojníka autora Thureho Erika Lunda, ktorý je autorom fikčnej repliky románu V tieni singularity. To, že fikčná budúcnosť už nastala, nemôže, prirodzene, tvrdiť fikčný autor, ale môže to tvrdiť posthumánny rozprávač my z pozície tejto fikčnej budúcnosti. Ďalším prostriedkom nastávania budúcnosti je fikčný čitateľ, ktorého posthumánne my oslovuje v závere románu. Podľa rozprávača my je fikčný čitateľ nielen adresátom rozprávania, ale stane sa aj jeho fyzickou súčasťou: Aj ty sa staneš našou súčasťou (Lund, 2013, s. 661). Posthumánne my vlastní nielen rozprávanie a myšlienky ľudských postáv, ale aj ich fyzické vnemy. Prevzatie vlastníctva vnemov naznačuje už románový incipit, dá sa však odhaliť až spätne. Prvá veta Lundovho románu konštatuje, že Odkiaľsi zozadu [...] sa teraz šíri strašné svrbenie (Lund, 2013, s. 7). Veta je v neosobnej forme ( šíri sa ), ukotvuje ju formálny subjekt, vý- 4 Pozri Kubíček Hrabal Bílek, 2014, s

48 slovne neobsahuje ja. Hoci prirodzene predpokladáme, že vnem svrbenia môže konštatovať iba ľudské ja, respektíve rozprávač s telom, prítomnosť osobného rozprávača prostredníctvom použitia ja signalizuje až druhá veta. Medzi prvou a druhou vetou románu je teda pomocou textúry vyjad rené akési zneistenie ľudskej identity, vlastníctva ľudských vnemov. Toto spochybnenie sa spätne ukáže ako opodstatnené, pretože motív svrbenia sa, už z perspektívy rozprávača my, v závere vracia ako akási podoba, forma rozprávača my: [m]ožno by sme sa mohli vrátiť tam, kde sa to začalo. Začať v malom. Tak bude ľahké zmiznúť. Stať sa nejakým telom. Trochu starosvetským chlapíkom z dediny. Celý enormný systém, ktorým sme, práve teraz, sa môže zhustiť do takého stvorenia. [...] Cíti, že sa to začína, akési hnusné svrbenie, ktoré ho znepokojuje. Pretože tie tenké prúdy v ňom, ktoré sa mu rozliezajú po chrbte, no, čo je to? To sme my, v zhustenej forme. To sme my. Môžeme v ňom,prezimovať (Lund, 2013, s ). Posthumánny stav je podľa rozprávača my výsledkom technologickej, post - biologickej evolúcie, v ktorej sa materiálne vírusové stopy posplietali do globálneho, totálneho jazykového organizmu, rozprávača my (Lund, 2013, s. 499). My môžeme do istej miery považovať za akési sebauvedomenie sa komunikačných systémov, za personifikáciu Reči. Rozprávanie my má totálne cerebrálny charakter a tvoria ho autoopisy a samovysvetľovanie : Sme totálne cerebrálni. Sme samovysvetľujúci. Sme sociálnomechanická bezpohlavná štruktúra. Sme uprostred časovo neohraničenej biodigitálnej procedúry (tamže). Tento spôsob bytia rozprávača my je zásluhou ľudí v presingulárnom stave predovšetkým zásluhou technológie písania. Emergenciu posthumánneho rozprávača my umožnilo autobiografické písanie dvadsiateho prvého storočia: 5 Našťastie ľudia svojou činnosťou,preniesli technológiu na druhú stranu singularity, na túto stranu, sem, aby sa mohli ďalej formovať samoorganizujúce sa štruktúry (Lund, 2013, s. 501). Emergentný charakter subjektivity je u Lunda vyjadrený prostredníctvom náhlych premien a zánikov ľudských rozprávačov. Emergentný charakter má aj ich alternatívna, posthumánna existencia: autobiograficky a biograficky zaznamenané biofaktické príbehy ľudí z presingulárneho stavu, vrátane života a románu fikčného Lunda, získali podľa rozprávača my biodigitálnu podstatu a vytvorili nekonečnú slučku. Rozprávanie my predstavuje neukončený monológ, ktorý sa neustále vracia k príbehom z fikčnej minulosti. Prehrávanie biofaktických záznamov z fikčnej minulosti predvádza scéna, pri ktorej sa natíska minulosť (Lund, 2014, s. 18). Natískanie sa fikčnej minulosti sa v textúre románu vyjadruje tak, že sa z monológu my po predchádzajúcej nezrozumiteľnej zmesi jazykov vynára postava fikčného dvojníka Thureho Erika Lunda: Humantická snososekvencia sa chýli ku koncu. Vynáruje sa zmäsový prúd chrbtice. V zornom poli stúpajúci šťavoprúd. Och, so proctotermidal. 5 V tejto súvislosti môžeme spomenúť Foucaltov termín sebapísanie. Pozri Debnár, 2013, s

49 [...] V poskrúcaných výtokoch zapraskalo, zvyšok sa roztratil do studených diaľok, cez rašelinisko a po sivých balvanoch, kadiaľ sa do jabloňového sadu suchou nohou dostal akýsi vysoký muž. Thure Erik Lund. Zložil sa práve tu, pod jabloňou (Lund, 2014, s. 21). Št ylistická schéma románu ako východisko ďalších analýz a interpretácií Po naznačení kľúčových motívov vyjadrených na extenzionálnej aj intenzionálnej rovine sa na záver zameriam na ďalšie pravidelnosti textúry a pokúsim sa o istú štylistickú schému Lundovho románu. Text románu sa delí približne na tretiny. Text sa ďalej člení na nečíslované a nenadpísané úseky oddelené medzerou. V časti Inn ( Dovnútra ) je 35 úsekov, v časti Straahlbox 34 úsekov, v časti Den posthumane tilstand ( Post - humánny stav ) 24 úsekov. Text knihy aj jednotlivých časti sa teda člení pomerne homogénne, symetricky, a to napriek neovitalistickej nekontrolovanosti, ktorú konštatuje Vassenden (2004, s. 204). Ďalšiu pravidelnosť textúry je možné odvodiť od distribúcie rozprávačov. Dis - tribúciu rozprávačov v textúre môžeme podobne ako iné pravidelnosti textúry interpretovať ako intenzionálne vyjadrenie kľúčových Lundových motívov. V texte som identifikoval šesť rozprávačov: Andreas, Tor, Devicia, Klara, bezmenné ja a bezmenné my. Rozprávačom prvej časti je takmer výlučne Andreas, s výnimkou pasáže na stranách , keď sa rozprávačom dočasne stáva bezmenné my. Rozprávačom druhej časti je spočiatku Tor, na stranách rozpráva Klara. Premena rozprávačov sa deje uprostred vety, spomenutým preskočením naratívneho hlasu. Tor sa po odovzdaní naratívneho hlasu v románe už neobjaví. Počnúc stranou 299 sa rozprávačom opäť stáva Andreas. Aj toto odovzdanie hlasu sa udeje uprostred vety a ani Klara sa už do rozprávania nezapojí. Môžeme povedať, že Tor a Klara predstavujú vedľajšie postavy, ktoré premosťujú rozprávanie Andreasa v prvej a v druhej časti. Andreas sa v rozprávaní po jednom úseku strieda s Deviciou. Kým v predchádzajúcich striedaniach rozprávačov dochádzalo k neprirodzenému preskoku naratívneho hlasu z postavy na postavu, v pasáži s Andreasom a Deviciou sa hlasy striedajú prirodzene. Striedanie je konzekventne vyznačené na úrovni textúry, uskutočňuje sa po jednotlivých úsekoch. Počnúc stranou 377 sa Devicia v románe už neobjaví a rozprávačom ostáva Andreas. Aj Andreas sa ako postava stráca, a to v okamihu, keď jeho rozprávanie prekročí limity autodiegetického rozprávača 6 a stane sa súčasťou akejsi virtuálnej knižnice (s. 469). V závere druhej časti sa stane rozprávačom bezmenné ja (s. 478). Vnútorný monológ bezmenného ja prechádza na strane 492 do rozprávania v prvej osobe plurálu. Kým v prvej časti mal rozprávač personálny charakter, prechodne charakter neurčitého my, v druhej časti dochádza k po- 6 Pozri Kubíček Hrabal Bílek, 2014, s

50 stupnému miznutiu personálnych rozprávačov a nakoniec k premene personálneho rozprávača na posthumánne rozprávanie my, ktoré je výlučným rozprávačom v tretej časti (s ). Striedanie rozprávačov sa týka iba prvej a druhej časti. Deje sa dvoma spôsobmi: buď je graficky vyznačené samostatným úsekom, alebo nastáva uprostred vety. V prvej časti dochádza k striedaniu rozprávačov, ktoré je vyznačené medzerou medzi úsekmi. V druhej časti sa rozprávači striedajú oboma spôsobmi. Striedanie Andreasa a Devicie prebieha v samostatných úsekoch. Ostatné striedania sa dejú uprostred vety, čo predstavuje istú zvláštnosť textúry. Klara takto strieda Tora, Andreas Klaru, bezmenné ja Andreasa. Zmena uprostred vety nastáva aj ďalším spôsobom: rozprávanie ja, respektíve rozprávanie my, na celkovo troch miestach prechádza do zmesi rôznych jazykov a pseudojazykov. Zhrnutie: Distribúcia rozprávačov je sčasti symetrická, pretože v prvej časti prevláda rozprávanie ja, v druhej rôzne rozprávania ja, v tretej rozprávanie bezmenného my; sčasti môžeme konštatovať asymetriu medzi skupinou rozprávačov ja a rozprávačom my. Ďalším príznakom textúry je, že sa v nej vytvárajú heterogenity, akési švy v rozprávaní, ktoré sú vyjadrené medzerou (striedanie sa rozprávačov po úsekoch), alebo čiarkou (striedanie sa rozprávačov v rámci vety, prechody do zmesi jazykov). V Lundovom románe vytvára textúra medzi úvodom a záverom istý oblúk, pričom sponu tohto oblúka tvorí motív svrbenia. Týmto spôsobom sa zasa vyjadruje motív posthumánnej premeny ľudských rozprávačov na posthumánne my. Bližšiu charakteristiku posthumánnej premeny môžeme odvodiť z faktu, že v prvej časti je rozprávač my prítomný iba v krátkej pasáži, v druhej sa naznačuje v úplnom závere rozprávania ja, v tretej je výlučným rozprávačom. V prvej časti ide o dočasný, akoby skusmý prienik rozprávania my do ľudského rozprávania, v závere druhej časti je prienik ľudského a posthumánneho rozprávania naznačený výraznejšie, ako ďalej nerozvinuté nejedno - značné zmiešanie ja a my, v tretej časti je posthumánna premena nevratná, trvalo ovládla fikčný svet. Fikčný čitateľ, rovnako ako predtým Lund a všetky predchádzajúce postavy a ľudskí rozprávači miznú. Textúra týmto hovorí, že rozprávanie my pohltilo ľudských rozprávačov a postavy. Toto pohltenie je definitívne. Všetky ľudské postavy a rozprávači zmiznú z príbehu bez vyústenia, dostratena, a to buď tak, že sa viac nestanú rozprávačmi, ako Devicia (s. 373), alebo uprostred vety ako Tor (s. 251), Klara (s. 299), Andreas (s. 478), fikčný Lund (s. 492) i fikčný čitateľ (s. 667). V textúre Lundovho románu som teda, vychádzajúc z Doleželovho modelu naratívnej analýzy, identifikoval výskyt motívov singularity, posthumánnej premeny, posthumánneho stavu. Ďalšie pravidelnosti textúry vyplynuli z počtu rozprávačov a z ich distribúcie. Tieto pravidelnosti je možné interpretovať ako intenzionálne vyjadrenie spomenutých motívov. Príznaky a pravidelnosti textúry vytvárajú schému, ktorú možno ďalej analyzovať a interpretovať, a to najprv z hľadiska Doleželových intenzionálnych funkcií overenia a nasýtenia, neskôr z hľadiska extenzionálnych zložiek Lundovho románu. 50

51 Literatúra DEBNÁR, Marek: Medzi myšlienkou a obrazom. Vybrané kapitoly z filozofie literatúry. Bratislava : Ars Poetica, DOLEŽEL, Lubomír: Kapitoly z dějin strukturální poetiky. Od Aristotela k Pražské škole. Prel. Bohumil Fořt. Strukturalistická knihovna, sv. 6. Brno : Host, DOLEŽEL, Lubomír: Heterocosmica. Fikce a možné světy. Praha : Karolinum, FARSETHA S, Ane: Herfra til virkeligheten. Lesninger i 00-tallets litteratur (Odtiaľto až do skutočnosti). Elektronická kniha. Oslo : Cappelen Damm, FOŘT, Bohumil: Teorie fikčních světů a literární historie: několik metodologických postřehů. In: Fořt, Bohumil (ed.): Heterologica. Poetika, lingvistika a fikční světy. Praha : Ústav pro českou literaturu AV ČR, 2012, v. v. i., s GENETTE, Gérard: Narrative Doscourse. An Essay in Method. Transl. by Jane E. Lewin. Ithaca, New York : Cornell University Press, KUBÍČEK, Tomáš HRABAL, Jiří BÍLEK, Petr A.: Naratologie. Strukturální analýza vyprávění. Praha : Dauphin, LOMBNÆS, Andreas G.: Et sant og ekte liv i en falsk og narkoman verden Begjær, produksjon og identitet i Thure Erik Lunds Myrbråtenfortellinger ( ) (Pravý a skutočný život vo falošnom a narkománnom svete Túžba, produkcia a identita v románoch Myrbråtenfortellinger od Thureho Erika Lunda). In: Edda. Vol. 111 (03), 2011, s LUND, Thure Erik: I singularitetens skygge (V tieni singularity). Oslo : H. Aschehoug & Co (W. Nygaard), LUND, Thure Erik: V tieni singularity (úryvok). Preložil Miroslav Zumrík. In: Revue aktuálnej kultúry RAK, XIX, č /2014, s NORHEIM, Thorstein: «Inne i fiktive verdner» Allegori og dystopi: Thure Erik Lunds Inn (2006) og «critical dystopia» (,Vo fiktívnych svetoch Alegória a dystópia: Román Dovnútra (2006) od Thureho Erika Lunda a pojem,kritická dystopia ). In: Edda. Vol. 111 (02), 2011, s RÉDEY, Zoltán: Subverzia kánonu slovenskej prózy v novele Petra Pišťanka Mladý Dônč. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa, RÉDEY, Zoltán: Sémantika fikčných svetov a kánon slovenskej prózy. Doleželova Heterocosmica v kontexte výkladových tendencií súčasnej slovenskej literárnej histórie. In: Fořt, Bohumil (ed.): Heterologica. Poetika, lingvistika a fikční světy. Praha : Ústav pro českou literaturu AV ČR, 2012, v. v. i., s SCHMID, Wolf: Elemente der Narratologie. 3., rozšírené a prepracované vydanie. Berlin/Boston : Walter de Gruyter, SLÁDEK, Ondřej: O teorii a metodologii Lubomíra Doležela. In: Fořt, Bohumil (ed.): Heterologica. Poetika, lingvistika a fikční světy. Praha : Ústav pro českou literaturu AV ČR, 2012, v. v. i., s VASSENDEN, Eirik: Den store overflaten. Tekster om samtidslitteraturen (Veľký povrch. Texty o súčasnej literatúre). N. W. Damm & So/n, VEVERKA, Miroslav: Evoluce svým vlastním tvůrcem. Od velkého třesku ke globální civilizaci. Praha : Prostor, ZUMRÍK, Miroslav: Naratívna sémantika fikčného sveta v románe V tieni singularity od Thureho Erika Lunda. [Dizertačná práca.] Bratislava : Filozofická fakulta Univerzity Komenského,

52 V rubrike NOVÉ ČÍTANIE sa chceme sústrediť na texty zamerané prevažne na percepciu literatúry a literárnu hermeneutiku. Budeme v nej klásť dôraz na prehľadové, porovnávacie, ale najmä interpretačne zamerané štúdie, ktoré inovatívnym spôsobom reflektujú (spoločný) priestor jedného alebo viacerých literárnych diel. Podnetne myslieť a polemizovať, viesť dialóg o už napísanom, o jeho význame, zmysle aj výrazových kvalitách, hovoriť o možných premenách a potenciáloch, ale aj o imanentných blokádach novších literárnych textov i klasických diel slovenskej literatúry to všetko by malo byť charakteristickým znakom rubriky NOVÉ ČÍTA- NIE. Čítanie nielen cez zaujímavý zorný uhol, ale aj v súlade s provokatívnymi poznatkami, ktoré sa dnes a denne vyplavujú z okolia blízkeho literárnym vedám. Čítanie proti srsti, v napätí s ustálenými vzorcami a výkladmi, ktoré nás najčastejšie ponechávajú nevšímavými voči štruktúrnym subverziám, sémantickým skokom aj nekategorizovateľným prejavom našich vlastných existencií. (- red -) Jana Juhásová Výtvarná vnímavosť Rudolfa Juroleka Úvod Vizuálny vnem všetko prebíja, určuje náladu, emóciu i myšlienku chvíle. Rudolf Jurolek* Rudolf Jurolek (1956), debutujúci v roku 1987, je autorom ôsmich básnických zbierok; najnovšiu predstavujú Poľné vety (2013). Od začiatku tvorby je preňho okrem iného charakteristická sústredená práca s výtvarným prin cípom, na ktorý doteraz nebola v literárnovedných reflexiách dostatočne zaostrená pozornosť, 1 hoci autor filiáciu k vizualite a výtvarnému umeniu priznal vo viacerých rozhovoroch, 2 v geste auto-ilustrovania nie - ktorých zbierok (Dobrovoľná samota, 1994; Putovanie Jakuba z Rána, 1996; spoluilustrátor zbierky Hierografia, 1999) či cez spoluprácu s významnými slovenskými výtvarníkmi (naposledy s J. Kudličkom a R. Biarin- 52 * Rudolf Jurolek: Poznámky na kraj. In: Krajina vo mne, 2015, s Na výtvarné filiácie básnikovej tvorby som okrajovo upozornila vo svojej recenzii Jurolekovej knihy Poľné vety (Juhásová, 2014). 2 Napr. v rozhovore Čo počúva básnik a publicista Rudolf Jurolek pre časopis Hudobný život nájdeme autorovo vyznanie: Aj tak však musím povedať, že prvotným je pre mňa zrak. Primárne vnímam svet cez to, čo vidím. Zvuk je k tomu akoby kulisa (podobne ako vo filme), doplňujúci vnem, druhý v poradí. Až za ním nasledujú ďalšie zmysly, až potom svet voniam, hmatám, chutnám.

53 com v kolektívnom knižnom projekte Krajina vo mne, 2015). Jurolek využíva najmä postupy postimpresionistického výtvarného umenia, 3 ktoré kladie dôraz na kompozičnú výstavbu obrazu a vytváranie napätia v umeleckých formách, uvoľňujúc tak emotívne významy. Výtvarnosť je na pozadí básnikovho úsporného jazykového prejavu podstatným zdrojom estetických aj myšlienkových impulzov. Intermediálne postupy 4 V Jurolekovej poézii nezriedka nachádzame dvojdispozície, v ktorých sa subjekt dožaduje komplementu maliara v sebe, alebo je básnické gesto usúvzťažňované s maliarskymi postupmi: Moja abstrahovaná predstava lyriky ústi do dvoch uzučkých čiernych čiar nerovnobežne položených na bielej ploche väčšieho formátu, asi tak A2. (Hierografia, 1999, s. 12). S výtvarným motívom pracuje autor aj v iných druhoch lyrických obrazov, väčšinou vo funkcii spresňovania myšlienky či pocitu, napr.: Opakovaním toho istého procesu sa život jasní, zdokonaľuje, zjednodušuje do podstaty ako Brancusiho socha. (Putovanie Jakuba z Rána, 1996, s. 34); Roztrieštiť sa ako farba na Pollockovom obraze. Nesledovať sa, nestrážiť. Dať svojmu bytiu odstredivú slobodu. (tamže, s. 53). Vizuálny princíp má často chromatické spresnenie. Zvýznamňovanie farby je v rovine výrazu nezriedka dosahované substantivizáciou adjektív, osamostatňovaním farby od objektu, čím dochádza k posunu od fakultatívneho k dištinktívnemu, napr.: Sústrediť sa do modroty bukolického májového neba a do jahňacej zelene, vyhnanej z temnôt zeme. (Hierografia, 1999, s. 13). Podobný účinok má dosiahnuť aj princíp jazykovej tautológie, objavujúcej sa napr. v syntagme modrota modrej (Smrekový les, 2009, s. 21). Toto gesto vedie k presvedčeniu, že každý tvar či farba, nezávisle od predmetu, na ktorom sú pozorované, sa vyznačujú vlastným vnútorným znením, symbolickou či psychickou hodnotou. Básnik pracuje s výtvarným princípom dvojrozmerne. Prostredníctvom evidencie ako snahy o presné zachytenie dejúcej sa chvíle naznačuje previazanosť života s bytím a jeho látkovým podložím; v základnom geste zostáva básnik verný farbám, ako ich bežne vnímame v prírode a faktickej realite: [...] svetlo, čistota: modré nebo, červená strecha čo viac možno chcieť od skutočnosti? (Hierografia, 1999, s. 54). Zároveň však podľa vzoru predso- 3 Na viacerých miestach Jurolekovej tvorby nájdeme výrazy duchovnej spriaznenosti so svetom básnikov, ale i maliarov, napr. Jemnosť čoraz hlbšia. Michaux, Klee. Alebo Michal Kern. [...] Udržiavať dotyky, jemné spojenia, s nimi, spriaznencami, so sebou samým. Nahmatávať v sebe jadierko večnosti, ktorú zanechali iní. (Hierografia, 1999, s. 50). 4 S výtvarnosťou ako intermediálnym postupom pracuje autor na spôsob intermediálnej referencie, čo znamená, že se realizuje jen v kódu primárního média v tomto prípade literárneho (výtvarnosť ako súčasť opisu, vizuálnej a chromatickej metafory a pod.), ale i simulovaním média, tj. pokusu vyvolat pomocí prostředků příznačných pro dané médium dojem převzetí postupů jiného média, tu maľby priestorové a farebné kompozície, štúdie farby, línie a tvaru, postupy abstraktnej maľby (Jedličková, 2011, s. 20). 53

54 kratovských filozofov, 5 Goetheho (Teória farieb, 1810), Kandinského (O duchovnosti v umení, 1912) a i. 6 svetlu, farbe a línii pripisuje tiež ontologický a psychologický význam. Výtvarné elementy určujú súradnice sveta a súčasne svojou vnútornou silou vyvolávajú psychické vibrácie v umelcovom i percipientovom vedomí. 7 Svetlo má v Jurolekových textových kompozíciách kľúčové postavenie svetelný vnem je na ploche básne často prvotným pohybom. Lucidita je predpokladom videnia a uvedomovania si farby aj z fyzikálneho hľadiska, keďže farba vzniká ako odozva na svetelný impulz dopadajúci do oka. Centralizácia a zvýznamňovanie svetla sú pozorovateľné už od básnikovho debutu, mení sa len jeho zdroj. V mestskom priestore prvej zbierky je tento zdroj aj umelý pouličná alebo stolná lampa (napr. básne Ešte niečo, Priamo z domova, zb. Posunok, 1987), v prírodnom prostredí, ktoré prevažuje v nasledujúcej tvorbe, sú ním Mesiac a Slnko. Na jednej strane, verný metóde iniciačného realizmu, 8 tak ako pri práci s farbou, Jurolek skúma fyzikálne vlastnosti a účinky svetla ( Ale najviditeľnejšie je to, v čom je najviac svetla., Poznámky na kraj, 2015, poznámka 10, s. 12; So svetlom pribúda aj priestoru., Poľné vety, 2009, s. 14). Zároveň pracuje s bohatou kultúrnou symbolikou a pripisuje svetlu pocitové alebo tiež hodnotové a spirituálne dimenzie 9 ( Zapadá slnko. // Nič veľké, nič osudné, / len stopa svetla: // tušenie nebeských záhrad., Smrekový les, 2009, s. 15). Výrazná svetelnosť, často v spojení so sýtymi farbami podobne ako u stredovekých maliarov, odkazuje implicitne na prítomnosť Boha, stav duchovného naplnenia. 10 Svetlo u Juroleka konštantne asociuje pozitívne konotácie dôveru v bytie, túžbu po odkrytosti. Podobne ako u S.-J. Perseho (najmä v Chválach, 1910) je aj svet Jurolekových prírodných entít ponorený vo svetle a prostredníctvom zosilneného detailu ukazuje na transcendenciu v osnove viditeľného. V novšej slovenskej poézii možno v týchto intenciách uvažovať o prí- 5 Predsokratovci sa nezriedka snažili postihnúť povahu sveta a človeka prostredníctvom farby. Napr. Empedokles pripisoval štyrom základným živlom vzduch, voda, oheň, zem štyri farby: bielu, čiernu, červenú a žltozelenú. U Hippokrata sa farby viažu k štyrom telesným tekutinám červená krv (sangvinik), žltá žlč (cholerik), biela flegma (flegmatik), čierna žlč (melancholik). Demokritos zase dával farbu do súvisu s tvarom atómov okrúhle a hladké biele atómy, drsné a nepravidelné čierne so sivým odtieňom, okrúhle a veľké červené; hoci zdôrazňoval, že v objektívnej realite ide o bezfarebné elementy a farba je len subjektívnou realitou (porov. Crone, 1999, s. 4 7). 6 Bohaté reflexie o zvýznamňovaní farieb a svetla nájdeme tiež v tvorbe iných umelcov napr. Leonardo da Vinci, J. M. W. Turner, prerafaelisti, u fyzikov, psychológov a filozofov napr. T. J. Seebeck, W. Heisenberg, H. von Helmholtz, A. Schopenhauer, L. Wittgenstein, K. Gödel a i. 7 Prvotní elementární fyzický účinek barvy poslouží jako dráha, po níž barva pronikne do duše. (Kandinskij, 2009, s. 46). 8 Iniciačný realizmus vnímam ako snahu neustále uvádzať, dávať do pozornosti fakty reálneho sveta ako prejav jeho nesamozrejmej existencie. 9 Na spirituálne dimenzie lucidity, hru svetla ako prejavu duchovného sveta v podobe trbletu a jasu, no zároveň zmyslovo prístupnú, upozorňuje aj Ľ. Somolayová (porov. Somolayová, 2010, s. 17). 10 Porov.: Skutočnosť taká opájajúca: zachádzal som sa prezretou modrotou neba a zeleňou krajiny, jasom každej farby, ostrosťou každého tvaru [...]. (Hierografia, 1999, s. 56). 54

55 buznosti s Ivanom Laučíkom. Monumentalita zážitku dosahovaná jasnosťou vnemu odkazuje na saturované fenomény Jeana-Luca Mariona, prostredníctvom ktorých francúzsky mysliteľ uvažuje nad spirituálnym rozmerom vnemov. Na rozdiel od bežného vnímania vyvoláva saturácia stavy fascinácie, podobné zjaveniu, núti prispôsobiť dávajúcemu sa súcnu pohľad, stretnutie s ním má rozmer udalosti. Vlastnosťou saturovaného fenoménu je neredukovateľnosť Ja už nie je udeľovateľom zmyslu, iba svedkom udalosti, obdarovaným. 11 Marion hovorí: V skutočnosti ide o viditeľnosť, ktorú náš pohľad nedokáže vydržať; táto viditeľnosť sa zakúša ako neznesiteľná pre pohľad, lebo naň dolieha príliš ťažko [...]. 12 V Jurolekovej tvorbe považujem za saturáciu stavy uchvátenia, ktoré majú na pozadí strohej výpovede často expresívny charakter, napr. Obloha, neznesiteľne modrá, / sa po celý čas ani nepohla. / Zeleň horela v extáze. // Nemilosrdná nádhera sveta! (Dobrovoľná samota, 1994, s. 11). Vo výbere farby dominuje u Juroleka úzke farebné spektrum, charakteristický prejav básnikovho redukcionizmu nechromatická biela, modrá, zelená, žltá, červená, hnedá, okrajovo sivá a čierna, 13 pričom farby často vystupujú v úzkom vzťahu s tými istými entitami modré nebo, zeleň prírody, biely sneh, červená šípka, hnedý konárik, a nezriedka sa na spôsob abstraktnej maľby osamostatňujú. Ružová a belasá sú výrazom subjektívnych stavov prežívaného, pociťovaného. Obe farby vznikajú miešaním s bielou, čo korešponduje s ich pozitívnym vyznením aj v rámci výsledného pocitu. 14 Modrá a zelená predstavujú u Juroleka základnú farebnú dvojicu a evokujú, podobne ako Rothkove maľby, plošné rozmery, tvoriace často pozadie pre iné farebné detaily či menšie plochy ( Jedna sivá / a tri červené strechy / v zasnenej modrote., Smrekový les, 2009, s. 17; Červená šnúrka uviazaná na drevenom kole v riadku viniča: tichý akcent uviaznutý v zeleni., Poznámky na kraj, 2015, poznámka 6, s. 25). Obe farby svojím vyznením odkazujú na svet introvertného, nevýbušného lyrického subjektu, ktorý si ctí pokoj a harmóniu. 15 Pomyselnú plochu maliarskeho plátna väčšinou delia na dve časti 11 J - L. Marion rozpracoval teóriu a typológiu saturovaného fenoménu v diele Étant donné: essai d une phénoménologie de la donation, s Hovorí o štyroch základných spôsoboch saturácie, ktoré korešpondujú so štyrmi typmi saturovaných fenoménov: kvantita udalosť, neúnosnosť idol, relácia telo, modalita ikona. 12 Marion, 2007, s Autor si vystačuje s prvými farbami univerzálneho farebného lexikónu, ktorý bol na základe celosvetového výskumu Projekt World Color Survey zostavený v r Farby sú usporiadané na základe ich univerzálnosti, zohľadňujúc fyziologický aspekt ľudského percepčného aparátu biela, čierna, červená, zelená, žltá, modrá, hnedá, sivá, oranžová, ružová, fialová (porov. Reb - rová Takáč, 2010, s ). Podľa autorov štúdie je ľudské oko schopné rozlíšiť až 150 druhov spektrálnych odtieňov a kombináciou rôznych odtieňov, saturácie a jasu existuje pri najlepších optických podmienkach zhruba milión rozlíšiteľných farieb (tamže, s. 415). Úzke farebné spektrum na pozadí tejto informácie je prejavom Jurolekovho metodického minimalizmu. 14 Porov. napr. [...] niekoľko / plynulých ťahov, náznakov, a už to je: vzdušnosť v našich / telách, / plnosť, belasé ó. (Poľné vety, 2013, s. 15) alebo: Rana sa napokon z tela vyplaví, vyvanie do modrej / a ružovej, do stavu ó. (tamže, s. 50). 55

56 základná modrá je hore, zviazaná s nebom, odvodená zelená dolu, prepojená s krajinou. Napriek Jurolekovej snahe vyhýbať sa explikáciám, ktoré by mohli pôsobiť mentorsky, básnik cez fyzikálne a psychologické účinky farieb, ich umiestňovanie na ploche, prezentuje ním videný svet, vrátane hierarchizácie súcna. 16 Napr. ako je modrá farba základná, stabilná, a zelená odvodená, subtílna, vznikajúca miešaním modrej a žltej, 17 analogicky je možné vnímať vzťah neba a Zeme; vytvára sa predstava od neba odvodenej krajiny a života v nej. Zelená síce rovnako ako modrá asociuje nehybnosť, no ukrýva i potencie pohybu, keďže vzniká miešaním dvoch protichodných farieb 18 v porovnaní s trvalým pokojom neba je Zem miestom zložito dobíjanej harmónie. Rovnako priestorové umiestňovanie modrej do hornej plochy plátna evokuje slobodu; pričom farby a predmety v dolnej časti pôsobia podľa Kandinského viac spútane, čo zodpovedá konceptuálnej predstave o ideáli neba a realite Zeme. Autor tieto úvahy textom potvrdzuje, napr.: Dnešok je premenlivý povrch zeme, večnosť je nebo, ktoré je stále to isté. (Putovanie Jakuba z Rána, 1996, s. 18) alebo Dívam sa na rannú oblohu a je mi to jasné: modrá je najslobodnejšia. (Poznámky na kraj, 2015, poznámka 1, s. 25). 19 Smaragdová a tyrkysová, u Juroleka farby sna (porov. Poznámky na kraj, 2015, poznámka 3, s. 25), vznikajúce miešaním zelenej a modrej, sú výrazom túžby spojiť okamih s večnosťou, zmyslovo vnímané s podstatou javov. Červená a žltá farba, objavujúce sa väčšinou v dolnej časti plátna v podobe bodových akcentov (žltý kvet, červená šípka), vytvárajú svojím teplým ladením kontrast k zelenej farbe pozadia a odkazujú na pulzujúce, vybuchujúce prejavy života. Žltá, typická farba pozemského sveta, je zároveň prejavom extrovertnosti, expandovania vnútornej sily a v Jurolekovom prírodnom topose asociuje prebúdzajúcu sa jar, obnovený, chladom nespútaný život. Expanziu autor nezriedka modeluje aj expresívnym výrazom: Precítiť farbu kvetu: žltá. Chce povedať: milujem. Chce vykríknuť: život. / Ako mohol tak dlho, v najhlbšej černi zeme, udržať tú farbu: takú ostrú a jasnú? (z rukopisu). Jesenná červená, vyžarujúca energiu dovnútra, je prejavom života napĺňajúceho sa bez potreby upriamovať na seba pozornosť. V porovnaní so žltou má veľké bohatstvo vnútorných možností a v koncepcii plynúceho času asociuje zrelosť, hĺbku. 15 Porov.: Najlepším liekom je pohľad (ležiac horeznak) na živú zeleň stromov na pozadí živej modrosti oblohy. (Putovanie Jakuba z Rána, 1996, s. 19). 16 Teórii a účinkom farieb venuje rozsiahly priestor Kandinskij v knihe O duchovnosti v umení, 2009, s V reflexii farby, plochy a línie pracujem s touto jeho koncepciou. 17 Autor si fyzikálne procesy miešania farieb uvedomuje. Porov.: Bude veľa hustej, sýtej zelene, tej melasy zo slnka a vody. (Putovanie Jakuba z Rána, 1996, s. 49). 18 Zelená je ovšem složená ze žluté a modré, tedy dvou pohybů, které se vzájemně paralyzvaly, ale které lze znovu aktivovat. V zelené je proto obsažen potenciální život [...]. (Kandinskij, 2009, s. 70). 19 Podľa trichomatickej teórie, pomenovanej na základe troch farebných receptorov (čapíkov) červený, modrý, zelený potrebných, ale aj postačujúcich pre namiešanie akejkoľvek farby (porov. Rebrová Takáč, 2010, s. 413), sú však modrá a zelená rovnocenné, čo implikuje aj iné možnosti interpretácie Jurolekových textov. 56

57 Škálovanie a napätie, ktoré Jurolek zahŕňa do predstavy harmónie, dokáže sprostredkovať aj použitím línií alebo decentralizáciou predmetu v kompozícii. Tenziu napr. evokuje diagonálny let vtákov, ich nekoordinované pohyby na pokojnej hladine neba alebo siločiary mesta, ktoré vytvárajú predstavu zrážajúcich sa priamok. Kým centrálne umiestnený objekt pôsobí harmonizujúco ( Ešte stále som schopný vidieť krásu: / Skupina stromov uprostred pustého / zimného poľa, osamelá vrana na snehu., Smrekový les, 2009, s. 38), jeho decentralizácia je prejavom vychýlenia ( Štyri biele záhradné stoličky na okraji čistiny, prázdne, / strnulé, s intenzívnym existenciálnym napätím., Poľné vety, 2013, s. 42). Okrem základných kompozícií s modrým a zeleným pozadím vytvára Jurolek aj ďalšie kompozičné variácie. Často vyznievajú ako štúdie s estetickým alebo reflexívnym presahom. Najmä v poslednom období tvorby (viditeľne od zbierky Poľné vety, 2013) prejavuje básnik zvýšený záujem o výskum hraníc, prienikov, fraktúr, čo sa odráža aj v jeho intermediálnych simuláciách. Básnik takmer nepracuje s čiernou farbou, ktorá vyvoláva pocity ustrnutia, konečného zániku, používa ju však spolu so sivou ako výraz melanchólie. Čiernu tiež uplatňuje ako farbu pozadia ako absolútne neznelá podčiarkuje silu iných farieb. 20 Napr. báseň s incipitom Muž a žena dobehnú na koncert ako poslední (Poľné vety, 2013, s. 43) reflektuje prielom prírodného do mestského sveta. Jeho výtvarným prejavom je žltý jesenný list ako akcent na podrážke čiernej topánky, v ktorej muž prichádza oneskorene na koncert: [...] Muž si preloží nohu cez nohu, / na podrážke čiernej topánky, ktorá mu vyčnieva do uličky, má / prilepené dva okrovožlté lístky z jesenného chodníka. Biela, analogická hudobnej pauze, je podľa Kandinského podobná chvíľkovému zastaveniu bez toho, aby znamenalo koniec. Je farbou očakávania, znovuzrodenia. Je to ticho, jež není mrtvé, ale obsahuje naopak řadu nových možností. 21 U Juroleka je farbou svetla, ale i zimy, ktorá v prírodnom kolobehu nepredstavuje zánik: ale vtáci [...] / [...] aj cez sneh už vidia zeleň, / cítia hlbokú vôňu žihľavy. (111, 2012, č. 5, s. 59). Od figuratívnosti k abstrakcii Smerom k novšej tvorbe, výrazne v zbierke Poľné vety (2013) a v kolektívnych dielach Proglas. Preklady a básnické interpretácie (2012) v skladbe s názvom 111, a Krajina vo mne (2015) v časti Poznámky na kraj, 22 pozorujeme u básnika stále výraznejší prechod od figuratívnosti k abstrakcii. 23 Počiatky tohto 20 Z hlediska vnějšího je černá absolutně neznělá, a ve spojení s ní se proto rozezní a rozjásají dokonce i barvy, jež samy o sobě znějí jen velmi slabě. (Kandinskij, 2009, s. 76). 21 Tamže, s V oboch dielach 111 a Poznámky na kraj autor člení kompozíciu na číslované fragmenty. V skladbe 111 ich označujem ako časti, v texte Poznámky na kraj, vedená názvom, používam výraz číslované poznámky. 23 Kandinskij spája abstraktné umenie so schopnosťou potláčať materiálnosť presvetľovaním 57

58 pohybu zaznamenal R. Passia už pri čítaní autorovej tretej zbierky Hierografia (1999). 24 Nositeľom básnického významu je nezriedka záznam budovaný len z farebných akcentov a línií ( Túžba spočinúť ja, trochu červenej v modrej a bielej., Poznámky na kraj, 2015, poznámka 5, s. 29) alebo text s výrazne oslabeným figuratívnym rukopisom, redukujúci predmety na jemné skice či, podobne ako básnici konštruktivizmu a kubistickí maliari, odhaľujúci ich geometrické podložie. Postup oslobodzovania farieb a plôch od napodobňovania vonkajšieho sveta sa podobá oslobodzovaniu vecí od ich obalov: 25 Všetko, čo vnímam, ústi do pocitu, ktorý sa dá vyjadriť len farbou, tónom. (Poznámky na kraj, 2015, poznámka 21, s. 14). Podobne ako v abstraktnej maľbe aj u Juroleka sa upriamuje dôraz na súčinnosť vizuálneho vnemu s uvoľňovanou vnútornou reakciou emóciou, ktorá je v umeleckom výraze kľúčová. Ale ja cítim. / Cítim, že kdesi ďaleko vo mne / všetko zostalo. / Kdesi hlboko pod hladinou tela, / kam už racionalita nedosiahne, / kde sa po dne túla už len moja duša / a kam môže zísť / iba ponorka citu., demonštruje Jurolekov lyrický subjekt už v debute Posunok (Spomienky, ponorka citu, 1987, s. 76). Francúzsky filozof Michel Henry považuje afektivitu (sebazakúšanie) za základnú vrstvu života a v jej uvoľňovaní pripisuje umeniu nenahraditeľné miesto len to, čo je zakúšané, je skutočné. Henry sa pýta: Ako sa teda zjavuje Vnútro, ak sa nezjavuje vo svete ani v podobe sveta? Tak ako život. Život sa cíti a zakúša sám bezprostredne [...], uskutočňuje sa ako pátos, 26 čiže afektivita. Práve abstraktná maľba nás metódou tvorivej deštrukcie predmetov, priestoru či línie privádza na rovinu pôvodného prejavovania sa, sprostredkúva prúdenie duchovných síl. Splynutie, transparencia ktorá nastáva po eliminovaní odstupu, po odstránení transcendentného sprostredkovania, po odmietnutí objektivity zvonka sú imanenciou, subjektivitou na spôsob seba-zakúšania, seba-znášania, seba-trpenia či seba-potešenia, sú prichádzaním-k-sebe, 27 tlmočí Henryho videnie J. Vydrová. Uvoľnenou emóciou sa podľa M. Merleau-Pontyho stáva umelecký obraz nitrem vnějška a vnějškem nitra, 28 čo zodpovedá aj Jurolekovmu programu. Čistotu výrazu a zjednodušovanie tvarov v procese opakujúcich sa úkonov vnímam aj ako autorovu snahu nájsť základný vzorec univerzálnej zákonitosti bytia a života, úsilie uchopiť ich skrytý princíp, na čo odkazuje aj nasledujúca báseň duchovných foriem, smerovaním k vnútornej podstate. Umelcovi nejde o zobrazování skutečnosti, byť navýsost umělecky, ale o to, aby vyjádřil svůj vnitřný svět (Kandinskij, 2009, s. 36, 39). Obecně lze tedy říci, že barva je prostředkem bezprostředně působícím na duši. Barva je klávesou. Oko je kladivem. Duše je piano s velkým množstvím strun. Umělec je rukou, jež stisknutím té či oné klávesy uvede duši do stavu funkčně podmíněné vibrace. Z toho plyne, že harmonie barev je založena na principu účelově zaměřeného doteku lidské duše. (tamže, s. 49). 24 Porov. Passia, 2002, s Porov. Merleau-Ponty, 1971, s Henry, 1988, s Vydrová, 2008, s Merleau-Ponty, 1971, s

59 Čosi nepomenovateľné, nezabudnuteľné vo videní: prchavá esencia všetkých dní mi svieti z pamäti. Ľudia na bielych lavičkách, v bielych loďkách. Biela a zelená vo vetre. Jas odkiaľsi z pradávna. Už možno nie šťastie, ale pokoj. (Poľné vety, 2013, s. 22) Súčasťou abstraktných tendencií sú pribúdajúce štúdie a skice, v ktorých súcna vstupujú do zameniteľných analógií, ekvivalencií či kontrastov, kde je rozhodujúcim činiteľom ich podobnosti či tenzie umelcov pocit, vízia. Súcna strácajú svoje obsahy a začínajú poukazovať na emócie, ktoré procesy ich spájania či polarizovania vyvolávajú..29 Reduktívne postupy kladú u Juroleka zvýšený dôraz na kompozíciu, lokalizáciu detailu v štruktúre celku obrazu. Básnik nie je autorom, ktorý sa zameriava na jedinečné objekty, hoci s detailom pracuje rád a účinne. Jeho práca je skôr blízka záznamom reportážnej kamery, kde v potrebe meniť stanoviská alebo čas expozície, prechádzať zo snímania celostného horizontu k fragmentu a plynulo sa vracať späť je snaha pochopiť skutočnosť ako celok. Až včlenením mikrokompozície do makrokompozície nadobúda detail rozhodujúce významy ( Až strom, na ktorý si sadol vták, je úplný., Poznámky na kraj, 2015, poznámka 12, s. 22). Tento postup zodpovedá Jurolekovej viere v univerzálne, hoci vnútorne štruktúrované bytie. Autor vytvára pôsobivé tvarové i farebné kompozície, sledujúc súčinnosť entít, ich vzájomné vzťahy, prieniky a vynárajúce sa emócie, napr.: Sadám si do trávy. / Dolu podo mnou kŕdeľ bielych husí, / osamelá krava, / dve deti. / Pri mne pes, chladná vlhkosť jeho ňufáka. / Chvíľa, keď všetko spokornieva. (Dobrovoľná samota, 1994, s. 18) alebo: Žena v šatách rozkvitnutých červeňou, oproti zeleni a jasu. / A hore v hlbinách neba modravý pokoj: august, poludnie. / [...] / vľúdnosť, prívetivosť jestvovania. (Poľné vety, 2013, s. 28). Sledovaním procesov vytvárania farebného efektu, presakovania farby na povrch či jej vpíjania sa do plochy obrazu alebo do inej farebnej škvrny 30 a tiež implicitnou geometrickosťou 31 vznikajú analógie s tvorbou Jurolekovho obľúbeného maliara P. Kleea. 29 Porov. napr.: V kŕdli prelietajúcich vtákov vidím to isté, čo v roztrepotanej korune osiky: čo list, to vták, čo vták, to list (Poznámky na kraj, 2015, p. 1, s. 23); Havran ako kontrapunkt k čajke. Veľkosťou takmer rovnaké vtáky, ale inak, telesne i vyžarovaním úplne rozdielne. [...] V čajke je zvláštna romantická ľahkosť, v havranovi melancholická ťažoba (tamže, p. 4, s. 23); Vášnivo ohnivé plody šípky a triezve, vážne plody trnky: vytvárajú dokonalú rovnováhu. (tamže, p. 2, s. 24). 30 Porov. obrazy: Hľadím do neba cez zelený trblet stromov (Život je možný, 2006, s. 6); Napokon mesiac, zhmotnené a rozsvietené ticho, pomaly / vystupuje z koruny stromu a vniká do večernej modrej. (Poľné vety, 2013, s. 34). 31 Pod implicitnou geometrickosťou rozumiem taký výber objektov, ktoré vizuálnou jednoduchosťou asociujú základné geometrické tvary napr. okrúhla šípka a mesiac, trojuholníková /ihlanová strecha domu, sukňa ženy, smrek, štvorcová lúka, obdĺžniková/kvadratická veža kostola a pod. 59

60 Vytvárať celostný obraz, integrovať detail do veľkej štruktúry, umožňuje autorovi v rovine básnického tvaru aj technika nenadpisovať jednotlivé texty názvami, ale komponovať zbierky do väčších oddielov, ktorú využíva od druhej knihy Dobrovoľná samota (1994). V rôznych podobách je autorovým obľúbeným tvarom kruh. Je nielen výrazom opakujúcich sa (prírodných) procesov, neukončeného nelineárneho putovania (krajinou, poznaním), dokonalým tvarom prírodných prvkov (napr. plodu šípky), 32 ale i výrazom viery v univerzum, v harmóniu absorbujúcu tenzie. Kandinskij priraďuje kruhu modrú farbu, 33 keďže vyvoláva analogické, aj u Juroleka prevažujúce emócie: súlad, dôveru a odovzdanosť. Záver Literárna veda zaraďuje Juroleka do línie súčasných spirituálnych básnikov, hoci oceňujúco konštatuje, že spirituálne obsahy uňho nie sú pertraktované prvoplánovo. 34 Autor cielene redukuje náboženský slovník a biblické konotácie, ktoré ešte uplatňoval vo svojej ranej tvorbe a hľadá menej markantné inšpiračné zdroje. V programovej snahe spojiť záznam okamihu s vedomím trvania využíva viaceré prostriedky postimpresionistickej maľby, ktorú charakterizovalo analogické úsilie (napr. v tvorbe P. Cézanna či G. Seurata). Za nosné, výtvarným umením inšpirované postupy, ktoré podľa Kandinského evokujú duchov né dimenzie, možno u Juroleka okrem oslabenej figuratívnosti, sémantizácie farby a línie a zvýšeného dôrazu na kompozíciu 35 považovať tiež zobrazovanie objektu ako neindividualizovaného typu. 36 Jurolek je poučeným autorom vo svojich textoch sa na tvorbu viacerých postimpresionistických maliarov priamo odvoláva. 37 Výtvarné analógie sa ponúkajú aj z českej a slovenskej výtvarnej scény, napr. s J. Šímom, V. Boštíkom, F. Zrzavým, J. Kudličkom. V tvorbe týchto maliarov sa stretávame s podriaďovaním prírodných (či kozmických) foriem pravidelným geometrickým schémam alebo s číslom vo funkcii správne nastavovanej proporcie. Ide o techniky, ktoré boli už v antike výrazom úsilia privolať do diela absolút - nosť. 38 Podľa Patočku možno geometrizáciu interpretovať aj ako vymáhanie 32 Napr.: Môžem sa vydať ktorýmkoľvek smerom, / vždy prídem k tomu miestu. // Myseľ je guľatá. / A moje básne tiež. (Dobrovoľná samota, 1994, s. 32). 33 Barvy inklinující k hloubce se zase prosadí lépe ve spojení s tvary zaoblenými (například modrá a kruh). (Kandinskij, 2009, s. 53). 34 Porov. recenzie zbierky Smrekový les od J. Šranka a Ľ. Somolayovej (Somolayová, 2010; Šrank, 2010). 35 Tendovanie k abstraktnému výtvarnému prejavu uvedenými technikami spája Kandinskij s prejavom duchovnosti v umení. Umelcov abstraktných diel nazýva hľadačmi vnútorných hodnôt ukrytých pod vonkajšou šupkou (porov. Kandinskij, 2009, s. 35). 36 Porov. Ruhrberg, 2004, s Pozri poznámka č. 3. Básnik vyjadruje duchovnú spriaznenosť aj s tvorbou Henriho Rousseaua, Marca Chagalla, Albína Brunovského a iných (porov. Putovanie Jakuba z Rána, 1996, s. 50). 38 Porov. Bonnefoy, 2006, s. 16,

61 privilegovaných foriem [...]. 39 Podobne ako v modernom výtvarnom umení tieto postupy eliminujú prchavú impresiu, náhodnosť a vytvárajú dojem trvania, hĺbky. Autor kladie dôraz na premyslené rozmiestnenie vecí v priestore bez potreby ich centralizácie, skôr so snahou o dosiahnutie harmónie svetla a farieb, rešpektujúc škálovanie, kontrastovanie a tenzívnosť na nižšej úrovni. Toto gesto je výrazom hľadania duchovného poriadku, skrývajúceho sa za nekonečnými zmenami javov vo svete. Pramene a literatúra JUROLEK, Rudolf: Posunok. Bratislava : Smena, JUROLEK, Rudolf: Dobrovoľná samota. Námestovo : Malé vydavateľstvo poézie, JUROLEK, Rudolf: Hierografia. Námestovo : Solitudo, JUROLEK, Rudolf: Putovanie Jakuba z Rána a jeho druhov a ich titanský boj s dvanásťhlavým svetom o Boha, lieskové oriešky a iné obyčajné veci v štrnástich spevoch. Námestovo : Štúdio F, JUROLEK, Rudolf: Život je možný. Prešov : OZ Slniečkovo, JUROLEK, Rudolf: Smrekový les. Levoča : Modrý Peter, JUROLEK, Rudolf: 111. In: Kol.: Proglas. Preklady a básnické interpretácie. Bratislava : LIC, JUROLEK, Rudolf: Poľné vety. Levoča : Modrý Peter, JUROLEK, Rudolf: Poznámky na kraj. In: Biarinec, Rastislav Kudlička, Ján Haugová, Mila Jurolek, Rudolf Kuniak, Juraj: Krajina vo mne. Ružomberok : Verbum, BONNEFOY, Yves: Eseje. Havlíčkův Brod : Opus, CRONE, Robert A.: A History of Color. The Evolution of Theories of Light and Color. Dordrecht/Boston/London : Kluwer Academic Publishers, HENRY, Michel: Voir l invisible. Sur Kandinsky. Paris : François Bourin, JEDLIČKOVÁ, Alice: Intermediální poetika příběhu: úvodem. In: Fedorová, S. Jedličková, A. (eds.): Intermediálnípoetika příběhu. Praha : Ústav pro českou literaturu, JUHÁSOVÁ, Jana: Chvála hranice (R. Jurolek: Poľné vety). In: Romboid, roč. 49, 2014, č. 2, s KANDINSKIJ, Vasilij: O duchovnosti v umění. Praha : Triáda, MARION, Jean-Luc: Étant donné: essai d une phénoménologie de la donation. Paris : PUF, MARION, Jean-Luc: Saturovaný fenomén. In: Filozofia, roč. 62, 2007, č. 5, s MERLEAU-PONTY, Maurice: Oko a duch a jiné eseje. Praha : Obelisk, PASSIA, Radoslav: Zdokonaľovanie kruhu (Poznámky o troch básnických zbierkach Rudolfa Juroleka z deväťdesiatych rokov). In: Romboid, roč. 37, 2002, č. 3, s PATOČKA, Jan: Umění a čas II. Zobrané spisy zv. 5. Praha : OIKOYMENH, REBROVÁ, Kristína TAKÁČ, Martin: Vnímanie a pomenovávanie farieb a fareb- 39 Privilegované sú formy, ktoré obsahujú najväčší potenciál zmyslu. (Patočka, 2004, s. 412). 61

62 ných kategórií. In: Kvasnička, V. et al. (eds.): Umelá inteligencia a kognitívna veda II [Artificial Intelligence and Cognitive Science II]. Bratislava : Vydavateľstvo STU, 2010, s RED.: Čo počúva básnik a publicista Rudolf Jurolek. In: Hudobný život, roč. 1, 2009, č. 9, [ ] RUHRBERG, Karl: Umění 20. století. I. díl Malířství. Bratislava : Slovart, SOMOLAYOVÁ, Ľubica: Život, ktorému možno uveriť (Rudolf Jurolek: Smrekový les). In: Romboid (Konfrontácie), roč. 45, 2010, č. 5 6, s ŠRANK, Jaroslav: Nemenej (Rudolf Jurolek: Smrekový les). In: Romboid (Konfrontácie), roč. 45, 2010, č. 5-6, s VYDROVÁ, Jaroslava: Fenomenologický a estetický postoj. Poznámky k ich svojbytnosti a prekrývaniu. In: Filozofia, roč. 63, 2008, č. 7, s Teodor Schnitzer J. F. Cooper: Posledný Mohykán. Mladé letá,

63 Rubrika UCHOM IHLY sa pokúša o takmer nemožné. Ľahostajných upozorniť na pretrvávajúce problémy v knižnej kultúre, nevšímavých primäť k zodpovednejšiemu správaniu a rozhodovaniu, kompetentným doslova vnútiť ich kompetentnosť. Všetci, ktorí máme literatúru radi, vieme, že bez žičlivosti prostredia výhonok nevzíde, bez stability podmienok sa presah neurodí. Pokúsme sa v rubrike prispieť k zmapovaniu terénu, pre ktorý sa ruptúry, návraty, zamrznutia v čase i priestore stali samozrejmosťou. Využime príležitosť poukázať na anomálie, ktoré rozvoj literatúry nielenže brzdia zvonka, ale aj zvnútra oslabujú, ohrozujúc jej autonómiu, zdravie aj imunitu. Ak budeme o neuspokojivých článkoch v reťazci iba povznesene hovoriť, možno sa nič, ale vôbec nič nestane. No ak na ne budeme naliehať, zohrievať ich vlastným náporom, nezmieriteľní s inerciou, je možné, že svitne aj v papierových hlavách. A presne to literatúra potrebuje: fungujúce spojenia tam, kde singularita a hierarchia zlyhávajú. Nech je osteň tejto rubriky upriamený na zázemie tvorivosti: autorskej, prekladateľskej, vydavateľskej, čitateľskej. Prečo sa u nás niečo nedá, kým inde veci frčia? To je tá otázka. (- red -) Jednoducho si sadneš a začneš krútiť pedálmi Interview s vydavateľom Petrom Milčákom z vydavateľstva Modrý Peter v Levoči o jeho pohľade na vydávanie kníh na Slovensku. Zhovárala sa Stanislava Repar. Peter, zaujíma ma tvoj názor. Myslíš si, že je dnes tu na Slovensku potrebné rozprávať sa o vydavateľskom sektore? n Možno by sme sa mali opýtať, kto by sa mal rozprávať o vydavateľskom sektore, lebo my, teda tí, ktorí píšeme knihy, alebo ich ilustrujeme, vydáva - me, distribuujeme, sme v nejakom dialógu neprestajne. A či by sa takýto dialóg, ktorý niekedy býva naplnený, teda že jedna strana vypočuje druhú, a inokedy nie, nemal posunúť aj niekam inam. Možno k tým, ktorí pomáhajú financovať kultúru, aj tú knižnú, alebo ktorí by mohli pomôcť napríklad s distribúciou kníh atď. Bolo by teda prospešné, keby bol takýto dialóg širší. Vydávanie kníh Vymedzil si tak obidve strany spomínaného dialógu? n Dá sa to aj tak povedať. Jedna strana je výkonná, vytvára, vymýšľa, pracuje, venuje svoj čas a energiu veci, a z druhej strany by mali prísť nielen impulzy, ale aj pomoc. A v pomoci by malo byť zakotvené aj pochopenie situácie. V tom, že vydavateľstvá, ktoré vydávajú neziskovú literatúru, tu naozaj nie sú preto, aby na svojej činnosti bohatli alebo aby im táto práca 63

64 nahrádzala nejakú inú prácu, z ktorej budú každodenne žiť. Myslím si, že vo väčšine prípadov ide o ľudí, ktorí sa vydávaniu venujú kvôli svojmu vzťahu k literatúre, ku knihám, a robia to skôr a nebojím sa použiť ani toto slovo z lásky. Je teda úplne smiešne hovoriť o nejakej sláve, navyše, v tomto priestore niet ani konkurencie v zmysle, že by som ja ako vydavateľ poézie konkuroval nejakému inému vydavateľovi poézie na Slovensku. To je smiešna predstava. K tomu sa ešte dostaneme. Z istých dôvodov som sa rozhodla oslovovať nezávislých vydavateľov nekomerčnej literatúry u nás, ale ešte než sa dostaneme k tvojmu príbehu, zaujímalo by ma, ako by si charakterizoval celé to vydavateľské pole na Slovensku. Čo sa tu vlastne stalo po roku 1989, ako sa nanovo zorganizovala vydavateľská scéna a čo tu dnes môžeme nájsť? n Neviem ako začať. Možno tým, že vydavateľstvo Modrý Peter tento rok oslávi 25 rokov svojej existencie. To znamená štvrťstoročie. V podmienkach, aké vládnu na Slovensku, to považujem za úspech. Na mysli mám podmienky, za akých sa u nás podporuje vydávanie kníh, ale myslím aj na ich čítanosť a na výšku nákladu, v ktorom jednotlivé tituly vychádzajú. Za týmto úspechom stojí aj fakt, že celkom na začiatku som akosi intuitívne vytušil, že vydávaním kníh, tobôž vydávaním poézie sa nikdy nebudem môcť uživiť. Na vysvetlenie spočiatku som vydával iba poéziu, až neskôr k nej pribudli literárna veda, knihy pre deti, sporadicky dráma atď. Nikdy som si to neplánoval ako činnosť, ktorá by mi zároveň zabezpečovala živobytie, ako to urobil napríklad Kali Kertész Bagala. Povedal som si, že budem zamestnaný ako učiteľ a popri tom budem vydávať knihy. Práve tento spôsob mi umožnil pretrvať, lebo som nebol odkázaný na to, koľko kníh mesačne predám, a nebol som odkázaný ani na to, akú podporu sa mi podarí v tom či onom roku získať. Jednoducho, keď som získal väčšiu podporu, vydal som väčší počet kníh, keď som získal menšiu podporu, automaticky som produkciu znížil. Vidím ale, že väčšina tých, ktorí sa neriadili týmto modelom, mala problémy. V podstate som sa rozhodol netradične, lebo v skutočnosti by to naozaj malo byť tak, že človek, ak chce byť vydavateľom, mal by ním byť od rána do večera... Mal by to mať ako svoju riadnu profesiu a teda aj zaplatenú. n Áno, ako profesiu. Teda tí, ktorí si zvolili cestu plnej profesionalizácie, stretávali sa s obrovskými problémami. Poznáme viacero vydavateľstiev, ktoré zanikli. Buď nepretrvali, alebo existovali s prestávkami, lebo ich majitelia, prípadne tí, ktorí ich viedli, boli nútení odísť z vydavateľskej profesie a pracovať v nejakej inej sfére, inakšie by sa nedokázali uživiť. To znamená, že toto prostredie, jednak kultúrne, napríklad aj čitateľské, a jednak kultúrno-politické či administratívne, ktoré by malo vydávanie nízkonákladovej literatúry podporovať, dotovať, a tým vydavateľom pomáhať, je naozaj istým spôsobom deformované. Nepanuje tu prirodzený stav. 64

65 A považuješ za prirodzené, že by sa vydavateľ mal svojej činnosti venovať profesionálne? Že by to malo byť nielen jeho povolanie, ale aj zamestnanie, ktoré v podstate jeho a tím jeho spolupracovníkov a odborníkov na vydávanie kníh dokáže uživiť? Že by bolo potrebné pracovať aj na takomto modeli, povedzme už v rámci nastavenia kritérií, bez ohľadu na trhové mechanizmy alebo aj ich (ne)výkonnosť u nás? n Áno, toto by bol ideálny stav. Ale momentálne je to naozaj tak, že ak sa vydavateľ zriekne kníh, ktoré prinášajú peniaze, a teda väčšinou sú umelecky menej hodnotné, ak sa zriekne vydávania kníh, ktoré sa dobre predávajú kvôli tomu, že sú to knihy o Bratislave alebo kuchárske knihy, teda tento typ literatúry, tak podobný ideálny stav je veľmi ťažké dosiahnuť. Kali so svojím vydavateľstvom 1 je toho výborným príkladom. Vidíme, ako neustále stúpa a padá, raz je hore, raz dole, má nejaké peniaze, nemá peniaze, a znova ho niekto podporí. Mal dobré roky, keď mal viacero sponzorov, potom zase veľmi zlé roky. Mal obdobia, keď jeho aktivity boli mizerne podporené, a zobral si veľký úver. Ale o tom všetkom porozpráva on sám. Na ňom to však môžeme veľmi dobre vidieť. U mňa tie výkyvy nevidieť práve preto, lebo robím vydavateľskú činnosť popri každodennej inej práci, popri zamestnaní. Ale to neznamená, že nezápasím, lebo situácia je dlhodobo naozaj veľmi ťažká. Položím teda nevyhnutnú otázku: Aký bol ten tvoj príbeh? Aké boli motivácie, ktoré ťa k vydávaniu kníh priviedli? Cez aké fázy si ako vydavateľ prechádzal? Vieme, že si načas opustil Slovensko, čo ti zase možno vytvorilo akési porovnávacie zázemie. Ako to bolo s jednotlivými edíciami mohol by si to všetko konkretizovať? n Ak si spomenula motiváciu, vydavateľstvo vzniklo ako reakcia na to, že som poznal viacerých autorov, ktorí mali rukopis, ale nemali ho kde vydať. Napríklad z môjho okruhu, z východu to boli Pavol Suržin, Pavol Hudák, Marián Milčák... Ale aj Valerij Kupka alebo ja, vtedy ešte zo západu... n Áno, tých autorov bolo viac a neviem, prečo som mal zrazu pocit, že veď ja by som to vedel robiť. Hoci som nikdy takúto skúsenosť nemal a naozaj som sa musel najprv pozrieť, ako taká kniha vyzerá, naučiť sa, čo je to tiráž, hoci som bol čitateľom už od detstva. Na začiatku som vydával básnické zbierky v náklade tisíc kusov, dnes už nemysliteľnom, lebo v 90. rokoch ešte aj knižnice nakupovali knihy. Môj štart bol možný tiež vďaka tomu, že som vydal kalendár Levoča na prelome tisícročí. Bol to nástenný mesačný kalendár, ktorý som ešte ako neskúsený vydavateľ, bez zabezpečeného odbytu, vydal v pomerne veľkom náklade a vzal som si na to pôžičku z banky, 1 Vydavateľ Koloman Kertész Bagala a jeho vydavateľstvo L.C.A. (pozn. red.). 65

66 za ktorú mi ručili členovia rodiny. Kalendár som intenzívne predával asi štyri mesiace a niekedy začiatkom septembra sa mi konečne vrátili peniaze z pôžičky, no nemal som silu pokračovať v predaji. A potom ma zachránila mama, ktorá zavolala do jednej košickej poisťovne, kde bol riaditeľom istý básnik. Povedala mu, že volá z vydavateľstva Modrý Peter a ponúka kalendár, a keďže on už naše vydavateľstvo evidoval, objednal si rovno tisíc kusov. Predtým som predával po pár kusoch a on zrazu objednal tisíc kusov. Tak sa stal zázrak, dostal som korún a za ne som si kúpil svoj prvý počítač a softvér a vybral som sa do tlačiarne v Levoči, ktorá v tom čase takisto začínala. Nebola to kníhtlačiareň, chlapci nikdy predtým knihu netlačili, len bežné tlačivá, a spolu sme sa učili tlačiť a vydávať knihy. Od jedného zamestnanca som sa naučil ovládať softvér a robiť sadzby. Takže si si knihy aj sám zalamoval? n Áno. Prvé dve knihy mi zalomili oni, a keďže som tam dosť často chodieval, lebo ma prostredie tlačiarne fascinovalo, tá vôňa, tie stroje celé som to mal rád, tak som sa do prác na predtlačovej príprave pustil aj sám. Samozrejme, bola to tiež úspora peňazí a doteraz si sadzby väčšinou robím sám. Je to jedna z položiek, za ktorú nemusím zaplatiť. Takýto bol teda začiatok. V tom čase som pôsobil ako odborný asistent na Katedre slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove, a istý kolega jazykovedec mi raz, už o čosi neskôr povedal, že má grant na vydanie jazykovednej monografie z lexikológie a hľadá na to vydavateľa. Odvetil som mu, že by som jeho knihu rád vydal, lebo mi je jej zameranie blízke. A tak som pomocou toho grantu vydal svoju prvú odbornú knihu, z ktorej popri erbovej edícii Mušľa, t. j. edície súčasnej slovenskej poézie, vznikla nová edícia Sivá brada. Pomenovaná je podľa lokality v blízkosti Spišského hradu, kde vyviera minerálna voda. To bola tá slávna kniha Juraja Furdíka? n Áno, bola to Furdíkova kniha Slovotvorná motivácia a jej jazykové funkcie. Tou sa začala línia kníh zo spomínanej edície, v ktorej vychádzajú literárnovedné a esejistické knihy. To sú asi dodnes dve hlavné edície, však? Pravdaže, popri knižkách pre de - ti. Vieš povedať, koľko titulov si doteraz vydal? n Všetkých dohromady vyše stopäťdesiat. Okrem edícií Mušľa a Sivá brada ešte funguje edícia Moderná svetová poézia, určená prekladovým titulom. Potom je tu rad kníh, ktoré vyšli mimo edície, rozmanitá zmes, knihy pre deti, próza, dráma, ale aj básnické zbierky. A ešte je tu jedna dôležitá línia, ktorú predstavujú homeopatické knihy. No tie som väčšinou robieval na objednávku. A hoci som bol uvedený ako vydavateľ, vydanie týchto kníh 66

67 som iba sprostredkoval, no prinášalo mi to peniaze. Bola to jediná príležitosť, ako som si z vydávania mohol zarobiť peniaze, pretože k manažovaniu vydania som si mohol zarátať aj svoju prácu na sadzbe. A detské knižky? n Knihy pre deti mám nesmierne rád, ale prvým impulzom k ich vydávaniu bolo azda to, že ich píše môj otec. K niekoľkým jeho knihám (Zuzanka a pán Odilo, Jakub s veľkými ušami, Trinásta komnata, Obrov brat) však postupne pribudli ďalšie tituly. Vyšli Mini mýty Daniela Pastirčáka, Príbehy o stvorení Teda Hughesa, Nedostižný Edo a jeho detektívne príbehy Marjorie Weinman Sharmatovej, Kant od Jona Fosseho a ďalšie. Ako sa tieto knihy predávajú? V Slovinsku je napríklad detská literatúra najpredávanejšou. Ako je to u nás? n Detské knihy sa aj u nás predávajú lepšie než poézia, no príjem z ich predaja nie je taký vysoký, aby som mohol rozšíriť alebo zintenzívniť vydávanie kníh. Vydal som napríklad knihu talianskych rozprávok Sedem rokov nemá. Je to krásna kniha v tvrdej väzbe s veľkými farebnými ilustráciami, získala ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska. A hoci vyšla pred siedmimi rokmi, polovicu nákladu mám ešte vždy v sklade. Pravdepodobne aj pre vyšší náklad? n Samozrejme, pri detskej literatúre bývajú vyššie náklady, povedzme od sedemsto do tisíc kusov. Vydal si aj knihu v Braillovom písme. Ako došlo k tomuto projektu? n To je celá história. Pôsobím v Levoči, kde je knižnica a tlačiareň pre nevidiacich. Celé roky som bol k tomu, čo robia a ako to robia, hm, nevšímavý, a potom sa mi raz dostala do rúk kniha pre deti, pre nevidiace deti a zistil som, že táto kniha je vytlačená na plastových fóliách. Tie sú pri dotyku chladné, obrázky na takýchto sivých alebo béžových fóliách sú reliéfne. Mal som pocit, že tie knihy sú škaredé, vyrobené aj s vedomím, že deti knihy aj tak nevidia, tak nemusia byť pekné. Povedal som si, že to skúsim otočiť a pre nevidiace deti vydám naozaj veľmi pekné knihy. Myslím si totiž, že tie knihy nečítajú deti samy, ale spolu s nimi najmä ak sa vydajú tak, ako som ich vydal ja aj rodičia, súrodenci, babka, dedko či pedagóg. Ak majú v ruke peknú knihu, s o to väčšou chuťou ju budú spolu čítať. Použili sme duálnu tlač, teda knihy sú vytlačené ofsetom aj Braillovým písmom, dokonca sú tlačené zrkadlovo: text na pravej strane zodpovedá textu, ktorý je na ľavej strane. Čiže ak nevidiace dieťa číta, matka, otec alebo pedagóg ho môžu kontrolovať. Stáva sa, že veta končí v polovici strany, lebo tak sa končí Braillovo písmo, a potom pokračuje na ďalšej strane, celkom prirodzene. Je to možno trocha čudné, 67

68 ale plní to svoj účel. Ilus trácie sú hmatové, sú z rôznych farebných materiálov, samozrejme ide o to, aby sa ich jednotlivé časti dali zreteľne odlíšiť. Povrchové štruktúry teda musia byť rôzne. Neostávame len pri papieri, sú tam aj pierka, drôtiky, gombíky, rôzne kusy plastu, a každý z tých obrázkov je originál. Preto sa takéto knihy vyrábajú veľmi dlho a veľmi prácne. Každý obrázok sa skladá z viacerých častí, ktoré treba nakresliť, vystrihnúť, dať dohromady, zlepiť a navyše sú niektoré časti tých obrázkov ešte aj aktívne, aby prezeranie obrázku neskončilo len ohmatávaním. Tento typ obrázkov si veľmi často vyžaduje asistenciu, ide o zložitejšie obrázky, než bývajú tie obyčajné, reliéfne. Napríklad v knihe Medvedík Pu môže ísť medvedík na pov - rázku na prechádzku v priestore celej strany. Koľko si vydal takýchto kníh? n Knihy sú tri. Dve sú v angličtine (Andersenove a Perraultove rozprávky) a jedna je v slovenčine, už spomínaný Medvedík Pu. No aj pri týchto knihách som narazil na problém s distribúciou. Pokúšal som sa osloviť veľké množstvo inštitúcií aj v zahraničí, ale iba veľmi málo z nich sa mi ozvalo späť. Možno to súvisí aj s tým, že nie som veľmi dobrý obchodník. Alebo s tým, že práca na príprave rukopisu, sadzba, starosť o vydanie knihy ma veľmi zamestnávajú a unavujú a menej času mi už potom ostáva na propagáciu knihy. Toto by bolo treba určite zlepšiť. Hanbím sa napríklad aj za to, že vydavateľstvo funguje dvadsaťpäť rokov a stále nemá webovú stránku. Má svoj profil na Facebooku, ktorý sa snažím poctivo napĺňať materiálmi, ale webovú stránku som doteraz neurobil. Nie si v tom sám. Apokalipsa 2 sa borí s podobnými problémami, lebo všetko je nastavené vskutku nadoraz. Všetky vnútorné kapacity sú natoľko vyťažené, možno aj na dvesto percent, že na takú zdanlivo samozrejmú vec, akou je propagácia vlastnej práce, jednoducho neostáva síl ani času. Taká je krutá realita na marketing, distribúciu a propagáciu by dnes už vydavateľstvá jedného človeka potrebovali ďalšieho spolupracovníka. Prejdime teda k dotačnej schéme. Knižky vydávaš, lebo buď si na ne dokážeš nejako zarobiť, alebo vďaka dotáciám zo štátneho rozpočtu... n Ešte ti do toho skočím. Predtým som hovoril o nejakých vývojových fázach... a tam bola ešte Kanada a moja migrantská skúsenosť. Dostaneme sa k tomu, ale ešte chvíľu ostaňme doma. Ako sa rozvoj Modré - ho Petra, tvoje vydavateľské krédo či samotné napredovanie ujímali s jest - vujúcou dotačnou schémou a výškou dotácií? Mali by byť dotácie inakšie spravované alebo nasmerované? Napríklad tak, aby ti vystačili aj na zaplatenie sprievodných vydavateľských činností, prípadne ich zabezpečenie inou osobou? 2 Slovinské vydavateľstvo Apokalipsa pri rovnomennom občianskom združení (pozn. red.). 68

69 n O tomto som napísal asi tri články, ktoré boli uverejnené v denníku Sme. Porovnával som v nich kanadský a slovenský dotačný systém. Odhliadnuc od administratívnych trápení, ktorými musí každý žiadateľ prejsť, kardinálny problém vidím v tom, že vydavateľ zakaždým predstupuje pred komisiu, ako by bol neznámou osobou, akousi tabulou rasou, ako keby o ňom v komisii nič nevedeli. Nejaká kontinuita tu predsa je. Ak niekto vydáva knihy desať rokov a za tých desať rokov neurobil nijaký prešľap, všetko vydal a vyúčtoval, ako bolo treba, tak by mal mať v očiach spomínanej komisie istú dôveryhodnosť. Mali by vedieť, že je to človek, ktorý sa tomu venuje dlhodobo a robí to poctivo. Určite nie preto, aby zbohatol, ale skôr preto, že mu vydávanie kníh prináša radosť, naozaj si myslí, že sú to hodnoty dôležité pre celú spoločnosť. Svet si totižto osvojujeme aj tak, že ho interpretujeme, a interpretujeme ho aj pomocou literatúry. Táto funkcia literatúry je podľa mňa nenahraditeľná. Čiže prvý problém: s ostrieľanými harcovníkmi sa tu jedná ako so začiatočníkmi. Akoby človek musel vždy znova začínať od nuly. A aj tá administratívna náročnosť by mohla poľaviť, resp. odzrkadľovať iný prístup k ľuďom, ktorí robia niečo pre nás všetkých, nie? Vyhovuje dotačný systém potrebám takého typu vydávania kníh, aký tu prezentuješ? n Ďalšia vec je tá, že doteraz u nás boli granty iba jednoročné a navyše systém prideľovania bol veľmi ťarbavý a, neviem z akých dôvodov, časovo veľmi zdĺhavý. Mnohí vydavatelia, keďže nemajú peniaze, čakajú do poslednej chvíle, či projekt bude alebo nebude schválený. No nielen to. Čakajú, kedy schválené peniaze na účet reálne prídu a až vo chvíli, keď tam sú, všetko sa dáva do pohybu. A keď mám nejaký veľký projekt a som vo vydavateľstve na všetko viac-menej sám, začína sa naháňačka s časom, proces, ktorý je neprirodzený a ako taký de facto zhoršuje kvalitu knihy. Kniha by mohla byť možno starostlivejšie pripravená, ale niekedy nie je. Do konca roka musí byť vonku, dotáciu treba vyúčtovať, a keďže niet peňazí na zaplatenie ďalších ľudí, ktorí by mi pomáhali, ostáva všetko na jednom človeku. Či ide o výber textu, jeho editovanie, sadzbu, o manažovanie tlače, komunikáciu so všetkými, ktorí sa na vydaní knihy podieľajú, až po distribúciu, vypisovanie faktúr, chodenie na poštu s balíkmi atď. Všetko to robí jeden človek a potom, keď mi prichádzajú rôzne rukopisy a ja neodpovedám, lebo viem, že rukopis do edičného programu aj tak nezaradím, ľudia sa na mňa hnevajú, lebo si myslia, že som nedbanlivý alebo namyslený. Ale ja jednoducho nemám kapacitu, ani energiu na to, aby som každému odpisoval. Po všetkých tých rokoch by naozaj malo byť jasné, že vtedy a vtedy je uzávierka podávania žiadostí, vtedy a vtedy budú vyhodnotené projekty... A malo by to byť v prvom štvrťroku, aby mali vydavatelia minimálne tri štvrťroky na pokojné vytváranie knihy. K dispozícii by mali byť aj viacročné granty, ktoré by sa čerpali postupne, na náročnejšie tituly, povedzme antológie alebo celé série kníh. Toto súčasnej podpornej schéme chýba. Kanadské granty napríklad ponúkajú... 69

70 ... sme teda konečne pri ďalšej vývinovej fáze tvojho vydavateľstva. Vieme, že keď si odišiel zo Slovenska, pokúšal si sa pokračovať vo svojej vydavateľskej činnosti v Kanade v celkom iných podmienkach. Aké porovnanie sa ti ponúka? n No, aj tam ma na začiatku sprevádzala istá naivita, ale nehanbím sa za ňu, takáto naivita sa nakoniec vždy obráti v prospech veci. Je to akýsi motor, ktorý človeka poháňa. Keby vedel, aký zložitý bude celý proces, tak by doň ani nešiel. S naivitou, s predstavou, že nejako sa to predsa len zvládne, sa možno veci lepšie hýbu dopredu. Myslel som si, že keď tam prídem so svojimi skúsenosťami, jednoducho budem môcť vydávať edíciu súčasnej európ - skej poézie. Predpokladal som a predbežný prieskum mi to aj potvrdil, že vydávaniu súčasnej európskej poézie sa v Kanade systematicky nevenuje žiadne vydavateľstvo. Edičný program som si čiastočne vytvoril už doma, prvú knihu som začal pripravovať ešte pred cestou. Bol to výber básní Ivana Laučíka, Cranberryin Ice Selected Poems, na preklade som sa dohodol s Jamesom Sutherlandom-Smithom. Keďže som vycestoval s celou rodinou, okamžite som sa musel popasovať s množstvom praktických záležitostí súvisiacich s prežitím. Napriek tomu sa mi podarilo rozbehnúť vydavateľstvo. V Kanade je založenie živnosti veľmi jednoduché, na rozdiel od Slovenska sa tam žiadne zdravotné a sociálne poistenie neplatí. Vo vyspelých krajinách je zahrnuté už v dani, takže nijaké druhotné zdaňovanie, ako u nás, tam neexistuje. Prešiel som kníhkupectvá, stretol som sa s niektorými vydavateľmi a naozaj som zistil, že vydávanie európskej poézie sa priam ponúka. Obrátil som sa na rôzne fondy, na Slovensku na Sloliu, v Čechách existuje tiež podobný fond, v Slovinsku na Trubarov fond... A keďže išlo o Kanadu, v podstate nebol problém dotácie získať, väčšinou však boli a sú fixované na honoráre pre autora, resp. prekladateľa. Museli sme sa teda dohodnúť, že autor aj prekladateľ sa časti peňazí vzdajú v prospech toho, aby kniha vôbec mohla vyjsť. Ukázalo sa, že lacnejšie bude tlačiť na Slovensku, najlepšie hneď viacero titulov, zabaliť do kontajnera a poslať loďou, než tlačiť v Kanade alebo v Amerike. Z piatich pripravovaných kníh vyšli štyri, okrem Ivana Laučíka a Jana Skácela ešte Iztok Osojnik a Ján Buzássy. Mal som pripravený aj výber z poézie talianskeho básnika Eduarda Albinatiho, ale ten už nevyšiel, pretože môj pobyt tam sa skončil. V Kanade som narazil na problém, s ktorým som nerátal myslel som si, že ide o špecificky slovenský problém, a to na distribúciu. Zistil som, že s rovnakým problémom sa boria aj vydavatelia v Kanade. Keď som obtelefonovával dis tribučné spoločnosti, pýtali sa ma: A koľko ste vydali kníh? Na čo som odpovedal: No ja... teraz vydám dve knihy. A oni vraveli: Dve knihy? To je málo. My sa nebudeme administratívne zaoberať dvoma knihami. Keď budete mať dvadsať kníh, potom sa prihláste. To bol jeden typ odpovedí. Nakoniec som však uzavrel zmluvy s dvoma distribučnými spoločnosťami, jedna bola pre USA, druhá pre Kanadu. Nazdal som sa, že moje knihy sa budú konečne predávať. No keď mi potom prišiel poštou hrubý katalóg spoloč- 70

71 nosti Small Press Distribution a začal som v ňom listovať, stranu po strane, vydavateľstvo za vydavateľstvom, uvedomil som si, že nebude veľa kníhkupcov, ktorí sa zastavia na strane s mojimi knihami. A naozaj to tak aj bolo. Nejaké objednávky síce prišli, ale bolo ich málo. Prostredníctvom tejto spoločnosti sa mi napríklad podarilo dostať knihy do najväčšej siete kníhkupectiev Indigo Chapters, ktorá je asi niečím takým ako u nás Panta Rhei, ale fyzicky som knihy z Modrého Petra na policiach nikdy nevidel. Boli uložené asi niekde v sklade a k dispozícii boli len virtuál - ne. Dali sa v kníhkupectve vyhľadať v počítači, medzi ponúkanými titulmi. Neskôr som sa dozvedel od iných kolegov, že mali dokonca skúsenosť s knihami, ktoré sa im po polroku vrátili v presne tej istej škatuli, v akej ich posielali. Ani ju nerozbalili, len tam niekde po celý čas ležala. Ibaže kniha, ak nie je v kníhkupectve na polici a čitateľ nemá príležitosť hoci aj náhodne ju vziať do rúk a prelistovať, začítať sa do nej akoby v kníhkupectve ani nebola, Veď kto ju už len bude vyhľadávať v systéme, keď nevie ani len to, že taká kniha existuje. Aj na Slovensku je to jeden zo základných problémov: knihy je veľmi ťažké distribuovať. V kníhkupectve by mal byť niekto, kto by raz za dva týždne prekontroloval, čo je na policiach, a doplnil to, čo tam chýba. Pretože do kníhkupectva neprichádzajú len ľudia, ktorí vopred vedia, čo si chcú kúpiť, ale aj takí, čo prídu len tak a kúpia si to, čo ich zaujme. Ešte sa ale vrátim k téme dotačného systému v Kanade. Okrem viacročných grantov ponúka aj samostatný program na propagáciu knihy. Vydavateľ z peňazí pridelených v rámci tohto programu môže zaplatiť napríklad bývanie a cestovné autorovi. Keďže aj tam sa poézia predáva v nízkych počtoch, jej vydavatelia po vydaní poväčšine pripravia turné a spoločne s autorom ces tujú po celej Kanade, z jedného klubu do druhého... Po autorskom čítaní sú knihy k dispozícii a na mieste sa predá povedzme dvadsať alebo tridsať výtlačkov. A potom idú ďalej, celé to trvá napríklad dva mesiace. To všetko je hradené z grantu. Aj v našom dotačnom systéme je možnosť žiadať o peniaze na propagáciu, ale aj keď sa zahrnú do rozpočtu, nebývajú pridelené. Nedávno sa mi dostala do rúk zmluva s MK SR asi spred dvanástich rokov a zistil som, že suma na vydanie básnickej zbierky je takmer totožná so sumou, ktorú na vydanie nejakej básnickej knihy priemerne dostávam dnes. To znamená po viac než desiatich rokoch, keď všetky náklady výrazne stúpli nahor. Nepočíta sa teda s nijakou infláciou, so stúpaním životných nákladov, s ničím. No nehľadiac na túto skutočnosť, v štruktúre žiadosti sa nepočíta ani s prostriedkami na budovanie vydavateľskej infraštruktúry, marketingové aktivity, manažérsku a koordinačnú prácu vydavateľov... Väčšina z vás z dotácie pokryje náklady na produkciu a horko-ťažko aký-taký honorár pre autora, už ťažšie pre grafika, ilustrátora, jazykového redaktora, zalamovača, ak si to, pravda, vydavateľ alebo vydavateľka nerobia sami... Ako si ty na tom? Zvládaš to dobre alebo, ako sa vraví, skôr s odretými ušami? Myslíš si, že honoráre, ktoré vyplácaš, zodpovedajú výkonom tvojich autorov, alebo by si zaslúžili viac? Je nastavenie grantov aj z tohto pohľadu reálne? 71

72 n Usporím aj vďaka tomu, že mám vydavateľstvo doma, čiže si nemusím prenajímať iný priestor. Nemám prenajatý ani sklad pretože mám knihy uložené v rodičovskom dome, a možno aj to mi pomáha pretrvávať. Darmo si pri dotáciách požiadam o vyššiu sumu, vždy dostanem nižšiu, zhruba rovnako krátenú, čo sa potom prejavuje na škrtoch, a to aj pri honorároch pre autorov. Autori sú väčšinou ochotní vzdať sa časti honoráru. Najdôležitejšie je zaplatiť výrobu knihy, až potom možno zaplatiť honorár autorovi z toho, čo zvýši. Môžeš povedať, v akom rozpätí sa tie honoráre asi tak pohybovali? A za čo to bolo keďže vieme, že knižka nevznikne za mesiac. n Samozrejme, básnické rukopisy vznikajú dlhší čas, niektoré aj niekoľko rokov. Z kníh, na ktoré som dostal dotácie, bol najmenší honorár tuším 300 a najväčší, skôr výnimočný, asi C=.. O čosi vyššie honoráre sú napríklad za literárnu vedu, za esejistiku, možno aj za prózu, tam je tá masa textu väčšia hoci toto kritérium... no neviem... Masa textu nemusí zodpovedať časovej investícii alebo náročnosti výkonu, samozrejme. n Ale jednoducho je to tak, bohužiaľ. Tam bývajú honoráre vyššie. Pri básnických zbierkach býva to rozpätie od 300 do 800 C=.. Objavili sa u teba niekedy zaváhania, keď si mal chuť so všetkým skončiť? Nejaké pády a zase vzopätia v tom takmer dvadsaťpäťročnom vydavateľskom vývoji? n V podstate som mal takú predstavu, že je to podobné ako jazda na bicykli. To znamená, že si sadneš a začneš krútiť pedálmi, bicykel tak dostaneš do chodu, a potom môžeš na nejaký čas zložiť nohy z pedálov. No nefunguje to tak, musíš neustále šliapať. Voľnobeh neexistuje, stále je to dookola, všetko vždy znova od začiatku. Pre mňa ako živnostníka, pre ktorého je vydávanie kníh de facto forma podnikania, sa situácia výrazne zhoršila odvtedy, čo bol ministrom práce a sociálnych vecí Ľudovít Kaník, možno pred desiatimi rokmi? Na základe vtedajšej novely zákona aj tí, ktorí podnikajú popri zamestnaní, musia odvádzať povinné odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne. Kaník síce povedal, že je to len dočasné riešenie, lebo sa chystá veľká novela toho istého zákona zákona o podnikaní... n... áno, ale než k tomu došlo, vláda padla a odvtedy to tak ostalo a nikto to zatiaľ nezmenil. Dostal som sa napríklad aj do takej paradoxnej situácie, že som mal síce slovenského zamestnávateľa, ale pracoval som v zahraničí mimo EÚ, a tak prvý raz za mňa platil odvody slovenský zamestnávateľ, druhý raz som platil zdravotné a sociálne poistenie v krajine, v ktorej som 72

73 pôsobil, a ako živnostník a majiteľ vydavateľstva som platil zdravotné a sociálne pois tenie tretí raz. Moje príjmy nie sú až také vysoké, no tým, že sa za príjem pokladá aj štátna dotácia, každoročne tak prelomím stanovenú hranicu C= a neviem sa vyhnúť mesačnému duplicitnému plateniu poplatkov do poisťovní. Nakoniec je situácia taká, že ak mám mesačnú tržbu za knihy povedzme do 100 až 120 C= a do poisťovní musím zaplatiť okolo 160 až 190 C=, tak musím každý mesiac zarobiť ešte nejakou inou prácou, napríklad prekladaním alebo tlmočením, na vykrytie finančného schodku, alebo ten rozdiel jednoducho doložiť z mojej výplaty z práce, ktorú robím inde, v školstve aby som vôbec mohol vydavateľstvo udržať pri živote. Systém nerozlišuje podnikateľov na tých, čo podnikajú s plechom alebo drevom, kde ten rozdiel asi nevznikne, a tých, čo vydávajú knihy poézie, vedu a pod. Mnohí moji kolegovia vydavatelia reagovali tak, že dnes už vydávajú knihy ako občianske združenia, nie ako s. r. o., ani ako fyzické osoby, preto - že pri občianskom združení táto povinnosť platiť povinné odvody pre zdravotnú a sociálnu poisťovňu neexistuje. Od roka 2016 plánujem podobnú zmenu, pretože tento stav je už neudržateľný. Ako tvoje rozhodnutie spred dvadsiatich piatich rokov zasiahlo do iných tvojich profesionálnych polôh, osobných profilov, príbehov? Vnímaš to ako istú obeť, ktorú si musel podstúpiť, možno sa aj niečoho vzdať, alebo naopak je to pre teba ešte vždy najmä obohatenie? n Vôbec toto moje rozhodnutie neľutujem. Bolo to dôležité rozhodnutie, ktoré ma celé tie roky obohacovalo, lebo som mohol pracovať s mnohými ľuďmi, ktorých si veľmi vážim, ktorí sú pre mňa inšpiráciou. Mám radosť, že u mňa vydávajú mnohí autori, ktorých texty sú pre mňa hodnotou. Edičné programy som zostavoval veľmi starostlivo, ako som najlepšie vedel. A myslím, že takáto kontinuita sa mi vyplatila: mohol som vydávať Osamelých bežcov, Jána Buzássyho... a tiež množstvo autorov našej generácie, ktorí mali dôveru vo vydavateľstvo. To je ten, isteže dôležitý rozmer vnútorného uspokojenia. No ako je to s vonkajším spoločenským ocenením? Povedal si, že ti nešlo ani o slávu, ani o zárobok, no predsa len... Si človek, ktorý za tie roky do vydavateľskej činnosti vložil nesmierne veľa. Ako spoločnosť reagovala? Ocenila náležite tento tvoj vklad? n Pôsobím v malom meste a tu je človek, ktorý píše básne a vydáva básnické knihy, považovaný za podivína, za čudáka. A doteraz platí, že som sa v konkrétnych situáciách stretol s ľuďmi, ktorí nedokázali pochopiť, prečo robím to, čo robím, a prečo nerobím niečo iné. Ale také hlasy pre mňa nie sú relevantné. Myslíš si, že má vydavateľ tvojho typu v spoločnosti postavenie, aké mu patrí? 73

74 n Možno by mal na túto otázku odpovedať niekto iný. Možno. Ale iste pozoruješ a vyhodnocuješ aj snahu svojich kolegov a kolegýň, ktorí/é sa, podobne ako ty, už viac než dve desaťročia zaoberajú vydávaním knižiek. A nie sú to hocijaké knižky, ale také, bez ktorých by sme jednoducho nežili plnohodnotný kultúrny život. A bez ktorých by iste utrpela aj identita tohto slovenského priestoru, dokonca nielen v kultúrnom ohľade. n Samozrejme, postavenie nie je také, aké by malo byť. Ale prečo by malo byť naše postavenie lepšie, keď postavenie napríklad učiteľov tiež nie je v našej spoločnosti také, aké by malo byť? Alebo aj mnohých iných, najmä ľudí, ktorí pôsobia vo sfére verejného záujmu, povedzme zdravotných ses - tier, lekárov... Tam je situácia veľmi podobná. Ako sa pozeráš na činnosť takých vydavateľstiev ako Ikar a podobne, ktoré produkujú najmä komerčnú literatúru a zahlcujú ňou pulty kníhkupectiev? Nakoniec, takto sa preprofiloval aj Slovenský spisovateľ, obchodnícky úspešne si počína tiež Slovart a vďaka tomu zatiaľ prežíva, komerčne ladené tituly už dávno nie sú novinkou aj vo vydavateľstve Prístrojová technika, no spomeňme tiež príklady veľkých predajcov kníh, ako sú Panta Rhei alebo Martinus... Ako to všetko ovplyvňuje postavenie nezávislých vydavateľov? Je to pre nich pomoc, alebo vzniká nezdravé prostredie, ktoré im uplatnenie na trhu ešte sťažuje. Ako to vidíš? n Domnievam sa, že je pomerne veľký rozdiel medzi tými veľkými slovenskými vydavateľstvami a veľkými vydavateľstvami v západnej Európe, kde nájdeš aj veľké vydavateľstvá, ktoré sa skutočne venujú iba vysokej literatúre. Isteže, sú tam aj vydavateľstvá, ktoré síce vydávajú tiež komerčnejšie zamerané tituly, ale stále popri tom systematicky podporujú aj pôvodnú národnú literatúru. U nás to tak nie je. Alebo ak aj Ikar či Slovart vydávajú nejakú súčasnú slovenskú literatúru, vyberajú si iba osvedčených autorov. Hrozienka z koláča? n... áno, hrozienka, o ktorých dobre vedia, že s nimi nejdú do rizika, naopak, že ich to finančne len a len posilní. Veľké kníhkupectvá, povedzme Panta Rhei, ako vydavateľ poézie nepovažujem za prínos. Mám konkrétnu skúsenosť väčšina kníh, ktorá tam odo mňa odišla, sa mi aj vrátila, navyše často už v nepoužiteľnom stave. Je to akýsi babylon, kde majú všetko a nič. Oveľa viac kníh sa mi predá v kníhkupectvách, ktoré sú menšie a špecializovanejšie. Samozrejme, megakníhkupectvá sú najmä pre malé kníhkupec tvá veľkou konkurenciou. Teraz napríklad v Poprade otvorili veľkú predajňu Martinus, v novom obchodnom centre v strede mesta, a len stopäťdesiat metrov odtiaľ sídli Christiania, ktorá má tradíciu, je to pekné a vkusovo vyhranené kníhkupectvo. Samozrejme sa im vďaka tomu výrazne sťaží situácia a už teraz, mys - lím si, len tak-tak prežívajú. Neviem, ako sa toto skončí. 74

75 Čiže hovoríš o kolosoch, ktoré nevyhnutne pohlcujú niečo, čo je možno menšie, ale zmysluplnejšie, a čo aj vám, nezávislým vydavateľom, zabezpečuje istý obrat. Jasné, nám, náročnejším čitateľom, zase kvalitnejšiu a paradoxne aj kompletnejšiu ponuku. Problém je, že menšie kníhkupectvá nevyhovujú súčasným neoliberálnym stratégiám zarobiť čo najviac a za každú cenu. n Presne tak... za každú cenu. Je pre mňa záhadou, ako môže Panta Rhei existovať. Neverím, že jeho majitelia na predaji kníh u nás zarobia až toľko, aby mohli udržiavať v chode sieť takýchto veľkých kníhkupectiev. Vieme, že sú za nimi firmy alebo finančné skupiny, ktoré si azda môžu dovoliť prelievať peniaze zo ziskovejších projektov do stratovejších... A Panta Rhei má predsa len iné zázemie ako Martinus. n Podľa mňa sú tieto kníhkupectvá v strate. Nedávno som vstúpil do Panta Rhei v Košiciach, išiel som si tam kúpiť nové číslo časopisu Fragment, ktorý samozrejme nemali, a kníhkupectvo bolo takmer prázdne. Obrovské kníhkupectvo, sem-tam nejaký človiečik. Podľa mňa nie je možné, aby mali tržby, ktoré by vedeli uživiť taký kolos. Čiže zrejme ako vravíš prelievanie peňazí. Obaja vieme, že viaceré, aj dobre naštartované vydavateľstvá už zanikli, ich najschopnejší ľudia dnes figurujú pri niektorých iných vydavateľoch. Ktorý z týchto príbehov by si označil, aspoň pre seba, za inšpirujúci a ktorý možno aj za odstrašujúci? A druhá otázka. Na Slovensku sme zaznamenali aj nejaké aktivity na presieťovanie vydavateľov. Splnili takéto združenia tvoje očakávania a nakoľko sú dnes funkčné? Môžu pôsobiť ako istá protiváha voči tým veľkým vydavateľstvám alebo aj predajniam, resp. výstavným sieňam kníh, o ktorých sme práve hovorili? n Pozorne sledujem, čo vydávajú kolegovia, to je jedna vec. Druhá vec, ktorá ma zaujíma, je, ako svoje knihy propagujú a predávajú, ako vyzerajú ich prezentácie alebo autorské čítania. Ak ma niečo zaujme a mám dostatok sily, snažím sa to aplikovať aj vo svojom vydavateľstve. Aj spomínanú webovú stránku, väčšina vydavateľov ju dávno má, by som rád spustil už tento rok. Práve Kali, s ktorým organizujeme literarnyklub.sk, so svojou históriou, ale aj neúnavnou vynaliezavosťou pre mňa predstavuje neviem či smutný, alebo heroický model slovenského spôsobu vydávania kníh. Čiže nevzdať sa. n Áno, nevzdať sa. Tá jeho oddanosť veci je, povedal by som, až za hranicou chápania. To je viac ako tvrdohlavosť. A potom, ako on menil všetky tie podoby s. r. o., občianske združenie..., ako hľadal najvhodnejšiu formu orga - nizácie, len aby mohol pretrvať! Ale to je tiež nenormálne. To, že sa musíš starať viac o formu, než náplň svojho vydavateľstva. 75

76 A z donútenia, povedzme to rovno. n Áno, z donútenia. Tie Kaliho krachy a zase vzopätia, aj tá jeho zadlženosť, to je naozaj na filmový príbeh no dôležité je aj to, s čím všetkým tento príbeh súvisí. No a potom je tu príbeh združovania vydavateľov v združení Index, ktorý skončil dosť neslávne. V tom čase som bol v Kanade, a tak neviem, čo presne sa tam stalo, no celkom čisté to vraj nebolo. Na to sa ale budeš musieť opýtať inde. A v súčasnosti nemáte nejakú asociáciu menších, stredných, resp. nezávis - lých vydavateľov? Nič také na Slovensku nefunguje? Nedali ste hlavy dokopy, aby ste vyvinuli dajakú spoločnú stratégiu, ako si zlepšiť postavenie a upozorniť na vaše pretrvávajúce problémy? Lebo tie sa podobajú ako vajce vajcu. n Nie, neviem o ničom takom. Myslíš si, že by prospelo veci vyvinúť nejaký spoločný tlak, povedzme aj smerom k celej spoločnosti, potenciálnej čitateľskej obci a najmä kompetentným miestam? n Určite by to prospelo veci. Ale je to všetko príliš individualizované, každý sa stará sám o seba, aby prežil. Tento rok začína fungovať Fond na podporu umenia. Máš ešte nejaké návrhy, poznámky, povedzme pre tých, ktorí dnes celý knižný systém nastavujú? n To je pomerne jednoduché. Mali by sa poobzerať okolo seba, ako to funguje v iných krajinách. Tam, kde takéto fondy dávno existujú. Ak v nich aj urobili nejaké chyby, iste sa z nich poučili a odstránili ich. Mali by sa stretnúť s ľuď - mi, ktorí tieto fondy riadia, a vyvarovať sa chýb, ktoré urobili iní už predtým, hoci si uvedomujem, že dotačný systém má v každej krajine svoje špecifiká. Určite by nemali zabudnúť na zaradenie viacročných grantov alebo na samostatnú kapitolu na podporu propagácie kníh, ktorá bude reálne fungovať. A ešte jedna dôležitá vec, v ktorej by nám mohlo ako vzor poslúžiť Nórsko. Ide o to, že podporené knihy by mali nakupovať všetky knižnice. Vydavatelia by tak, okrem iného, mali zabezpečený istý odbyt. Povinné limity na výšku nákladu sú dnes pre prozaickú knihu šesťsto kusov a pre básnickú tristo kusov. Na celom Slovensku sa však predá šesťdesiat, prípadne osemdesiat kusov básnickej zbierky, taká ja realita. Čo potom s ostatnými dvesto kusmi, ktoré ostávajú v skladoch, že? Z tohto pohľadu sú dané limity úplne nezmyselné, nevyjadrujú vôbec nič, a už vôbec nie dopyt čitateľov po poézii. 76 Smutné počty. Ale keď sa naozaj predá tak málo výtlačkov, a zrejme nielen poézie, o to potrebnejšie sa zdá byť, aby aspoň knižnice poctivo nakupo-

77 vali nové tituly a ľuďom boli dostupné aspoň touto formou. Cez inštitúcie, ktoré sú na to určené. n Áno, presne o to ide. Je celkom možné, že niekto si tú knihu nemôže kúpiť, ale mal by ju nájsť aspoň v knižnici. Ak teda komisia rozhodne, že toto a toto je relevantná kniha na vydanie, tak potom by mala byť rovnako relevantná na čítanie a pre verejnosť sprístupnená aj v knižnici. Na druhej strane, takýto pohľad na vec má svoje chybičky krásy. Môžem sa oprieť o skúsenosť zo Slovinska. Ak aj ponecháme bokom otázky lobovania, komisia nie vždy podporí všetky dobré knihy a môže to súvisieť napríklad aj s nedostatkom prostriedkov. Ťažšie dostaneš podporu na prekladové tituly, debuty alebo na rukopisy autorov, ktorí nepatria ani do literárneho establishmentu, ani literárneho kánonu, no ich tvorba je kvalitná, možno polemická alebo protitrendová, pre zdravie literatúry určite blahodarná. Vydavatelia presvedčení o svojich autoroch sem--tam ich knihy vydajú aj bez subvencie. Nevidím však dôvod, prečo by mali byť ešte aj druhý raz potrestaní. Znevýhodnení tak, že knihy, pri ktorých išli do rizika, knižnice nenakúpia, lebo musia prednostne nakúpiť dotovanú časť knižnej produkcie. V Slovinsku je to takto zariadené a treba sa otvorene pýtať, čie záujmy stoja v pozadí. Je to na zváženie. n No, to mi pripomenulo ďalšiu anomáliu, hoci neviem, ako to bude vo Fonde na podporu umenia. Na ministerstve to bolo úplne na hlavu postavené: povinná spoluúčasť vydavateľa vo výške päť percent z celkového rozpočtu sa nevyrátavala zo sumy, ktorú autor na knižku dostal, ale zo sumy, o ktorú požiadal. Keď som napríklad vydával tri novely od Jona Fosseho, išlo o veľkú a na vydanie náročnú trilógiu, žiadal som o dotáciu vo výške vyše C=.. Dostal som podporu iba C=., ale tých päť percent som musel zaplatiť zo C=.! Navyše, čo sa týka vzorca pre vyúčtovanie dotácie, keď som to prerátaval, tak žiadateľ nielenže nemôže mať z knihy, na ktorú dostal dotáciu a ktorú vydal, zisk, ale je to nastavené ešte aj tak, že sa mu dokonca ani len nevráti to, čo do vydania knihy investoval. Je stále bežnejšie, že žiadatelia o granty formou povinných poplatkov prispievajú na chod príslušnej inštitúcie. Pravdepodobne to tak bude aj s Fondom na podporu umenia. Ponúka sa však logická otázka: kto takto živí samotnú vydavateľskú inštitúciu? Odkiaľ tebe napríklad prídu peniaze, ktoré môžeš vložiť do infraštruktúry, na prácu koordinátora alebo vykonávateľa všetkých tých vydavateľských činností vrátane administratívy, ktorý nemusí nevyhnutne pracovať na konkrétnom knižnom projekte ako jeho manažér či redaktor, ale musí viesť vydavateľstvo koncepčne aj v detailoch. Je to istý paradox, nie? Štátna inštitúcia si na to peniaze vyúčtuje od vás a vy, ktorí celé bremeno nesiete na svojich chrbtoch, nemáte kde získať peniaze na chod vydavateľstva. Nie sú a ani nikdy neboli súčasťou grantových položiek (sú tam, povedzme, len personálne náklady na kon- 77

78 krétny knižný projekt), ale nie sú tam už ani telekomunikačné alebo poš - tové náklady. Pritom kamenné vydavateľstvá vysokej literatúry dnes už v podstate neexistujú, nekultúrnou kultúrnou politikou sme ich zničili, akoby sa knihy dali vydávať na ulici. Z môjho pohľadu je to najväčší lapsus, ktorý nám vývoj v oblasti knižnej kultúry po roku 1989 priniesol. Moja posledná otázka teda je: ak sú podmienky často také absurdné, prečo ešte stále trvať na knihe? Máš nejakú svoju filozofiu, ktorá ti je možno aj útechou pri prekonávaní všetkých spomínaných ťažkostí? n Páči sa mi myšlienka Juraja Briškára, že ľudia sú si v zásade dosť podobní, čo sa týka vzhľadu, no to, čo ich diametrálne odlišuje, je ich vedomie. Medzi vedomím dvoch ľudí môže byť priepastný rozdiel. Vidí sa mi, že vďaka literatúre, ktorá tisícročia zaznamenáva stav nášho vedomia, sme kultúrnejší a možno aj ľudskejší. Sociológ Benedict Anderson píše, že najdôležitejším dôsledkom vynálezu kníhtlače je vznik tzv. imagined communities, teda spoločenstva ľudí, ktorých nespája rovnaký čas ani miesto, na ktorom žijú, ale čítanie a interpretácia rovnakých textov. To, čo nás spája, teda nie je len čas, ba ani priestor, v ktorom sa pohybujeme, ale sú to predovšetkým texty, ktoré čítame. Ak aj teraz hovoríme o tom, že básnické knihy majú v súčasnosti na Slovensku zhruba šesťdesiat až osemdesiat čitateľov, možno to platí pre tento okamih. Ak však ide o hodnotnú knihu, ktorá nejaký čas pretrvá, povedzme päťdesiat alebo sto rokov, alebo aj viac, počet čitateľov bude nevyhnutne rásť. Vďaka tomu, že je tu kniha, že fyzicky alebo aspoň virtuálne jestvuje, že vedomie bolo zaznamenané a text bol vydaný. V podstate akési kontinuum vedomia. Z minulosti do budúcnosti cez prítomný artefakt knihy. n Áno práve toto sa mi veľmi páči, hoci neviem, či som sa vyjadril až tak precízne. Ďakujem ti, Peter, za rozhovor. (Autorizované. Podľa audiozáznamu uskutočneného 19. novembra 2015 prepísal Erik Markovič, redigovala Stanislava Repar.) 78

79 V knihách je obrovské množstvo energie Krátke interview s Mariánom Milčákom, najbližším spolupracovníkom vydavateľstva Modrý Peter. Zhovárala sa Stanislava Repar. Marián, ty ako básnik, prekladateľ, literárny vedec a vysokoškolský pedagóg, ako by si odpovedal na otázku o význame knihy a potrebe jej zázemia v tomto svete? Čo ti dnes povie taká kniha? n Myslím si, že kniha povie všetko a nič. Jednému človeku tak, druhému onak. Záleží od toho, aká je úroveň, kultivovanosť samotného čitateľa. Keď ste spomenuli s Petrom, koľko je v súčasnosti všetkých čitateľov poézie na Slovensku, jednoznačne sa ukazuje, že taký čitateľ kníh poézie je čitateľom výnimočným alebo elitným. No pre týchto menšinových či elitných čitateľov sú možno knihy poézie tým najdôležitejším, s čím sa stretávajú. Knižnú tvorbu treba, samozrejme, nejakým spôsobom vnútorne i navonok diferencovať, ale ja osobne si neviem predstaviť svet, v ktorom by nebolo kníh. Keď si povedala, že sa budeme rozprávať o knihe, prvá asociácia, ktorá sa mi v hla - ve vynorila, bol odkaz na argentínskeho prozaika, básnika a esejistu Jorge Luisa Borgesa, ktorý bol sám knihovníkom. Obrovskú knižnicu, v ktorej pôsobil a sám sa v nej aj strácal, uvedomujúc si, že za jeden ľudský život nemôže prečítať ani len všetky knihy v jej útrobách, prirovnal k vesmíru. Na druhej strane je to veľmi príjemná predstava existencie: pohybovať sa celý život medzi knižkami. Je v nich obrovské množstvo energie, možno aj preto sa výpožič - kám z knižnice vyhýbam a najradšej mám všetky knihy doma, pri sebe. Okrem toho som aj nedôsledný a často zabúdam knihy vrátiť. Radšej si ich teda kupujem a v podstate všade, kde nájdem knihy, sa cítim dobre. Veľmi dobre sa cítim napríklad v kníhkupectvách, v ktorých sú kaviarne, kde si človek môže dať kávu... práve preto, že steny týchto kaviarní sú obložené knihami. Pracuješ s mladými ľuďmi, väčšinou študentmi literatúry a jazykovedy. Vieme, akú tu máme éru, je to éra nových technológií, internetu atď. Vnímaš to celé ako nejaký prielom, možno aj také malé (alebo veľké?) zemetrasenie v dejinách kultúr? Ako títo ešte len dozrievajúci ľudia dnes vnímajú knihu? A ako k nej pristupujú, ako ju čítajú? Keď napríklad čítajú poéziu, vedia sa jej dostať pod kožu, alebo skôr plávajú na povrchu? n Ako učiteľ už dosť dlho skúmam prístup študentov k textu a vidí sa mi, že veľmi záleží od poetiky daného autora. Isté typy poézie sa študentom jednoducho darí prečítať, ak to tak môžem povedať, a iné typy poézie zase nie. Typickým príkladom toho druhého bola povedzme knižka Valerija 79

80 Kupku Líza tichšia ako kláštor, ktorú sme čítali so študentmi, no nijako si s ňou nevedeli rady. Určite aj vďaka svojráznej poetike, ktorá je v určitom zmysle pre dnešného čitateľa takmer nezrozumiteľná. Prečo? Možno to celé veľmi zjednoduším, ale povedal by som to tak, že sú typy kníh a autorských poetík, ktoré sa nejakým spôsobom dajú previesť alebo preložiť do nášho prirodzeného jazyka, môže ísť napríklad o nejaké príbehové alebo naratívne básne, a potom sú tu texty, ktoré skôr pripomínajú abstraktnú maľbu alebo hudbu a ktoré sú aj objektívne ťažšie prístupné. Ide o to, že obrazy, ktoré sú v nich prítomné alebo ktoré ich doslova tvoria, majú len čosi evokovať, vyvolávať, napríklad v človeku iniciovať istý typ zážitku. No a s týmto typom textov si už študenti nevedia veľmi poradiť. Situácia je však oveľa horšia. Horšia v tom, že už aj pri próze je veľmi ťažké dostať alebo posunúť univerzitných študentov ďalej než len k zrekonštruovaniu fabuly zo sujetu. Jednoducho iba potiaľto siahajú ich skúsenosti alebo pokusy, a pravdepodobne aj predstavy. Myslia si, že pri čítaní prózy ide v podstate o to vysledovať alebo zachytiť príbeh a pochopiť ho v jeho príčinných súvislostiach. Už pri porovnaní s generáciou deväťdesiatych rokov je to úplne priepastný rozdiel, pretože schopnosť študentov pracovať aj s nejakými literárnoteoretickými pojmami alebo kategóriami vtedy bola oveľa lepšia. Toto je pre mňa dosť prekvapujúce poznanie. Možno to súvisí so spomínanou dobou, tlakom médií či zjednodušeným vykresľovaním reality, celkovo s takým tým zľahčujúcim prístupom. Možno aj s prebytkom informácií a nedostatočnou schopnosťou ich vyhodnocovania či rozlišovania? n Áno, určite je v tom aj to, ako sa mladí ľudia dostávajú k istým informáciám. Takže je to dosť komplikovaná otázka a nedá sa to takto, na takom malom priestore celkom objasniť. Niekedy je ozaj ťažké dostať sa so študentmi k hĺbkovejším štruktúram interpretovaného textu. Často je to práca na celý semester, kým ich človek naučí, že text nie je len téma alebo príbeh, ale aj to, na čo príbeh odkazuje, čo sa nachádza v medzitextovom priestore, čo je pod alebo za textom atď., nehovoriac o výrazových alebo jazykových zvláštnostiach. Ak dovolíš, preskočme teraz na vydávanie kníh. Petrovu vydavateľskú činnosť sleduješ po celý čas jej trvania, ba dalo by sa povedať, že si jeho najbližším spolupracovníkom. Niektoré funkcie si v niektorých obdobiach preberal aj na seba. Očividne je do toho zapojená celá širšia rodina, celé domy alebo domáce priestory, vaše manželky a už aj odrastajúce deti... Koniec koncov, v tejto brandži nič mimoriadne. Ako táto časť rodiny vníma Petrovo až golemské štvrťstoročné úsilie? n Predovšetkým by som povedal, že fascinujúce je už to, že vydavateľstvo stále existuje, že pretrvalo až dodnes, a neviem si vôbec predstaviť, že by sa mali naše úlohy vymeniť. Teda že ja by som mal viesť celé vydavateľstvo a Peter 80

81 by mi pri tom pomáhal. Ja som naozaj len pomocník. Môžem posúdiť nejaký text, napísať posudok, alebo sa len o knižke, ktorú plánuje vydať v Modrom Petrovi, spolu porozprávame. Ale tie pragmatické veci, to už je niečo celkom iné. Lebo pri vydávaní kníh nejde len o veci, na ktoré možno bežný človek pomyslí, ale k slovu sa dostáva aj ťažká manuálna práca, povedzme balenie alebo prenášanie a skladovanie kníh, spolupráca s tlačiarňou atď. Ako Petrov asistent viem v istých polohách existovať alebo si v nich samého seba predstaviť, ale aby som niesol zodpovednosť za vydávanie kníh aj so všetkým, čo k tomu patrí, a mal v sebe ešte aj všetku tú energiu, ktorú taký vydavateľ musí mať, a nakoniec aj tomu zodpovedajúce ambície, tak to by som asi nezvládol. V tomto zmysle ho až obdivujem, držím mu palce a snažím sa pomáhať, ako viem a vládzem. Po všetkých tých rokoch môžem povedať, že som mal, samozrejme spolu s Petrom, šťastie, lebo cez knihy, festivaly a rôzne podujatia v jeho organizácii som spoznal mnohých zaujímavých ľudí, autorov, ktorí sú mi dodnes blízki nielen ako tvorcovia, ale aj ako ľudia. Ďakujem za rozhovor. (Autorizované. Podľa audiozáznamu uskutočneného 19. novembra 2015 prepísal Erik Markovič, redigovala Stanislava Repar.) Ešte pár rokov a stanem sa milionárom. Na policiach sa mi za sedemnásť rokov existencie vydavateľstva zhromaždili nepredané knihy za sedem - stotisíc korún. Aj keď robím, čo môžem, kníh neubúda. Akurát že iní nerobia, čo môžu alebo čo by mali. Napríklad také knižnice. Neobjednávajú, nek upujú, akoby ani neboli. Poézie sa boja, najmä tej slovenskej. Nezazlievam im to. Viem, že dobrá poézia zabíja. Zabíja ľahostajnosť a otupenosť, tak sa jej radšej treba vyvarovať. Nedávno som si prečítal v denníku SME, že náš knižný trh sa po zlých časoch stabilizoval. Inak povedané, predáva sa viac kníh. Uvádzaná správa je však nepresná, neúplná a v istom zmysle aj zavádzajúca, pretože sa týka hlavne predaja prekladovej literatúry masového čítania, zatiaľ čo predaj hodnotnej pôvodnej literatúry berie do úvahy len okrajovo, čím pomáha vytvárať klamlivý obraz neproblémového chodu vydavateľstiev bez ohľadu na typ a kvalitu ich produkcie. Ak sa na stav veci pozrieme z iného zorného uhla, zistíme, že zlé časy vystriedali časy ešte horšie a situácia je najmä pre malých vydavateľov kritická. Isteže, predaj stúpa a klesá aj v závislosti od autorskej značky, ale predsa len možno vo všeobecnosti konštatovať, že próza sa u nás predáva v stovkách a poézia už len v desiatkach kusov. Proces vymierania malých, no pre slovenskú literatúru nenahraditeľných vydavateľstiev prebieha na Slovensku nepozorovane už niekoľko rokov. 81

82 Postupne zanikli alebo výrazne zredukovali svoju činnosť vydavateľstvá ako Knižná dielňa Timotej, Hevi, Solitudo či Drewo a srd, ktoré roky niesl i na svojich pleciach ťarchu vydávania nezanedbateľnej časti kvalitnej literatúry. Priestor, ktorý nedobrovoľne opustili, ostáva prázd ny, veľké vydavateľstvá oň pochopiteľne nestoja. Naozaj sa nedá rátať s tým, že by sa programovo a dlhodobejšie venovali mladým autorom, debutantom, eventuálne textom, ktoré napriek (či vďaka) svojej nespornej kvalite nemožno predávať v náklade porovnateľnom s oddychovou beletriou. V normálnom a zdravom prostredí by malo vedľa seba existovať celé spektrum malých vydavateľstiev. Jednak preto, že rozličný vkus, vlastné okruhy autorov, vyhľadávanie talentov, ochota ísť do rizika pôsobia životodarne na pôvodnú literatúru. A aj preto, že jedno, dve ani tri malé vydavateľstvá za týchto okolností jednoducho nie sú schopné vytvoriť pre existenciu neziskovej literatúry potrebný, plne fungujúci vydavateľský servis. Zdá sa, že okrem niekoľkých vydavateľských nadšencov je všetkým ostatným osud vydávania slovenskej literatúry ľahostajný. Ktovie, možno slovenskú literatúru naozaj ani nepotrebujeme. Na porovnanie tu spomeniem vydavateľský program Canada Council for the Arts. Pozoruhodný je práve svojou stabilitou (napr. jesenný termín podávania žiadostí je roky nemenný) a vytváraním takého hodnotiaceho prostredia, ktoré nielen vyžaduje, ale aj oceňuje istú úroveň a predovšetkým kontinuitu edičnej práce jednotlivých vydavateľov. Tým, ktorí preukázali takýto potenciál, ponúka výhodnejšie granty z časového i finančného hľadiska. O tzv. rozbehový grant môže požiadať iba vydavateľstvo, ktoré už predtým vydalo minimálne štyri tituly, má riadnu distribúciu a nemá záväzky voči svojim autorom, prekladateľom či ilustrátorom, teda nie takmer hocikto, kto si zmyslí, že vydá knihu, ako je to u nás. Zavedené vydavateľstvá, ktoré prešli procesom rozbehových grantov, osvedčili sa a vydali už minimálne 15 titulov, môžu požiadať o tzv. blokový grant. Jeho výhodou nie je len príležitosť žiadať o podporu na celý blok chystaných titulov, vyššia hodnota dotácie, ale i možnosť dvojročného čerpania, čo by nepochybne ocenili aj mnohí naši vydavatelia pripravujúci na vydanie rozsiahlejšie publikácie. O dvojročný grant však môžu žiadať len tí, čo už trikrát uspeli so žiadosťou o jednoročný bloko - vý grant atď. Oceňuje sa teda nielen vytrvalosť, edičná tvorivosť a jej konkrétne výsledky s patričnou literárnokritickou odozvou, prínos pre národnú literatúru ako celok, ale v nezanedbateľnej miere aj spoľahlivosť a čestnosť žiadateľov. Navyše sa im odporúča, aby si popri vydavateľskej dotácii žiadali podporu aj na prezentáciu vydaného diela po krajine, z ktorej možno pokryť náklady na cestovné, ubytovanie či stravné autora a jeho vydavateľa, lebo knihu treba nielen vydať, ale i predať. 82 (Autor: Peter Milčák. Citované z novinových článkov uverejnených v SME v rokoch Romboidu poskytol autor.)

83 Rubriku SYMPOSION si predstavujeme ako otvorené fórum, priestor pre tých domácich aj zahraničných intelektuálov a odborníkov, ktorí sa prihovárajú dnešnému človeku jazykom 21. storočia. Privítame v ňom texty filozofujúce aj me - ditujúce, analyzujúce aj performatívne. Nebude to hostina len pre myslenie, od post/metafyziky a etiky cez teóriu kultúry, kultúrnu antropológiu a kognitívne vedy až po politické teórie či, okrajovo, prírodné a technické vedy, ale aj priestor pre postojové argumentácie v rámci rodových štúdií, tiež (ne)kultúry vládnutia alebo v tom najširšom slova zmysle, školy post/demokracie. S úctou k podujatiu, akým bolo vydávanie periodika Knihy a spo ločnosť ( ), k spolupráci pozývame aj všetkých tých, ktorí (vo svojom alebo príbuznom odbore) prečíta li zaujímavú knihu aj neliterárneho obsahu a chcú sa s nami ostatnými podeliť o jej premyslenie a subtílne komentova nie, širšiu kontextualizáciu či hodnotenie, a možno len o vedenie, ktoré kniha uviedla do pohybu. (- red -) Zdeňka Kalnická Obraz, obraz, obraz n Petr Rezek: Proklouznutí neboli smrt (k teorii soklu). Petr Rezek / Spisy /Svazek X.Praha : Jan Placák Ztichlá klika, n Michaela Fišerová: Obraz a moc. Rozhovory s francouzskými mysliteli. Praha : Karolinum, n Stanislav Hubík: Média a rychlost. Dromoskopická dromologie dromosférické dromokracie. Olomouc : Univerzita Palackého v Olomouci, Tři knihy, několik teoretických interpretací obrazů. Tři po sobě jdoucí roky vydání 2013, 2014 a Dva filozofové a jedna filozofka, čeští a současní. S výjimkou knihy Michaely Fišerové Obraz a moc se však slovo obraz v názvu neobjeví: Petr Rezek nazval svou knihu Proklouznutí nebo li smrt, kniha Stanislava Hubíka nese název Média a rychlost. A přece. Všechny se problematiky obrazu dotýkají: u M. Fišerové je obraz centrem úvah současných francouzských filozofů a filozofek, jejichž koncepce autorka v první části knihy analyzuje a s nimiž vedla rozhovory, shromážděné v části druhé; u P. Rezka je zrod obrazu východiskem úvah o významu soklu soch, především Alberta Giacomettiho; u S. Hubíka je analýza rychlosti mediace pomocí různých typů obrazů součástí panoramatického představení a rozvinutí základních myšlenek dromologické (dromos znamená v řečtině běh, závod) koncepce Paula Virilia. V průběhu čtení těchto tří knih se setkáme s mnoha vymezeními pojmu obraz, ale i s odmítnutím jej vymezit. POZOR NA OČEKÁVÁNÍ!!! Definici pojmu obraz nenajdete!!! Typů a podob obrazu, aspektů, které se vyjevují 83

84 při použití té či oné metody jeho analýzy, vztahů, do nichž vstupuje záměrně či nezáměrně, a diskurzivních kontextů, ve kterých se toto slovo vyskytuje, exis - tuje takové množství, že význam pojmu obraz je možné určit pouze s ohledem na konkrétní kontext jeho výskytu. Kontrolní otázka: Proč tyto knihy číst? Proč se seznamovat s mnoha odlišnými názory bez jistoty dopátrat se definice a správné teorie, bez jistoty získat vědění a stát se držitelem či držitelkou pravdy? Podle M. Fišerové nám poznání různých teoretických přístupů umožňuje vytvářet si s obrazem intelektuálně bohatší, rafinovanější, vnímavější vztahy (s. 84). ANO! Vždyť obrazy jsou tady především proto, abychom jim porozuměli; to lze vždy pouze částečně, z nějakého úhlu pohledu. Obrazu může porozumět jen ten, kdo je s ním ochoten komunikovat řečí paradoxů (s. 87), píše Georges Didi-Huberman, první ze současných francouzských filozofů a teoretiků výtvarného umění, kteří se ocitli v hledáčku M. Fišerové. Po něm následuje Jacques Rancière, Marie-José Mondzainová, Pierre Lévy, Michel Maffesoli, Marc Augé a Monique Sicardová. V knize sledujeme obraz z hlediska ontologického, epistemologického, axiologického a politického. Vždy však také z hlediska moci: moci vyjevovat a skrývat, moci zakládat subjekt, moci porozumět, moci participovat či manipulovat. n Začněme fascinujícím sledováním vzniku obrazu a sochy z primordiálních zkušeností pohybu lidského těla tak, jak je popsal Petr Rezek v knize Proklouznutí neboli smrt (k teorii soklu). Jde o fenomenologické analýzy v jejich původním husserlovském slova smyslu o hledání původních vrstev zkušenosti, překrytých následnými teoretickými úvahami o obraze a soše již realizované; v merleau-pontyovském slova smyslu o nalézání možnosti jejich existence v pohybu lidského těla ve světě a jeho základních a tedy zakládajících úkonů. Východiskem úvah P. Rezka je konstatování, že k obrazu bytostně patří rám a k soše sokl (i když nemusí jít o rám skutečný, ale o imaginární rámování). Jakým pohybem rámování vzniká rám? Podle autora v zásadě dvěma odlišnými způsoby: na zemi a ve vzduchu, z pohybu nohou nebo z pohybu rukou, jako olemování prostoru plochy na zemi nebo obkroužení prostoru ve vzduchu. Každý z nich má odlišné charakteristiky: rám, vznikající olemováním na zemi pomocí nohou vymezuje prostor tektonický, neutrální, do nějž je možné vstoupit, zatímco rám, vznikající obkroužením rukama ve vzduchu pochází z aktu negeometrického, z aktu lásky plného dotyku a ochrany, hlazení rukou. Jím se zakládá trvající mez, hranice vůči makrokosmu (s. 13). Pohyb hlazení, který reprodukuje tvar předmětu, musí respektovat určitá omezení již před opakováním tvaru původně hlazeného představovaného předmětu (s. 14), ale předpokládá také jistá omezení na straně hladícího: ten musí stát pevně na zemi a mít uvolněnou ruku. Pokud však vztyčíme původně tektonický rám ze země, odehraje se jedna důležitá proměna: vůči člověku se jako by spustil průsvitný závěs, nebo ještě spíše jako by zároveň vyrostla neprostupná, byť průsvitná stěna bránící překročit hranici vyznačenou v rovině nohou (s. 17). Podle autora je totiž vztah 84

85 ke světu z hlediska stojícího člověka založený v,gestu, jež je možná pragestem člověka vůbec, totiž v gestu postavení (s. 17). Rám je pak nutno ukotvit, učinit stabilním, a to se děje díky opěrnému systému, jež je opět odvozen z pohybu lidského těla, zabezpečujícího stabilitu stání, z rozkročení člověka. Zde má původ rám obrazu i sokl sochy. Jejich vznikem se proměňuje i možnost ukázání hlazení, které musí respektovat relativní stálost v ukazování (s. 28). I když je hmatová perspektiva základnější než optická, což autor dokazuje odhalením haptického základu Albertova a Dűrrerova pojetí perspektivy, aktem vzniku rámu se mění vztahy mezi hmatem a zrakem, mezi hlazením obrysu a tektonickou podobou olemování prázdného otvoru. Podle P. Rezka má dvojí původ rámu jeden základ pohyby lidského těla ale nabízí dvě realizace. Jaký je mezi nimi vztah? Jaká mají specifika? Co umožňují, čemu zabraňují? Co znamená balkon v nás? I o tom jsou úvahy, kterými autor obrací naši pozornost k původním a zakládajícím úkonům, jež umožňují vznik obrazu a sochy, ale na něž jsme již zapomněli. Kniha získala cenu F. X. Šaldy za rok Zn. ZÁVRATNÉ ČTENÍ (Vysvětlivka: Závrať zde způsobuje pohled do veliké hloubky, která člověku bere dech, točí se mu hlava, má pocity lehké nejistoty až vrávorání. Pokud použijeme tvar ZÁ-VRATNÉ, naznačujeme návrat k původním aktům za polem viditelného obrazu.) n Obsah knihy Michaely Fišerové Obraz a moc. Rozhovory s francouzskými mysliteli je natolik obsáhlý co do prezentovaných koncepcí, natolik rozmanitý co do jejich východisek a závěrů a natolik hutný ve způsobu jejich prezentace, že je téměř nemožné cokoli vybrat a přitom nenarušit obsahovou i logicky promyšlenou stavbu této knihy. Autorka ji člení do dvou částí, z nichž první je jejím vlastním textem s názvem Politika obrazu ve francouzském myšlení na přelomu 20. a 21. století. S výbornou znalostí teritoria své analýzy, čímž míním nejen znalost textů analyzovaných autorů a autorek, ale i problematiky, jíž se zabývají, autorka své čtenáře a čtenářky uvádí do oblasti odlišných koncepcí, spojených tím, že řeší prob lém diskurzivních očekávání od obrazů z pozic poststrukturalistické orientace filosofického myšlení a výzkumu (s. 10). M. Fišerová v jednotlivých oddílech studie analyzuje problematiku v souřadnicích vztahu obrazu, bytí a moci, vzta hu obrazu, poznání a moci, a vztahu obrazu, hodnocení a moci. Poté se přesouvá ke zkoumání názorů na obrazy produkované novými médii z pera autorů a autorek z oblasti teorie médií, sociologie, antropologie a teorie vědy. Co vybrat? NEVÍM. Ochutnávka bez záruky: Koncepce přežívajícího obrazu Georgese Didi-Hubermana (ontologie obrazu) Hledět tu znamená uvědomit si, že obraz je nepřístupný a vnucující svou dálku, jakkoliv blízko by byl, protože je to dálka vlastní zadržení 85

86 86 doteku, nemožnost přímého kontaktu. Obraz je neukončitelný práh pohledu, pohledu, který touží vstoupit a jít dál, ale nemůže Didi-Huberman si moc dobře uvědomuje, že žádný pohled není nevinný: vědění existuje před každým přístupem, před každou recepcí obrazů. Podle jeho názoru se však naše vědění, petrifikované v již hotových kategoriích, v jediném okamžiku roztříští. V okamžiku, kdy se vynoří obraz, se naše řeč zpochybňuje, znejisťuje, zastavuje. Tehdy je potřeba myšlení, ale i vědění hodně vědění, aby se toto zpochybněné stalo podnětem k zamyšlení: aby se před zvláštnostmi obrazu obohatila naše řeč novými kombinacemi a naše mysl novými kategoriemi. Být před obrazem znamená současně zpochybňovat vědění a činit z vědění podnět k zamyšlení. (s. 15) Obraz u Didi-Hubermana přežívá právě díky svému anachronismu. Jelikož existuje mimo dějinný čas, uniká všem historickým determinacím: obraz je ahistorický. V takovém pojetí má obraz nekonečně více bytí než historicky určená reprezentace: když Didi-Huberman mluví o přežívání obrazu, mluví o jeho kulturní permanenci, schopnosti vzdorovat politickým rozhodnutím, které se ho snaží diskurzivně eliminovat. (s. 20) Dialektika obrazů: obraz jako zóna přechodu, rozhraní permanentního kontaktu známého a neznámého, podobnosti a nepodobnosti, současnosti i nesoučasnosti. (s ) Každé interpretační hledisko vyvažuje jiné, protimluvné hledisko. (s. 89) Interpretace jako nejriskantnější a nakonec i nejzajímavější disciplína. (s. 91) Poznávání obrazu prostřednictvím multiplicit, mezer, paradoxů, poznávání, ve kterém smyslové a inteligibilní pracují spolu. Nemožnost vytvořit vše obecnou teorii tohoto poznávání, protože každý produktivní obraz zpochybňuje všechna pravidla vydedukovaná z dosud studovaných obrazů. (s. 93) Sdílení vnímatelného Jacquese Rancièra (epistemologie obrazu) Způsob, kterým vidíme a který pociťujeme jako smyslovou texturu našeho světa, předurčuje universum našich možností... Pořádek hierarchie je nejprve vepsán do způsobu, jakým je strukturováno viditelné. (s. 104) Estetický režim zobrazování je formou sdílení vnímatelného, která určuje nové formy zkušenosti, nové formy vztahů mezi viditelným, vyslovitelným a myslitelným. To, co charakterizuje určité období, nejsou jenom určité obrazy, ale i formy produkce obrazů, formy pohledu na obrazy, formy přístupu k viditelnosti (tedy přístupu k statusu subjektů hodných toho, aby byly viděné jako umělecké, a diváků schopných nezaujatého pohledu na obrazy a jiné formy podívané). (s. 105) Obraz zakládá subjekt Marie-José Mondzainové (axiologie obrazu) Obraz je rodový pojem, označuje rod, jehož druhy jsou ikona a modla. (s. 116)

87 V daném lexiku je obraz právě to, co zakládá subjekt. Eikon je modus jevení se znaků, který jim umožňuje konstituovat se, aby tím umožnil sdílet symbolické. (s. 118) Věci se trochu vyjasní, jakmile obraz kvalifikujeme v jeho vztahu k pohle - du subjektu, ke střetu pohledů a k vyměňování, oběhu znaků, odlišné - mu od výměny věcí, k tomu, co nazývám výměnou pohledů. To pohled subjektu dává obrazu jeho status eikonu nebo eidolonu, umožňuje jej chápat jako fantasmata nebo jako fantasma ; to způsob konstruování pohledu mění nebo nemění svůj předmět na věc Můj přístup se dovolává každého z nás jako subjektu, naší subjektivní schopnosti kvalifikovat viditelné; rozpoznat v něm znaky v poli od znaků v oběhu; říct, že to, co nazýváme obrazy, může a nemusí konstituovat nebo dekonstituovat subjekty, které na něj hledí. (s. 119) Zn. STIMULUJÍCÍ ČTENÍ (Vysvětlivka: Stimulace je proces, který podněcuje či povzbuzuje člověka k nějaké reakci, chování, činnosti nebo práci zpravidla pozitivní povahy, a to pomocí stimulů. Tato kniha stimuluje paměť, protože není jednoduché zapamatovat si kontury a struktury jednotlivých koncepcí; stimuluje myš - lení, protože nabízí k porovnání sedm různých pohledů na povahu obrazu a jeho vztahy s mocí; stimuluje rozhodování u toho, kdo má vůli nějakou koncepci zvolit jako správnou.) n A nakonec kniha Stanislava Hubíka Média a rychlost. Již její podtitul Dromoskopická dromologie dromosférické dromokracie vzbuzuje zvědavost. Autor se zabývá koncepcí Paula Virilia, jehož M. Fišerová mezi své hosty nepozvala (i když o jeho koncepci v rámci své přehledové studie stručně pojednává) s odůvodněním, že jde o autora, jenž spolu s Jeanem Baudrillardem reprezentuje kulturní pesimisty, stěžující si na neřešitelnost současné společenské situace obývané všudypřítomnými státními kamerami a obrazy simulujícími skutečnost (s. 82). Je možné, respektive užitečné hodnotit teoretické koncepce podle optimismu či pesimismu? NE! Podobně jako ne podle subjektivismu a objektivismu, materialismu a idealismu. Tyto demarkační linie už ztratily ve filozofii smysl, o ničem podstatném nevypovídají; v případě estetiky pak žádný smysl nikdy neměly. Důležité je téma, problém, argumenty. Z tohoto hlediska kniha S. Hubíka více než přesvědčivě ukazuje originalitu a argumentační sílu teorie Paula Virilia. Virilio předběhl svou dobu zkoumáním velmi důležitého, ale stále zanedbávaného aspektu procesu mediace její rychlosti, jež v naší době narazila na svou hranici rychlost světla, a vyvodil ze svého zkoumání logické konsekvence. Právě ty jsou zřejmě důvodem označení jejich autora za pesimistu. POZOR NA NÁLEPKY!!! Nedejme se jimi odradit!!! Četba této knihy je poučná a navzdory mnoha technickým informacím ji může pochopit i čtenář/ka (technicky) nepoučený/á. Je užitečné přečíst si tuto knihu i proto, že je jakýmsi pendantem úvah, které najdeme v knize M. Fiše- 87

88 rové, zejména v koncepci Pierra Lévyho. Dokonce bych řekla, že až spojením P. Lévy P. Virilio můžeme získat vyváženější pohled na dnešní fungování kybernetického imaginárna (P. Lévy) či dromosféry (P. Virilio). Předmětem technicko-fenomenologických analýz P. Virilia je dnešní stav proměněného vnímání, jež se děje prostřednictvím telekomunikace díky její světelné rych - losti. Tento okamžitý přenos vytváří virtuální teď a tady, které způsobuje delokalizaci a dechronologizaci, tj. ničí prostor a čas. Podle P. Virilia naše dnešní vnímání prošlo vstupem do dromokracie zásadní proměnou: text ustoupil obrazu, viděné ustoupilo vizualizaci pomocí technických obrazů, které jsou výsledkem racionálního vědění, respektive před-nastaveného programu. Hmat, čich a chuť byly potlačeny. Ústup textu před obrazem způsobilo nové zacházení s časem, jež nutno přičíst na vrub rychlosti. (s. 108) Technicky vytvořené obrazy však již nejsou viděnou skutečností, ale skutečně viděným.prvotním není smys lové vnímání, ale pojmové myšlení ztělesněné v tele-přístroji (televize, počítač, displej mobilního telefonu). Zrychlení toku obrazů dnes podle P. Virilia dosahuje limitní možnosti lidské tělesnosti ne náhodou jejich řízení často přebírají stroje a přístroje. Možných důsledků této proměny si však mnozí lidé nejsou (nechtějí být?) vědomi. P. Virilio poukazuje na původní spojení rychlosti s lovem a válkou; toto spojení je podle něj stále funkční, i když je, podobně jak i technické zásvětí telekomunikace tím, co je neviditelné. Podvod bezprostřednosti nabízený obrazy telekomunikačních médií a rychlost jejich toku odvádí lidi nejen od čtení a myšlení, jež jsou časově náročnější než sdílení obrazů, ale i od vzájemné (tělesné) interakce v teleinteraktivitě zmizela pospolitost (s. 139). Zn. UŽITEČNÉ ČTENÍ (Vysvětlivka: Užitečnost je tak intuitivní pojem, že jej nemusím blíže vymezovat. Je však třeba dodat, že dromolog je sám součástí dromokracie s tím rozdílem, že o neviditelných podmínkách svého vnímání ví, což z je - ho koncepce činí užitečné, protože kriticky reflektované, médium.) n Bez ohledu na odlišnost východisek, stylu a závěrů jsou tři uvedené knihy vnitřně provázány takřka hegelovským pohybem: od fenomenologických analýz vzniku obrazu díky lidské tělesnosti (Petr Rezek) přes poststrukturalistické analýzy různých aspektů a vztahů mediace prostřednictvím obrazů v rámci komunikace (autoři v knize Michaely Fišerové) zpět k tělesně podmíněnému vnímání, avšak obohacenému o proces, jímž sféra obrazů jako médií lidského vnímání skutečnosti historicky a technicky prošla. RADA: Doporučuji číst v tomto pořadí údiv, poznání, použití. 88

89 BALLA: Veľká láska Levice : Koloman Kertész Bagala, 2015 Daniel Kováčik Vladimír Balla, sofista Balla sa zrejme len tak ľahko nestane typickým čítankovým autorom. Bráni mu v tom akýsi zásadný postoj antimainstreamu, neschopnosť či fundamentálna neochota zmieriť sa so stavom sveta, spoločnosťou či inštitucionálnym establishmentom, ba s bytím ako takým. Ak je pre Milana Kunderu gýč kategorický súhlas, pritakanie životu takému, aký je, potom Ballovo písanie predstavuje priam jeho modelový protiklad. Avšak samo osebe to sotva bude zárukou akejsi kvality, ktorú autor otvorene vzýva, keď sa (trochu anachronicky) priam konzervatívne vymedzuje voči plytkosti komercie. Alebo vari stačí mať pesimistický názor a je to? Skepticko-nihilistický, cynický, existenciálne vyhrotený, nekompromisný Marta Součková Normálna nenormalita alebo ako písať o láske Dobre, chýbala vám ženská, tak ste sa teraz dali dokopy s touto sympatickou Laurou, mudroval Panza.,Prestali ste byť nezávislý. Ja som nezávislý, odkedy som vystúpil z HZDS. [...] Tak veru, stratili ste nezávislosť. Neviem, či sa to oplatilo. Normálnym ľuďom sa to kvôli ženám stáva. Ale odkedy ste vy normálny? Taký nenormálny, ako vy, toto dlho nevydrží! (s. 22) hovorí Andrićovi, protagonistovi Ballovej najnovšej prózy, jeho kolega zo štátnej správy s príznačným menom Panza. Kto je však v dnešnom svete normálny a čo je nenormálne? Je bežné stať sa závislá/ý od partnera/partnerky? A je patologické nechcieť deti, rodinu, alebo naopak, milovať svojich rodičov, ako tvrdí Andrić? Sú normálni tí, ktorí žijú na okraji, lebo sa nedokážu prispôsobiť (často primitívnej) majorite? Do akej miery sme obeťami pomerov a tradícií a zvyklostí a nenormálnej normality (s. 81)? Čo zmôže nenormálny Andrić voči prejavom nacionalizmu? A aké sú to normálne knihy, filmy, umenie? Tie, ktoré číta a pozerá väčšina, alebo diela, tematizujúce ne/normalitu? Ballova najnovšia kniha naznačuje viaceré bytostné otázky (normality/patológie, konvencie, autentického života, bytia v rodine, kolektíve a i.), ktoré nie je možné ani po jej prečítaní zodpovedať, a to aj kvôli legitímnemu zahmlievaniu, vytváraniu viacerých vrstiev príbehu o veľkej láske. 89

90 atď. Kritici sa mlčky zhodujú, že esenciou ballovskej vízie sveta je určitý hodnotový svetonázor či dokonca psychický stav: obsedantné návraty k nezmyselnosti bytia, beznádeji (Z. Belková); úzkosť a strach (azda skôr znechutenie či nuda), depresia, osamotenosť, odcudzenie, neúspech, sklamanie; pocity zraneného, zakomplexovaného, slabého, bojazlivého, ba hanblivého súčasníka (G. Rakúsová). Podobné škatuľky, výstižné prívlastky či charakterizačné zaklínadlá (Z. Rédey, Leptokaria, 2002, z prebalu) sa postupom času sprofanovali a sémanticky vyprázdnili. Dezilúzia, bezprizornosť, vykorenenosť a nezaradenosť, neudomácnenosť vo svete a bytí, vo vlastnej existencii, autentické outsiderstvo hrdina/rozprávač ako večný tulák, nomád, pustovník... Áno, Ballov svet je výsostne osobný, intímny, privátny, svojsky individuálny (Z. Rédey, tamže), je to svet až priepastnej existenciálnej intimity. Ale je aj: idiosynkratický, egocentrický, krajne subjektivistický. Pravdupovediac, existenciálnu kritiku tohto typu (t. j. aké hodnoty skutočného, životného/žitého sveta text projektuje, povedzme, či je optimistický alebo pesimistický a pod.) nepokladám za príliš produktívnu. Existenciálny opis stiera hranicu medzi literárnym a reálnym subjektom, fikciou a životom. Existencia v literatúre má svoje vlastné zákonitosti a interpretovať text iba ako prostriedok k expresii nejakej subjektovo prežívanej reality je, ako je O Ballových knihách sa často uvažuje ako o fragmentárnych, intertextuálnych, literárnych klamstvách, umožňujúcich ich rôzne interpretácie, ba i (rodové) premeny postáv (napríklad Ajna na Ajnovú) atď. Zavádzanie, hru autora (s dielom aj čitateľom), vidno tiež pri pohľade na prózu Veľká láska, ktorej obálka sugeruje červenú knižnicu, zároveň je však jej dizajn (napriek výraznej farbe) natoľko decentný, že o populárnej lektúre nemôže byť reč. To ale neznamená, že nemôže byť reč o láske, naopak: Človek musí mať veľmi rád svoju rodinu, aby sa z nej jedného dňa nezbláznil. / Človek musí mať niečo veľmi rád, aby jedného dňa nezošalel. (s. 82). Ako však o nej písať, aby sa vyslovením nestratilo hĺbkové, vnútorné? Mlčať o citoch, prípadne hovoriť o nich substitučne, môže protagonistov vzťah ohroziť podobne ako veľké slová potenciálne uškodia textu o láske: Laura od neho chcela, aby jej aj on hovoril, že ju miluje, a hnevala sa, keď to odmietal. Ale podľa jeho názoru so slovami treba zaobchádzať opatrne. Nedošlo mu, že nevyslovenie niektorých slov v niektorých situáciách je prinajmenšom rovnako fatálne ako vyslovenie niektorých iných slov v niektorých iných situáciách. (s. 120). Hľadanie tých správnych slov na vystihnutie podstaty bolo už v Ballových knihách neraz reflektované, podobne v nejednej z nich autor citlivo verbalizoval (po)city postáv, hoci len ako citácie cudzích emócií či nerovnocenné, ba priam antagonistické postoje. Láska je teda (aj podľa titulu) témou Ballovej novely, ale nadobúda v nej rôzne podoby (sujet muža a ženy, relácie v rodine či vzťah jednotlivca k národu alebo štátu), stvárnené s ironickou, až cy- 90

91 všeobecne známe, nedostatočné. V tomto zmysle by mal pravdu aj J. Daniška, keď v novele V mene otca z konzervatívnej pozície naivného čitateľa kritizuje rozvracanie rodinných hodnôt. 1 Môžbyť, lenže to je z literárneho hľadiska nepodstatné! Daniška sa mýli v tom, že prehliada možnosť ironického čítania, keď nám implikovaný autor necháva pootvorené dvere, aby sme vyjadrenia rozprávača brali s rezervou či ich rovno odmietli. Také čítanie je pritom u Ballu spolu s inými interpretáciami, ba aj s čítaním protikladným (!), vopred predpokladané, zakódované v rétorike textu a práve mnohoznačnosť, viacvrstvovosť, apriórna nemožnosť redukcie na jediný hodnotový význam je podstatou Ballovej originality či prinajmenšom jeho skvelého štýlu. Je to štýl sofistiky ustavičnou sebaanalýzou popierajúci vlastné afirmácie, v bludnom kruhu, v ktorom subjektivita naháňa svoj vlastný chvost. (A. Halvoník, Knižná revue, 2011, č. 21, s. 1). Je to však i rafinovaná stratégia, presne premyslená účelová hra s čitateľom. Tak aj v najnovšej novele Veľká láska už názov možno čítať v ironickom kóde sa autor akiste zabáva na školometskom pokuse existenciálne interpretovať, čo sa nám to len zas pokúša povedať; aké hodnoty reprezentuje jeho opäť pesimistická kniha. Nuž, s tým skutočne veľa práce nebude. Veľká láska je príbehom dvojsamelosti, onej Zweisamkeit z Leptokarie, vyznaním toho, že (niekedy) je nemožné nebyť sám, a to aj vo dvojici. Pretože Jeden nickou dištanciou. Tá je v próze dobre motivovaná osobnou situáciou protagonistu i ostro nasvietenými pomermi v spoločnosti. V novele Veľká láska tak v porovnaní s predošlými Ballovými knihami pribúdajú vtipné narážky na slovenskú politickú situáciu. Objavujú sa tu odkazy na konkrétne osobnosti, napríklad Poliačika (ktorého šamanistická minulosť a rodičovská prítomnosť súvisia s problémom šťastnej rodiny či lásky k deťom), Mečiara, Orbána alebo Čarnogurského; hlasno (ako sa na zachytenie krčmových rečí patrí) sa ozýva kritika rozličných prejavov nacionalizmu či totality. Jedna z epizódnych figúrok napríklad takto vykladá v bare ostatným: No najlepšie by bolo, keby všetci milovali Slovákov. To je pravá veľká láska, bez debaty. Ale pre začiatok stačí, keď si každý váži svojho vlastného vodcu. Vodca musí svoj národ najviac milovať a viesť ho proti iným národom. Ako Orbán, alebo aj ten... no, ten náš. Aj keď ten sa niekedy krúti ako had. Že neviem, čo si o ňom myslieť. Ten oný, čo nám založil republiku, ten mal iné gule! A ešte ti aj takto poviem: jedine z napätia sa rodia národné hodnoty. Jedine z konfliktov. Jedine pre tie sa oplatí žiť a poriadne udrieť druhého! (s ). Andrić sa, aj vďaka svojmu skeptickému postoju voči tejto podobe veľkej lásky, ocitá v pozícii outsidera, žije v kafkovskom absurdistane. A možno aj výber mien, španielsky znejúceho Panzu, srbského Andri ća či talianskej (latinskej?) Laury, naznačuje potrebu väčšej otvorenosti v protiklade s národniarskou uzavretosťou. Nemožno vylúčiť ani intertextuálne súvislosti, veď 91 součková kováčik

92 toho Druhého nikdy plne nepochopí; obzvlášť, keď každý chce niečo iné a ešte viac, keď Jeden z nich nechce Nič. Andrič a Laura, dve postavičky a jeden zúfalo prázdny život. Rodiť deti je nezodpovedné, podporuje len bezduché pretrvávanie nezmyselnej existencie, kolobehu. A navyše, definitívne ukončuje v živote muža vzrušujúce obdobie hľadačstva. Ale: deje sa to všetko naozaj? Myslí (si) to autor naozaj? Jeho mizantropický životný svetonázor je dôsledný a filozoficky poctivý. Avšak to všetko pre literatúru nie je až také podstatné. Balla síce kde-tu v rozhovoroch pre médiá vyhlasuje, že sa ako človek podpíše pod všetko, čo vyhlasuje jeho rozprávač (viď napr. Denník N), 2 to len čitatelia si blahovoľne domýšľajú, že je to prostá vyfabrikovaná póza, umelý konštrukt; 3 inde však priznáva, že spisovateľ sa už dnes sotva môže seriózne hrať na svoju rozprávajúcu postavu. 4 Sebaklam barthesovského mŕtveho autora, ktorý tiež nemá kľúče od vlastného textu? Alebo zámerné vyvolávanie zmätku? Či už to totiž akceptuje, alebo nie, Balla si dáva záležať, aby čitateľ mohol vnímať jeho vystrájanie ako zámernú štylizáciu, premyslenú a dobre pripravenú masku; no aj keď ju odhaľuje, berieme túto zdanlivú recesiu vážne, a naopak, keď sa tvári smrteľne vážne, v podtexte nechýba úškľabok. Nevieme však, kedy nás nachytal, v oboch momentoch sa totiž od vysloveného akoby okamžite, už spôsobom vyslovenia Pet rarcova Laura je podobne vysnenou, nedostupnou, ale i reálnou bytosťou ako Andrićova. (Dvoj)osamelosť Ballovej postavy sa tak netýka len intímnych vzťahov, Andrić zostáva nepochopený celým okolím: Lenže, keď si uvedomil, čo si o ňom zrejme myslia jeho bývalé partnerky, vrátane Laury, ktorá sa už takisto stáva bývalou, čo si o ňom myslia podriadení i nadriadení v práci, čo si o ňom myslí otec, s ktorým sa už jedenásť rokov nevidel a aj pred jedenástimi rokmi sa stretli len na súde, stŕpla mu tvár a najneskôr v tej chvíli sa definitívne zmenila na karikatúru. (s ). Osobne si neviem spomenúť na smutnejšieho protagonistu zo súčasnej slovenskej literatúry, ako je práve Andrić, aj (napríklad) Kop csayove, Staviarskeho či Dobrakovovej postavy predsa len kamsi smerujú, posúvajú sa, neproblematizujú všetko okolo seba. Príbeh s peripetiou a katarziou na konci, o ktorom Andrićovi rozpráva spisovateľ Staviarsky, tak čaká na iných autorov... Andrić, tento nulový empatik (s. 18), si sugeruje, že je kýmsi ovládaný, že naše životy riadi umelá inteligencia, ale aj to je pre neho výhodnejšie ako nič: Hovoríte, že vami manipulujú, ale v skutočnosti si iba strašne želáte, aby vami manipulovali. Bojíte sa prázdnoty, do ktorej sa prepadáte, keď si uvedomíte, že nad vami nikoho niet. (s. 8). Tu už nejde len o hypochondriu či paranoju typickú pre Ballove postavy. Andrićovo odcudzenie sa svetu, v ktorom je normálne brať antidepresíva (motív vzťahujúci sa na Laurinu matku Elvíru), je racionálne reflektované, bez veľkej ľútosti či krivdy prijímané aj ním samým, a teda o to tragickejšie. 92

93 dištancuje. Za to, čo hovorí, tak akoby nie je v poslednej inštancii zodpovedný, pretože vždy pritom vypovedá aj niečo iné. Proteovské oscilovanie na osi autor rozprávač postava vďaka špecifickej rétorike znemožňuje jasne identifikovať skutočné stanovisko (implikovaného autora) hoc aj autora reálneho, občana Ballu, je dobre známe! Napriek zhode vykladačov v samotných dielach vystupuje vždy v zakuklenej a akejsi permanentne unikavej, chimérickej, neuchopiteľnej podobe. Ako tvrdí Michal Habaj (Kloaka, 2014, č. 1, s. 22), je dôležité, aby zostalo nejasné, z akej pozície sa vypovedá, či ide o urážku alebo pozvanie na večeru. Ak vec môže znamenať to aj ono, tento komunikačný d-efekt nás prinajmenšom upozorňuje na to, že náš život je len provizórium. Záľuba v neurčitosti je pritom špecificky literárna záležitosť. Vyžaduje si obraz, situáciu, príbeh: asi ako keď Panzova sestra vo Veľkej láske tvrdí, že Panza je na jednom z dvoch cintorínov, pričom ten sa jej mihne za chrbtom ako Schrödingerova mačka; Panza sa neskôr ospravedlní za ses trino klamstvo, vraj bol doma a holil sa ibaže má trojdňové strnisko. Tematická analýza by azda mohla postupovať aj čisto formálne, teda opisovať vzťahy medzi javmi/pojmami čiže formu javov, nie ich hotový existenciálny obsah. Z neho môžeme vyjsť. Napríklad: Andrič je až chorobne pasívny, nečinný, neiniciatívny jeho jedinou činnosťou, ani to však nie vôľovou, lež doslova mimovoľnou, je ustavičná (seba)analýza: Sujet muža a ženy prezentuje Balla i tentoraz ako problematický, respektíve až zlyhávajúci, hoci protagonista novely nevdojak priznáva, že skutoč- ná láska by sa zišla (s. 16) podobne ako uvedené šamanské zasvätenie. Lenže, aká je to láska, keď si Andrić nedokáže spomenúť ani na prvé stretnutie s Laurou? Nevie, či vtedy bola zima alebo leto, jediné, čo si pamätá, je korzet na Laurinom krku. Fyzické zranenie, stiahnutie či znehybnenie hlavy naznačujú čiastočnú anestetickosť postavy, spôsobenú tiež rozvodom s nemeckým manželom. Zídu sa tak dve bytosti, z ktorých jedna je v šoku po havárii, druhá, Andrić, žil v šoku po celý život a vydesený bol vždy preventívne: raz prinútil lekárov, aby mu dali nohu do dlahy skôr, než sa zlomila, (s. 9). Andrić mal pred Laurou intímne vzťahy (s. 33) a nikdy neprestal milovať ženu, sledujúcu ho hadím pohľadom. / Nakoniec ho zhltla a keď jej vytrávilo, zhltla ďalšieho. (tamže). Žena je i v tejto Ballovej próze prezentovaná ako lovkyňa aktívnejšia od muža, ktorá jedného opúšťa kvôli inému, životaschopnejšiemu partnerovi (Laura si nájde pekného Stredoslováka, ktorý na rozdiel od Andrića dokáže rýchlo vytvoriť rodinu ). Vzťah Andrića k Laure je komplikovaný faktom, že Laura má dcéru, pre ktorú hľadá otca, a hoci sa Andrić usiluje ním byť, zároveň vyhlasuje, že deti by sa do tohto sveta rodiť nemali. Ballov protagonista totiž (opätovne) vyrastal v problematickej, nefunkčnej rodine. A takéto dospievanie nie náhodou ovplyvnilo Andrićov skeptický postoj k rodine či manželstvu: Na jednej fotografii, na ktorej je štvorročný a brodí sa po kolená v juho- 93 součková kováčik

94 Vtedy bol presvedčený, že práve pozorovanie je jeho skutočným poslaním a pakt s diablom mu vôbec neprekážal: domnieval sa, že aj diabla bude môcť bez následkov pozorovať. / Lenže čo sa týka Laury, tú mal namiesto pozorovania radšej milovať, ale on bol iba zvedavý a myslel si, že zvedavosť je láska a veľká zvedavosť je veľká láska. (s. 46). Nekonečná slučka, špirála sebaanalýzy znemožňujúcej konanie: [...] dlhodobé sústredené myslenie vedie k nekonaniu. (s. 33) onen kafkovský topos rezonuje s motívom, ktorý sa opakovane vracia ako refrén: hypochondria. A tá zasa súvisí s témou konšpiračnej paranoje. Tieto javy nachádzajú výraz napríklad v prehnanej až fantazmagorickej fabulácii: Andrič si predstavuje dovolenku pri studenom mori, kde by sa nemohli kúpať a teda ani utopiť, a nehrozili by následné komplikácie s prevozom mŕtvol do rodnej krajiny (s. 19). Zároveň počujeme bernhardovské ozvuky, vycizelovanú štylistickú manieru. Od obsahu k forme, od existenciálu pasivity (abúlie, derealizácie) cez kompozíciu až k rétorike a štýlu. A Ballov štýl to je človek, ohlodaný až na kosť. Je mi fuk, či je tento človek autentický odľud alebo hanblivo skrýva vypäto etické a humanistické vyznenie v podtexte (Z. Belková, Knižná revue, 2008, č , s. 1). Podobné kategórie neopisujú mechanizmus literárneho zážitku. Človek alias textový subjekt alias fantóm... Ak jeho východisko prij - slovenskom snehu, vidno starú ženu, malú a celú v čiernom. Pripomínala vranu, ale mal ju veľmi rád, napriek intenzívnej štvavej kampani jeho matky, ktorá chcela, aby babku z otcovej strany nenávidel a aby si všetky pozitívne city šetril pre babku z jej strany pre jej mamu, ktorú ona sama rada nemala, pretože ju proti nej štval jej otec, Andrićov dedko. Andrić mal veľmi rád aj maminu matku, dokonca viac než malú čiernu vranu, lebo otec ho proti babke z matkinej strany neštval tak intenzívne, ako matka proti babke z otcovej strany, a Andrić mal veľmi rád aj štvavého dedka maminho otca: v detstve mal proste lásky na rozdávanie. (s. 13). Za Ballovou navonok necitlivou postavou sa však skrýval a skrýva hypersenzitívny jedinec, ktorý pochybuje nielen o druhých, ale predovšetkým sám o se be. I tentoraz Balla modeluje postavu spisovateľa, ktorý je prehnane sebakritický: Keby bol silný, mohol by nosiť vrecia cementu na piate poschodie a nemusel by sa hrať na spisovateľa. Sedel a čakal, že za ním príde okrídlený posol s konkrétnou úlohou a stanoveným životným cieľom, no keby prišiel, neuveril by, že poslove krídla sú pravé a žiara okolo neho nie je vyrobená v postprodukcii. (s. 31). Andrić je zamestnaný ako úradník, no pred svojou prácou dáva prednosť čítaniu štrukturalistov, ktorým ani netreba rozumieť. V novele sa (podobne ako v predošlých Ballových knihách) reflektuje písanie a čítanie (nie náhodou sa na s. 62 spomína nenormálna kniha Petry Hůlovej Macocha), úloha spisovateľa v spoločnosti, zmysel literatúry: Raz v noci sa jej (Elvíre pozn. M. S.) na posteľ zrútila polica knižnice. / Bolo to symbolické, lebo smútok 94

95 meme, čisto hypoteticky, môžeme ho testovať no výlučne na poli textu. V ňom formulácia filozofických problémov nepredstavuje cieľ, účel pre seba, ale iba prostriedok, rámec, os zabezpečujúcu, aby sa koleso rozprávania malo okolo čoho otáčať a [k]očiar príbehu hrkotal ďalej. (s. 132). Nejde teda niekedy len o vytváranie pseudoproblémov? Nuž, kto chce byť šťastný, ten šťastný je. Môže však napriek tomu so záujmom čítať Ballu? Myslím, že ak by to nešlo, nebola by to dobrá literatúra. 1 Dostupné na 2 Dostupné na 3 Dostupné napr. na 4 Dostupné na a melanchólia pramenili pravdepodobne z čítania a zo všetkého, čo s tým súvisí. (s. 87). V jednej epizóde novely Andrićovi prevlhnú tenisky, čo cíti vďaka deravej ponožke. Prostredníctvom tohto banálneho detailu Balla opäť znižuje vysoké (sánkuje sa s Laurinou dcérou, scéna má evokovať zdanie šťastnej rodiny), pre mňa je ale tiež obrazom intenzívnejšieho preciťovania chvíle aj prostredníctvom defektov. Ballova novela podobné trhliny nemá, je to výnimočná, hlboko intímna, ľudská, dobrá kniha: azda aj vďaka objavovaniu nenormality v normalite a naopak. součková kováčik 95

96 Poetické obrazy vody Ivica Ruttkayová: Vodné znamenia 2 Bratislava : Perfekt, 2015 Autorka strednej generácie začala časopisecky publikovať básne a krátke pró zy už pred viac ako troma desaťročiami. Knižne debutovala v roku 2002 básnickou zbierkou Anjeličkárka komentáre, v r jej vyšla kniha krátkych próz a rozhlasových dramatických textov Marylin miluje literatúru, pred dvo ma rokmi vydala knihu básní Hadia žena, za ktorú získala prémiu Literárneho fondu. Ruttkayová má na konte aj dve úspešné rozhlasové hry, venuje sa písaniu recenzií najmä na knihy súčasných domácich i svetových autoriek a autorov. Za novinár sku a dramatickú tvorbu získala viaceré ocenenia, ohlas u kritiky vzbudili aj jej prozaické texty. Pri čítaní novej poetickej zbierky Ivi ce Ruttkayovej mi neschádzali z mysle slová Virginie Woolfovej, ktorá v jednej zo svojich vynikajúcich esejí napísala, že literatúra nie je niečí súkromný pozemok, literatúra je spoločná pôda. Týmito slovami anglická spisovateľka vyjadrila presvedčenie o dôležitej úlohe, akú hrá sociálne prostredie (s dôrazom na medziľudské vzťahy) v rozvoji individuálnej kreativity, vrátane kreativity v oblasti spisovateľskej práce. Woolfo - vá vzápätí dodáva, že túto skutočnosť treba zohľadňovať aj pri posudzovaní kreatívnych výkonov individuálnych autorov/autoriek. V podobnom duchu sa vyjadril Rói Patursson básnik z Faerských ostrovov, ktorý v jednej básni píše: [...] ani jedno slovo nie je iba moje a tak to má byť... Mne osob - ne je veľmi sympatické takéto štafetovité či reťazovité chápanie literárnej (umeleckej) tvorby, zviditeľňuje sa ním kontinuita v čase i priestore, ktorá reálne jestvuje azda v každom tvorivom procese, nie vždy si ju však aktéri uvedomujú. Nazdávam sa, že Ivica Ruttkayová zbierkou básní Vodné znamenia 2 plne potvrdzuje pravdivosť uvedené - ho woolfovského vyjadrenia, svoje poetické texty vsúva do širších kontextov, a to jednak tým, že do nich včleňuje slová iných autorov-básnikov (pre dovšetkým je to tvorba Miroslava Válka, nájdeme tu odkaz aj na Jozefa Urbana a i.), jednak ich situuje do sused - stva s textami z odbornej literatúry či s anonymnými článkami z internetu ich susedstvo nie je náhodné, všetky texty v knihe hovoria priamo alebo v prenesenom význame o vode. Práve v tomto prelínaní nielen textov (ich autorstiev), ale aj poetických a grafických výpovedí spočíva jeden z aspektov originality, s akou je zbierka koncipovaná. Charakteristickým znakom Ruttkayo - vej rukopisu je istá hravosť (v zmysle postmoderných postupov v literatú - re), čím mám na mysli chuť hrať sa s textami iných, vracať sa k nim v podo - be citácií či nepriamych alúzií, variácií. Takéto návraty nie sú však u autorky svojvoľnou hrou, ale sú dôsledkom hľadania a nachádzania podpovrchových súvis lostí, zjednocujúcich momentov aj v prí padoch, v ktorých zdanlivo ide o veci a javy absolútne odlišné, nesúvisiace (na princípy post - modernej hry odkazuje samotný názov zbierky, navodzuje totiž dojem, že existuje zbierka s identickým názvom, na ktorú táto dvojková nadväzuje, v skutočnosti sa nadväznosť týka ak som dobre pochopila autorkin zámer už spomínaného širšieho pozadia textov od iných známych aj bezmenných autorských subjektov). Vytváraním nových konfigurácií symbolov, motívov, obrazov i myšlienok Ruttkayo - vá dosahuje dojem rozpohybované - 96

97 ho, meniaceho sa, prelievajúceho sa sveta vecí, udalostí, je to svet v pohy be, tekutý svet, ustavične pretváraný a pretvárajúci (sa), preto vždy aj trochu neistý, rizikový. Poetka sa usiluje aj v takomto nejedno značnom, vychyľujúcom sa a neistom svete naznačovať možnosti, ako dospievať k zrovnovážneniu, k harmonizácii. Ako sama vraví, verí v možnosť zmeniť svet k lepšiemu. Ďalší pozoruhodný moment zbierky predstavuje už spomínané spojenie výpovedí osobného, až intímneho charakteru s výpoveďami týkajúcimi sa verejného priestoru, spoločenských problémov, vycítime tu prieniky myšlienok, emócií, zážitkov a skúseností viacerých subjektov: osobná, jedinečná výpoveď hovorí o sociálnom my, ktoré je konfrontované s problémami, starosťami, ale aj s výdobytkami a radosťami ľudských bytostí na začiatku 21. storočia. V zbierke básní Vodné znamenia 2 autorka rozvíja svojskú poetiku, ktorú predstavila už v debute, do nových polôh, no v zásade ostáva verná vlastnému poetickému programu. Jeho charakteristickým znakom je úsilie otvárať nové témy, respektíve novou optikou sa pozrieť na témy už staršie, ošúchanejšie, hľadať v nich nové aspekty, zviditeľňovať vrstvy, ktoré sú skryté pod nánosom klišéovitosti. Tak je to aj v prípade vodnej tematiky. O jej aktuálnosti dnes nemožno pochybovať, ľudstvo si čoraz väčšmi uvedomuje, akú nevyčísliteľnú hodnotu predstavujú v súčasnosti vodné zdroje, predovšetkým čistá, nekontaminovaná pitná voda. Voda je v Ruttkayovej poézii protagonistkou, voda v rôznom skupenstve, v rôznych formách, voda ako podmienka života (ako jeden zo štyroch základných elementov vesmíru), ako neodmysliteľná súčasť životného prostredia, ako priestor, ktorý umožňuje špecifické spôso - by pohybu, ale aj nehybnosti, voda ako estetický fenomén podnecujúci k očarujúcemu vnímaniu krásy, ale aj k pokojnej meditácii, voda ako predpoklad čistoty (a symbolickej očisty), ale aj ako prvok ohrozenia, ako nebezpečný element prinášajúci skazu, voda v najrôznejších podobách, súvislostiach... Básnický jazyk autorky je v porovnaní s debutovou zbierkou úspornejší, autorka sa výraznejšie usiluje o minimalizáciu rozsahu výpovede a o prehĺbenie spätosti medzi jednotlivými sekvenciami. Texty charakterizuje tematická a štylistická vyhranenosť, zrelosť výpovede, za ktorou cítime autenticky nažité, a to, čo sa nažilo, aj náležite reflektované. Nie z akejsi abstraktnej pozície či z objektívne sa tváriacej perspektívy odnikiaľ, ale z konkrétnej perspektívy ženy strednej generácie žijúcej tu a teraz, prežívajúcej problémy súčasného človeka, či už ide o problémy komunikácie, alebo ekologického ohrozenia a hodnotovej anarchie. Jemné perokresby Ingrid Zámečníkovej sú rovnocennou komplementárnou zložkou knižky, akoby si s textami vy mieňali pozíciu: raz ilustrácia dopovedá myšlienku naznačenú básňou, inokedy naopak to, čo ilustrácia naznačuje, nachádza zavŕšenie v texte. Napokon, ako to autorka povedala v jednom z rozhovorov, zbierka vznikala v priebežnej interakcii s ilustrátorkou, tvorba knihy bola dialógom, výmenou nápadov, obrazov, pocitov a myšlienok. Aj vďaka súzvuku medzi slovom a obrazom stojí útla zbierka za to, aby sme s ňou strávili čas. ETELA FARKAŠOVÁ 97

98 Návraty s kyslastou príchuťou Zuska Kepplová: Reflux / Niekto cudzí je v dome Levice : Koloman Kertész Bagala, 2015 Zuska Kepplová podobne ako v prózach Buchty švabachom (2011) a 57 km od Taškentu (2013) i v najnovšej knihe Reflux (2015) tematizuje návrat domov, kamsi do dobre známeho kontextu slovenského provinčného mesta, ktoré by nás nemalo ničím prekvapiť. V slovenskej literatúre sme sa s danou témou stretávali často a aj autorka má s ňou isté skúsenosti spisovateľsky aj osobne. Spracovávanie spomienok a prelínanie známeho s cudzím sa aj naďalej javí ako autorsky (a čitateľsky) inšpiratívne, a zároveň je metaforou odvodenou od fyzio logického trávenia, ktorého porucha (reflux) patrí k protagonistkiným, po babke zdedeným zvláštnostiam : Môže to byť aj praktické. Viem sa rýchlo natlačiť a neskôr sa k tomu vrátim a vychutnám si jedlo. Neviem to celkom ovládať, ale niekedy sa mi to poda - rí. (s ). Eva (okrem iného trpiaca refluxom) je študentka africkej literatúry na univerzite v miniatúrnom americkom mestečku niekde uprostred kukuričného poľa (áno, hľadala by som v tom iróniu), ktorá sa vracia domov do malého sloven - ského mesta, aby pomohla rozvedenej mame a sestre Kristíne s opatrovaním senilnej babky. Kepplová Evu zobrazuje prostredníctvom dichotómie staré nové, kde to prvé je pôvodné, zažité pred odchodom do Ameriky (Evino detstvo, jej jedinečnosť až rebelantstvo, vzťahy v rodine, rodné mesto atď.), a to druhé predstavuje skúsenosť, novú perspektívu s potenciálom vidieť svoj život inak. Práve príbeh postavy je v texte kľúčový: Zaujímavé, vravela si, že on sa na jej osudy nespytuje. A mohol by sa dozvedieť Evin príbeh, ona si zakladá na tom, že má svoj príbeh. Od toho pamätného dňa bol podvečer a ona ušla z domu, no nik si to nevšimol a pred polnocou sedela opäť vo svojej izbe na parapetnej doske a dýchala na sklo zavretého okna od toho dňa datuje svoju dospelosť. (s. 13). Banálnosť udalosti z detstva anticipuje postupnú zmenu Evinho pohľadu na ľudí a veci okolo seba. Po návrate na Slovensko Evu iritujú viaceré záležitosti: intelektuálna zakrpatenosť okolia, rasizmus, malomestské maniere, sociálne problémy, ale najmä odsudzovanie jej ideálov a nepragmatických životných volieb (štúdium africkej literatúry, návrat domov, výber partnerov a pod). Eva si však uvedomuje, že ani na univerzite v USA nenašla pochopenie a americký profesor si jej záujem o africkú literatúru mýlil s európskym pravičiarstvom až rasizmom, kým ona zaháňala pocity osamelosti dlhými telefonátmi s bratom Ferom. Doma sa Eva dostáva do priameho kontaktu so spomienkami na detstvo a s každodennou realitou. Práve tu sa paradoxne viac ako v cudzine stretáva sama so sebou, kreuje svoj obraz na základe rozmanitých časových súradníc, je súčtom mnohých ja z rôznych časov a priestorov. V kontexte vzťahov z minulosti, súčasnosti i budúcnosti podrobuje seba a svet okolo dôkladnému rozboru a pokúša sa zachovať si renomé rebelky voči tradičným spôsobom videnia sveta. Čas akoby sa prispôsoboval Eviným pocitom a myšlienkam, čím autorka vytvára veľmi pôsobivý a prirodzený dojem plynutia, vracania (sa), predbiehania a opätovného plynutia, jednoducho povedané, vydarenú sujetovú skladačku. Vedomie časovej kontinuity vychádza zo silnej pro tagonistky, ktorá zjednocuje jednotlivé temporálne fragmenty a dáva im zmysel. Výsledným efektom je dojem útržkovitého, no 98

99 predsa súvislého príbehu tvoreného na báze prúdu vedomia. Rovnako aj obmieňanie priestorov (cudzina domov, resp. USA malomesto Praha) pomáha vytvoriť dojem vibrujúceho textového celku. Eva sa priestorovo úplne prirodzene ocitá medzi babkinými zábudlivými zvolaniami: Ktosi je v dome! Ktosi je v dome! (s. 30) a veľkou Amerikou v malom prevedení, kde menej rozumie, viac súhlasí. (s. 123). Keďže sa Kepplovej text primárne v zahraničí neodohráva, odkazy na Evin pobyt v Amerike slúžia autorke viac-menej na problematizovane životnej skúsenosti a ozvláštnenie textu. Preto premiestňuje pocit cudzoty do domu a včleňuje ho do domáceho (niekedy až stereotypne slovenského) kontex tu. Táto kultúrno-priestorová gýčovosť však nie je na škodu. Naopak, v kombinácii s protagonistkinou inakosťou vyznie va paradoxne pomerne osviežujúco. Vzniknutý časový a priestorový chaos je v próze usporiadaný do troch častí s nápovednými názvami: Milan [všetko plynie], Hanusová [všetko sa rozpadá] a Hlavné mesto [všetko súvi sí]. Uvede - né oddiely sa obsahovo i rozprávačsky prelínajú a dopĺňajú, a tak prvý z nich, Milan, nevypovedá len o podobnosti študenta Kumara z Indie (americká skúsenosť) a Milana z osady (slovenská paralela). Rovnako ani oddiel Hanuso - vá nerozpráva iba o Evinej študentke, ôsmačke s dvoma deťmi, a časť Hlavné mesto zahŕňa viac ako len Ferovo opustenie manželky a jeho hon bu za kariérnym a mileneckým snom v Prahe. Reflux od Zusky Kepplovej je próza s novodobým príbehom o pomerne obyčajnej Eve z pomerne obyčajnej rodiny, kde tým niekým cudzím v dome je skúsenosť, nový pohľad na staré veci, nové prežutie domnele natráveného prežitého. Ťažko hovoriť o originalite, ale o tú možno ani nejde. Ide skôr o to, že Kepplovej sa podaril zručný text, prav - depodob ne zatiaľ jej najlepší, v ktorom dominuje zrelá narácia, nenútená prepracovanosť postáv a vždy aktuálna tematizácia ľudského bytia a každodennosti, či už ide o obrazy uponáhľaných manažérov automobiliek, žien na materských, na hodinách jogy a v honbe za chlebovým kváskom a cuketovými receptami, obrazy ľudí zháňajúcich partnera alebo aspoň zaháňajúcich nudu na sociálnych sieťach, babiek hrajúcich sa Angry Birds na počítačoch alebo čokoľvek iné.,vrchný, budem hatiť! otec zakýval na muža v tučniackej rovnošate.,pozri, je jedno, čo poviem, nesie nám účet. (s. 215). Čitateľom želám príjemné prežutie a pokiaľ možno Reflux iba s veľkým r. Túžba po slobode ZUZANA IŠTVÁNFYOVÁ Elena Letňanová: Zamrežovaný denník Liptovský Mikuláš : Tranoscius, a. s., 2015 Klaviristka Elena Letňanová vydala na konci roka súbor poviedok Zamrežovaný denník inšpirovaný jej vlastným životom. Kniha bola avizovaná už dlhšie a po istých peripetiách nakoniec vyšla vo vydavateľstve Tranoscius. Otázkou zrejme bolo, v akej forme zápisky vydať: ako súbor poviedok, alebo formou denníka? O poviedkovom žánri rozhodla podľa autorkiných slov nutkavosť dať zápiskom ucelený tvar. Denník (rovnako pripadajúci do úvahy) by však hĺbku či naliehavosť výpovede nijako neznižoval, skôr naopak. Možno by bol autentickejší a mohol by byť aj rozsiah - lejší o iné postrehy, ktoré sa do poviedok nehodili. 99

100 Koniec koncov, o neuspokojivom doriešení tejto dilemy svedčí hybridná žánrová poloha výsledného textu pre jedných najväčšia slabosť, pre druhých formálna výzva knihy. V každom prípa - de je uvádzanie reálne existujúcich osôb v poviedkach, prípadne čitateľných odkazov na ne, znakom toho, že autobiografický základ u Letňanovej prebíja umeleckú fikciu a poviedka je v danom prípade iba výsledkom o niečo ambicióznejšie organizovanej, no predsa len autopsie. Autorka je uznávaná a vynikajúca klaviristka, koncertovala v Európe aj v USA. Je tiež známa pedagogička v oblasti klavírnej hudby a interpretácie. Odborne publikovala nielen na Slovensku, ale aj v USA, a to práve texty o klavírnej interpretácii. Jej záľubou, ba takmer až posadnutosťou ostáva skladateľ Franz Liszt s jeho hudobnými kompozíciami. Zmys - lom tejto recenzie však nie je informovať o bohatej hudobnej kariére autorky, jej diskografii či o vytrvalom koncertnom uvádzaní diel slovenských hudobných skladateľov. Napokon ako klaviristka účinkuje Letňanová stále. Možno navštíviť jej koncerty a presvedčiť sa o jej osob - nej i profesionálnej vitalite a technickej bravúre. Ak by som mal uvažovať o leitmotíve, presnejšie o postoji, ktorým sa autorka na svojej ceste životom riadi a vždy riadila, určite by ním bola silná túžba po slobode spojená s bojom proti neslobode, a teda aj proti komunistickému režimu. Nie je preto prekvapením, že súbor poviedok dostal názov Zamrežova - ný denník. Spomínané hodnoty autorku ovplyvnili už v roku 1968, keď sa postavila do čela protestov proti upáleniu Jana Palacha viď poviedka Horiaci (Jan Palach). Tento skutok, ako aj iné jej počiny vtedy viedli predstaviteľov reži - mu k vratným krokom a na Letňanovú bol uvalený zákaz akejkoľvek klavírnej činnosti. Pre autorku Zamrežovaného denníka to bol jeden z najťažších trestov. Mohla síce učiť klavírnu hudbu, no vášeň sebarealizovať sa ako klaviristka ju neopúšťala, navyše, po celý čas túžila po slobode, hoci márne. Jej túžba ju nakoniec priviedla k rozhodnutiu emigrovať do USA, odkiaľ sa vrátila na Sloven - sko hneď, ako to bolo možné, teda v 90. rokoch. Kniha zachytáva uvedené životné peripetie protagonistky, resp. samotnej autorky iba výberovo, cez niekoľko dominujúcich zážitkov. Hovorí sa, že kaž - dý človek ak je len trocha literárno-tech - nicky vybavený je schopný napísať najmenej jeden román: román o sebe a svojom živote (pravda, bez ohľadu na jeho literárnu kvalitu). Elena Letňanová nie je preto ojedinelou výnimkou. V mysli sa mi pri tejto príležitosti vynárajú podobne ladené poviedky zo života emigranta v USA od filmového režiséra Jana Němca Nepodávej ruku číšnikovi (Torst, 2011). Autorka nepíše o svojom živote kontinuálne, ale vychádza zo zásadných situácií a zlomových okamihov, pri ktorých nemohla odolať, aby ich nedala na papier a nezvečnila tvoria teda zážitkový podklad jej poviedok. Samozrejme, ako pri každej próze inšpirovanej vlastným životom záleží aj na tom, či a aký má autor/ka skúsenostný materiál, či prežil/a dosť zaujímavých, podnetných zážitkov, situácií, ktoré môže sprostredkovať čitateľovi, aká inšpiratív na či nosná je teda látka, s ktorou prichádza. U Letňanovej tento problém nevzniká. Vo svojej knihe autorka postupuje po časovej línii, tak, ako sa príbehy počas života odohrali. Sú situácie, ktoré by ktorýkoľvek autor (ktorákoľvek autorka) asi ťažko umelecky transformoval, predával verejnosti v pozmenenej nie v priamej forme. Na mysli mám pokus o znásilnenie v poviedke Incident v Petržalke. Na druhej strane, trochu naivne až komicky pôsobí vyznanie lásky na celý život určené prvému mužovi. Autorkino 100

101 alter ego, hrdinka Olívia, je zrazu v šoku, keď je vystavená náhlemu rozpadu lás - ky, manželstva, ktoré malo pretrvať celý život. Azda najnapínavejší je Olíviin útek do emigrácie. Matka s osemročnou dcérou sa odhodláva preplávať na malom člne z vtedajšej Juhoslávie do talianske - ho Terstu. Po návaloch strachu a obáv či mnohých komplikáciách sa jej túžba nakoniec naplní. V poviedkach z prelomu 70. a 80. rokov si pripomenieme dobu, keď sme si mysleli, že vtedajší režim je tu naveky; človek bol zbavený akejkoľvek nádeje na slobodu. Ako vyplýva z už napísaného, niekto - ré texty nie sú vskutku poviedkami (sa - ma autorka jeden nazýva cestopisnou správou). Ide o postrehy, dojmy, pozorovania americkej kultúry, spoločnosti, spôsobu života v USA, o odlišnosti v porovnaní s pôvodnou krajinou (Československom). Samozrejme, dnes vieme o spôsobe života na Západe, napríklad v USA, vo všeobecnosti dosť oproti to - mu, čo sme vedeli pred tridsiatimi rok - mi. Napriek tomu sú autorkine postrehy dodnes trefné a živé. Ani taká vzdelaná intelektuálka ako Elena Letňanová, presnejšie, jej poviedkové alter ego Olívia, neodolala čierno- -bielemu videniu sveta a priznáva sa k očareniu ideologickou literatúrou Ayn Randovej, jej primitívnymi myšlienkami, tzv. románmi, ktoré majú od skutočných románov veľmi ďaleko. A možno takáto pohodlnosť či povrchnosť ani nie je ojedinelá medzi slovenskými intelektuálmi a intelektuálkami. S uštipačnou radosťou potom môžeme čítať, ako sa bojovníčka za slobodu a proti totalite, obdivovateľka pravicovej ideologičky, v krajine nespútanej a nekonečnej slobody dostane za mreže zato, že niesla na tvári znak tzv. lenonky, okuliare, ktoré preslávil ľavicový rebel, v USA nevítaný John Lennon. Uznávaná klaviristka, ktorá trpela v zamrežovanej krajine zákazom koncertovania, ale mohla vyučovať klavírnu interpretáciu, vo vytúženom novom svete (USA) zoženie len primitívnu a monotónnu prácu na podradnom mieste bankovej úradníčky, a ešte aj za to musí byť vďačná. Až trpezlivé čakanie na príležitosť a nevyhnutné spolu - asistovanie šťastnej náhody jej dovolia postupovať v spoločnosti vyššie a vytvárať si možnosti na vlastnú sebarealizáciu. Predposledná poviedka Krásu treba stvoriť, ako aj posledná poviedka Neodoslaný list sú nabité erotikou, túžbou, nie celkom naplnenou láskou. Možnože prežiť nie celkom naplnený vzťah bolo šťastím, pretože zostali spomienky plné túžby, nehasnúcej erotiky. Každodennosť jednoducho nedostala priestor, aby svojou všednosťou roztavila očarujúce spomienky, resp. krásu ako píše sama autorka. Neprekvapí, že predposledná poviedka má výnimočne poetic - ký jazyk. A treba dodať, že celá kniha je napísaná pomaly plynúcim, nie však ležérnym jazykom, inklinujúcim k poetickosti. Miestami sa však stretávame aj s dôraznou, a preto trochu úsečnou dikciou, obohatenou najmä o autorkine intelektuálne postrehy a vsuvky. Neopúšťa ma nutkavá myšlienka, že celý materiál posledných dvoch poviedok (ľúbostný vzťah) by vydal na jednu lyrickú erotic - kú básnickú zbierku. Ktovie? Uvidíme, či literárny debut Elenu Letňanovú povzbudí, aby sa pokúsila o ďalšiu knihu. Po tej prvej sa ponúka množstvo otázok a otáznikov, ktoré majú skôr výrazovo-formálne ako tematické nasmerovanie. Dokáže si na ne odpovedať aj sama? IGOR DANIŠ 101

102 Niekoľko poznámok k aspektom... Součková, Marta (ed.): K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 II. Prešov : FF PU v Prešove, 2014 Součková, Marta (ed.): K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 III. Prešov : FF PU v Prešove, 2015 Obe kvantitatívne bohato dotované pub likácie sú materiálmi z medzinárodných vedeckých konferencií, ktoré každoročne organizuje Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove. Takto stručne zhrnuté a na začiatku zverejne - né informácie ponúkajú čitateľom základné súradnice a hneď od úvodu ich formálne oboznamujú s charakterom kníh ašpirujúcim o relevantný vstup do široko koncipovanej (otázka je, či na Slovensku aj v skutočnosti zmysluplne realizovanej) diskusie o aktuálnej slovenskej literatúre. To, čo sa v prípade nezaťaženého a fragmentárne ho čítania ukazuje ako určitá prednosť, otvárajúca možnosti ničím nehateného výberu, to sa pri recenzne komplexnom čítaní zdá ako skrytý hendikep, resp. ako malá časovaná nálož explodujúca pri každom jednom pokuse urobiť si v prečítanom poriadok. Akákoľvek systematizácia, hierarchizácia, hodnotová stratifikácia či len jednoduché rozdelenie jednotlivých príspevkov podľa žánrové ho zacielenia totiž väčšinou zakopáva o rozličné prieniky, množiny a inklúzie. Sám osebe tento moment nevnímam extra kriticky, čo, samozrejme, z pohľa - du hodnotenia publikácií ešte nič zásadné neznamená. Skôr z pracovných dôvodov a bez ambície, aby to niekto opakoval, preto načrtnem niekoľko okruhov, do ktorých by sa napriek značným obmedzeniam dali jednotlivé štúdie zaradiť. Podľa tohto subjektívneho kľúča možno uvažovať o štúdiách syntetizujúcich, opisno-parciálnych, hodnotiaco-parciálnych a kontextových. Z viacerých dôvodov si vyberám túto hrubú interpretačnú niť na ešte hrubšiu textovú záplatu, za absenciu jemného stehu sa dopredu ospravedlňujem. V prvom rade (a asi aj v tom druhom) sa pristavím pri príspevkoch, ktoré ma určitým spôsobom zaujali. Z množiny syntetizujúcich ma v publikácii K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 II (2014) oslovila priamočiarosť príspevku Marty Součkovej. Otvára sa v ňom otázka pri liehavejšieho pomenovávania (z)javov v slovenskej próze po roku Autor ka si nevšíma iba obligatór - nu kvalitu jednotlivých diel, hoci túto rovinu vníma stále ako kľúčovú (predovšetkým kategórie postavy, priestoru, deja či narácie). Okrem nej si však kladie otázku smerujúcu k samotnému nastaveniu kritérií hodnotenia diel, ktorých nejednoznačnosť po važuje v súčasnosti za problematickú (samostatnému problému slovenskej literárnej kritiky po roku 2000 sa v publikácii venuje Mária Klapáková). Z jej rastra nanovo formovaných literárnych posudkov nevypadávajú ani konkrétni autori diel (a ich miesto na prozaickej scéne), resp. členovia hodnotiacich komisií, čo dodáva celému textu personálne vyhranenejší rozmer. Situácii v aktuálnej slovenskej poézii sa venuje vo svojej štúdii Ivana Hostová. V jej širokospektrálnom pohľade je viditeľný presah k experimentálnym umeleckým tvarom, no ešte zjavnejšie sú momenty, keď autorka odkrýva posuny k autentickejšiemu písaniu. Ako konkrétnu a reprezentatívnu vzorku si vyberá poéziu Michala Habaja. Kontexty gastronomickej metafory v súčasnej slovenskej literatúre ponúka text Jaroslava Šranka. Ukazujú sa tu princípy pohľadu 102

103 na literatúru ako na sociálny fenomén, pri ktorom sa nezakrývajú oči pred štylistickým a kompozičným majstrov - stvom autorov. Zdá sa, že aj týmto spôsobom sa definujú kultivované spôsoby prezentácie vzťahu k literatúre, hoci autor príspevku nezabúda ani na sentimentálnejšie podoby vyjadrenia vzťahu medzi čitateľom (konzumentom) a knihou. Z parciálne zameraných štúdií, ob - sahujúcich jednoznačnejšie (a najmä viditeľnejšie) hodnotenie, spomeniem krátky text Lubomíra Machalu, ktorý sa usiluje o akési kritické preverovanie próz Víťa Staviarskeho. Autor príspevku sa podľa jeho vlastných slov dostáva do opozície voči zvyšku primárne kladných recenzií, čo by sa dalo pri troške preháňania považovať za zárodok kritickej dis kusie. V tejto súvislosti konštatujem, že opisno-parciálne (analytické, resp. interpretačné) reflexie dominujú v celej pub likácii. Pohľad na diela Stanislava Rakúsa spája príspevky Márie Halaškovej a Laury Petraššovitšovej. V prvom prípade sa odhaľuje východis - ko uvažovania o častiach a celku prozaikovho písania v širokých súvislostiach. Za takéto považuje autorka textu život - nú skúsenosť ústrednej postavy, ktorá sa vo svojich skôr monotematických (s drobnými modifikáciami) zafarbeniach dostáva do spleti vzťahov odka - zujúcich na mimoliterárny priestor. Aj týmto spôsobom sa dá pravdepodobne odhaliť teoretický pokus o interpretovanie spôsobu výstavby textu vybraného prozaika. V druhom prípade autorka štúdie zaznamenáva Rakúsovu inklináciu ku komickým zobrazeniam, ktoré vníma ako binárnu dvojicu k tragickému modu. Zdroje komickosti hľadá v ľudovom rozprávačstve, pásma tragickosti objavuje skôr v imanentnej religiozite stvárňo - vaných tém. Za spojením týchto dvoch partnerských princípov nachádza kľúčové momenty rozprávania. Za nimi sme schopní odkrývať krehkosť človeka i sveta, ktorá je napriek sebaklamom a ilúziám niečím dôverne blízkym (s. 87). Kontextový parameter využíva v pub - likácii viacero prispievateľov. Aj v tomto prípade ich spomeniem len zopár. Zuzana Ištvánfyová sa zameriava na tému ženskej skúsenosti. Jej uvažovanie o takomto type literatúry neobchádza širší kontext diel slovenských prozaičiek, z ktorých ako podnetnú vzorku vyberá prózy Ivany Dobrakovovej (len pripomínam, že v predkladanej publikácii to nie je jediná reflexia tvorby tejto mladej autorky). Odborný text čitateľsky zrozumiteľne poukazuje na tematické posu - ny v jej písaní. V ňom sa majú podľa literárnokritického hodnotenia tak trochu prekrývať premeny literárne s tými osobnostnými. O ukážke heterogénnosti autorskej poetiky hovorí vo svojej štúdii Marek Mitka. Ambiciózne koncipovanú tému skúma na príklade poézie Marcely Veselkovej. Gro jeho analýz je upriamené na zbierku Identity (2013), pričom názov značným spôsobom determinuje aj priebeh a výsledok interpretačných úvah. Do cen tra pozornosti sa totiž dostávajú viaceré verzie rozkmitanej identity, ktorá je v poetkinom písaní predmetom úporného hľadania podliehajúceho časovým rekapituláciám subjektu. Okrem toho nás štúdia upozorňuje na charakteristické kombinovanie úsporného a vybrúseného jazyka s dialektologickými jazykovými ozvláštneniami, typickými skôr pre časť slovenskej prózy. O produktívnosti tvorby poetky Kataríny Kucbelovej uvažuje vo svojom príspevku Derek Rebro. Na pozadí zhodnocovania jej poézie sledujeme krátku reflexiu toho, čo on sám vníma ako zaujímavý výsek zo súčasnej slovenskej poézie. Oslovuje ho už samotný 103

104 fakt, že v jednotlivých zbierkach nenachádza exponované preverovania možností jazyka, resp. rôzne poetické experimenty. V tomto smere autor parciálne vstupuje aj do dialógu o úlohách literárnej kritiky pri jednostrannom posudzovaní kvalitatívneho vývinu poetík, čím sa dotýka obhajcov tzv. tradičnej a zároveň aj tzv. experimentálnej poé - zie. Do tohto typu uvažovania zaraďujem aj štúdiu Lenky Šafranovej, hoci v jej prípade vystupujú do popredia trochu všeobecnejšie alebo, ak chceme, klasickejšie dotyky s priestorovými dominantami dvoch samostatných autor - ských poetík (Jána Gavuru a Rudolfa Juroleka). V oboch verziách sa dostávame na hranicu medzi hmatateľným fragmentárnym priestorovým elementom a jeho symbolickými významami. Publikácia K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 III (2015) podlieha rovnakým zostavovateľským pravidlám, preto sa pokúsim vytvoriť podobný selektív - ny mlynček, z ktorého vypadne niekoľ - ko mien a stručné poznámky. O široký kontext umeleckej literatú - ry, prekračujúci rámec domáceho prostredia, sa pokúša vo svojom príspevku Ján Gavura. Nezaoberá sa ničím menším, ako je fenomén depersonalizácie subjektu v poézii po roku 2000, čo ozna - muje už v nadpise. Hoci sa sústreďuje na zbier ky básnických textov Beztvárie Nóry Ružičkovej (1977) a debutu írskej poetky Leanne O Sullivanovej (1983) Waiting for My Clothes (Čakanie na moje šaty), deklarované výsledky jeho výskumu idú oveľa ďalej. Autor na poza - dí čiastkového pohľadu na dva konkrét - ne prípady odkrýva široké spektrum básnikov, pri ktorých tento hľadaný aspekt tvorby identifikuje. Oceňujem, že význam skúmaného javu hodnotí pri každom autor skom výkone osobitne. Iným spôsobom syntetizuje zmeny v slovenskej poézii od 90. rokov 20. storočia po súčasnosť vo svojich niekoľkých poznámkach Veronika Rácová. Vo svojej štúdii sa však neusiluje o sú - vislejšie definovanie rozličných línií písania. Zameriava sa na neúplný (no v kontexte publikácie celkom určite uspokojujúci) pohľad na autorov, ktorých umelecký záber siaha (aj) k vizuálnej poézii (s. 111). Z pohľadu generovania nových sémantických významov (kvalít) považujem uvažovanie o dvoch výrazových kódoch jazykovom a obrazovom za zaujímavé, hoci, ako upozorňuje autor ka, nie je ľahké odpovedať, či takáto literatúra poé zii pomáha, alebo ju kvalitatívne redukuje. Skôr parciálne zameraný príspevok Milana Kendru sa sústreďuje na knihu Pavla Taussiga Hana (2012). Neponúka však uchopiteľnejšiu literárnokritickú reflexiu konkrétneho diela, namiesto toho si všíma viaceré vrstvy kódovania situácie rozprávania (s. 338). Precíznym spôsobom sa tak pohybuje medzi jazykom, príbehom a rozprávaním, čím implicitne odhaľuje možnosti samotnej prózy a istým spôsobom ju aj zhodnocuje. Ani v tejto publikácii autori nezabúdajú na prozaické dielo Stanislava Rakú - sa (o pre niekoho možno príťažlivej spojitosti s miestom jeho dlhoročného akademického pôsobenia samozrejme špekulovať nechcem). Premeny autor - skej poetiky i odlišnosti a špecifiká v jeho základných postupoch pri zobrazovaní tela a prejavoch telesnosti v kratších i rozsiahlejších prozaických celkoch sleduje vo svojej štúdii Jana Pátková. Zaujímavým spôsobom konštatuje, že už v juvenilných poviedkach publiko - vaných iba časopisecky na prelome 60. a 70. rokov sa autor výrazne opiera o zobrazovanie tela a telesnosti. Významový posun od tohto obdobia k tomu porevolučnému do značnej miery odráža podľa autorky textu produktívnejšie sústredenie autora na modelovanie 104

105 komického tela, pričom zobrazenie groteskného tela je v textoch obmedzené na vykreslenie absurdnej atmosféry, motívov trápnosti či prekonávanie han - by pomocou funkčného motívu alkoholu. V závere príspevku Pátková konštatuje, že koncept tela a telesnosti v Rakúsových kratších prózach porevolučného obdobia zodpovedá jeho autor - skej poetike a digresívnemu spôsobu rozprávania. Princíp metafikcie a autobiografickosť si všíma Zoltán Rédey. Zaujíma sa o dve prózy z Rakúsovej knihy Fáza uvoľnenia (2013) jej rovnomennú novelu a na ňu bezprostredne nadväzujúcu poviedku Seminárna práca. Z pohľadu dvoch sledovaných princípov Rédey na začiatku upozorňuje, že ide o dve tematicko-koncepčné tendencie, nie o dve jednoznačne takto identifikované polohy textov. Bez čitateľského prekvapenia autora štúdie oslovuje presnosť, dôvernosť a naliehavosť prozaikovej práce s témou, pričom si všíma aj špecifické formovanie postáv. Práve do ich uvažo vania a prežívania podľa jeho slov Rakús prenáša osobnú skúsenosť a vlastné pred stavy. Tretí pohľad na Rakúsove prózy ponúka text Lucie Cifraničovej. Autorka v ňom poukazuje na súvzťažnosti medzi kategóriou etického a estetického v umeleckej literatúre. Toto abstraktnejšie naznačené východisko sa snaží konkretizovať na materiáli poviedky Básnici z knižného súboru Telegram (2009). Za jeden z kľúčových aspektov vzťahu medzi dvoma rozdielnymi kategóriami považuje tendenciu k funkčnej homeostá ze a kooperácii jednotlivých etických a estetických prvkov (s. 325). Kontext písania o zdanlivo vážnej, resp. vysokej literatúre (hoci toto označenie nie je v súčasnosti asi extra priliehajúce) sa usiluje osviežiť ambícia Juraja Malíčka písať o niečom, čo on sám pohotovo nazýva literárnym popom. Vo svojich prívlastkoch ide Malíček ešte ďalej a metodologicky definuje samotný objekt vlastného záujmu. Charakterizuje ho napríklad ako jednu z podôb populárnej kultúry, spôsob jestvovania a bytia beletristického textu a jeho autora v prostredí vymedzenom z jednej strany akýmsi ťažko identifikovateľným literárnym establishmentom, ktorý ešte stále celkom váž ne uvažuje o literárnej či umeleckej hodnote literárneho diela, a to bez toho, aby jestvoval čo len trochu širší konsenzus o tom, čo to vlastne umelecká či literárna hodnota diela je a ako ju identifi kovať (s. 443). Pri svojom legitímnom ťažení (stotožňovať sa s ním, samozrejme, nemusíme), vyhýbajúcom sa úva hám o hlbších kvalitách diel, si berie na pomoc hneď dvoch tvorcov, Michala Hvoreckého a Juraja Červenáka. Autor príspevku ich vníma ako modelové príklady tohto typu literatúry a zároveň osvedčené značky, pri ktorých nám udrie do očí predovšetkým šírka čitateľskej bázy. Súčasťou oboch publikácií sú tiež štúdie potvrdzujúce snahu zostavovateľov (redakčnej rady) o tematickú a naj - mä žánrovú komplexnosť. Nájdeme v nich preto reflexie modifikácií autorských rozprávok, slovenských komiksov, pôvodných rozhlasových dramatizácií tvorby pre deti, poetiky filmovej postavy, dramatických diel či rozličných výtvarných prejavov v literatúre po roku Na záver pripájam už len drobnú poznámku. Okato sa dotýka viacerých štúdií, ktoré v oboch publikáciách ukážkovo (z môjho pohľadu ale preexponovane) dokumentujú určitú roztržku medzi tradičnou normou vychádzajúcou z hodnotenia kvality literárnych diel a projektovaním nových tvorivých prin - cípov. V takýchto prípadoch sa autori príspevkov prikláňajú na stranu nového 105

106 usporiadania umeleckej štruktúry diel, čomu napriek obmedzeniam celkom rozumiem. Oveľa menej však chápem ich častý ústup od akéhokoľvek hodnotenia, ktoré by jednoznačnejším spôsobom odlíšilo umelecky hodnotné diela od tých nekvalitných. Takáto aktivita sa miestami prezentuje ako nadbytočná, čo nevnímam ako šťastné zistenie, hoci si veľmi dobre uvedomujem, že takto nastavené prin cípy nie sú vecou náhody. V tomto prípade nie je až taká dôležitá adresnosť. Drobná výhrada sa dotýka viacerých príspevkov, resp. ich častí, ktoré získavajú podobu nákladných nadinterpretácií. Ochota literárnych vedcov absolvovať hĺbkový prieskum viacerým dielam nezaslúžene pomáha. Umelo sa im zvyšuje hodnota a samotným autorom rastie ich sebavedomie a umelecká prestíž. Subjektívny dojem z čítania oboch publikácií preto táto skutočnosť celkom isto ovplyvní, hoci sa domnievam, že ho nijako zvlášť nepoznačí. KAROL CSIBA Vrstvenie nevypovedaného Petra Soukupová: Pod sněhem Brno : Host vydavatelství, s. r. o., 2015 Petra Soukupová sa etablovala v roku 2007 románom K moři, ktorý vzbudil pozornosť hneď z niekoľkých dôvodov. Dominovala medzi nimi najmä suverenita autorského vyjadrenia a prepracovaná štruktúra prózy. Za nemenej významnú, no pre časť kritiky zároveň nezaujímavú, sa považovala Soukupovej invencia v rámci tematizovanej látky, ktorou bola intimita rodinných väzieb. Svojimi ďalšími titulmi, najmä však zbierkou poviedok Zmizet (2009), za ktorú získala v rámci Magnesia Litera hlavné ocenenie, Soukupová potvrdila, že tematizovanie rodinných vzťahov percipované (hoci aj) detským hrdinom nie je vyčerpané. Aj súčasná slovenská literatúra viac- -menej svedčí o tom, že rodinná minulosť a prítomnosť akoby nestačili ako podklad pre vyšší žáner epiky, za ktorý sa román považuje. Introspektívna fikcia rodiny nemusí byť atraktívna, pokiaľ sa neodohráva na pozadí významných dejinných medzníkov, do ktorých postavy (ne)priamo zasahujú alebo ich aspoň udalosti určitým spôsobom postihujú. Soukupová v nateraz poslednom románe Pod sněhem (2015) uvede - né vyvracia: napísala román o rodinnej realite, ktorá v sebe zahŕňa partnerské problémy, nevypovedané krivdy, strach, rutinný stereotyp, neúprimnosť, sondu do (ne) prirodzeného prerozdelenia mužsko-ženských rolí, materstva, ale aj falošnú vieru v zmysle, že moje prob - lémy nie sú až také zlé ako problémy ostatných. Sujet románu nie je komplikovaný a zjednodušene sa dá vymedziť ako spoločná cesta autom troch sestier a ich štyroch detí k rodičom na oslavu otcových narodenín. Soukupová si volí spôsob spracovania fabuly, ktorý umožňuje vrst venie viacerých časových línií využíva rozprávačský viachlas, čomu podlieha aj vonkajšia kompozícia románu. Narátor mi sú hlavné ženské postavy, sestry Blanka, Olina, Kristýna a ich matka Marie. Striedanie viacerých naračných línií, často vystavané na princípe retrospektívy, je v priestore takto koncipovaného textu funkčné, v romá - ne napomáha udr žiavať napätie a plynulosť. Zvolený model fabuly zároveň umožňuje nazerať na jednotlivé postavy z viacerých optík každá z nich o sebe vypovedá priamo, no jedným dychom subjektívne hodnotí ďalšiu, čo posilňuje väzbu medzi textovými zložkami a zvyšuje tenziu medzi postavami. Napätie medzi nimi narastá počas cesty 106

107 autom, kumuluje sa v uzavretom pries - tore, ktorý sa nedá svojvoľne opustiť. Zaujímavým prvkom románu je práve uvedené striedanie optík, ktoré Soukupová uplatňuje analogicky s prin - cípom prepracovanej psychologizácie postáv. Najstaršiu zo sestier, Blanku, predstavuje ako matku troch detí, ktorá má problémy s manželom Liborom aj kvôli jeho predpokladanej nevere. Blanka v sebe napriek pochybnostiam nenájde odvahu na otvorený rozhovor. Blanka by s ním měla promluvit, ale teď je tak špatný čas. [ ] Liborovi už nestojí za to, aby se s ní o věcech bavil, proč asi, protože už je mu to jedno, jak to u nich doma je (s. 136). Blankino nazeranie a hodnotenie ostat ných sa realizuje z pohľadu matky, ktorá radí, až poúča, a to najmä vo vzťa - hu k ses tre Oline. Tá vychováva syna sa - ma, pretože ju opustil priateľ z Talian - ska. A jo, já zapomněla, že ty (Blanka doplnila M. M.) si ta zasloužilá matka, která to ví nej líp. [ ] Olina stojí na parkovišti a zvažuje, co teď. Co to s tou Blan - kou je? [ ] Libor je taky kretén. Ale to si Blanka nemůže přiznat, protože s nim má tři děti a pohodlnej živůtek, vždycky je něco za něco (s ). Olinina optika sa reali zuje cez sebaistotu, ktorú získala vplyvom vlastnej životnej situácie. Najmladšia spomedzi sestier, Kris - týna, má neperspektívny vzťah so ženatým Davidom. Dejové skutočnosti reflektuje z pohľadu mladého človeka bez záväzkov či zodpovednosti, ktorá z nich plynie (v rámci jej neustáleho esemeskovania Davidovi a úvah o tom, aké sú deti a životy jej sestier). Problémy v manželských/partnerských vzťahoch akoby pars pro toto zastupovalo manželstvo rodičov Blanky, Oliny a Kristýny. Soukupová ho chronologicky opisuje v častiach rozprávaných Mariou, ktoré v texte formálne odlišuje kurzívou. Prehovory matky Marie sú plné bolesti zo skutočného spoznania jej manžela, ktorý nemal usporiadaný emočný vzťah s vlastnou matkou. Opis každodennosti z viacerých per - spektív a v takej miere, akú si v danom románe zvolila autorka, so sebou nesie rizi ká, ktorým sa ani ona nedokázala celkom vyhnúť. Napriek invenčnej práci s jazykom, ktorý je živý a pútavý, občas skĺzne do zdĺhavých, pre sujet nefunkčných opisov rôznych procesov (keď Marie varí dcéram kávu), čo miestami pribrzďuje príbeh a uberá mu na plynulosti. V poviedkovej zbierke Zmizet pra - covala autorka s percepciou detského protagonistu v nosnej sujetovej rovine. Čiastočne na to nadväzuje aj v románe Pod sněhem, keď necháva prehovoriť Blankine dcéry: Fany zavrtí hlavou. Já si nedám nic. Fany stojí a dívá se z okna a nevidí přes slzy, to je taková strašná nespravedlnost, že si nemůže dát nic dobrýho, ale nemůže. Nemůže teď jíst, protože u babičky jíst bude muset, aby to nebylo nápadný, nechce, aby to mamka řešila, protože podle ní je Fany akorát, ale to prostě tak není, musí zhubnout. Do léta, teď se to ještě skreje oblečením. Až budu hubená, tak se pak nebudu tolik bát s lidma bavit, myslí si Fany. Bude ze mě úplně jinej člověk (s ). S uvedenou rozprávačskou optikou však Soukupová nepracuje v takej miere, v akej by si to azda román žiadal. Pritom práve zachytenie sveta dospelých detskou optikou považujem za jednu z najväčších predností próz Petry Soukupovej. Vo svojom ostatnom románe Soukupová potvrdila svoj autorský potenciál, už menej ho však obohatila alebo ďalej rozvinula. Ukázala však, že žáner, s ktorým sa často podľa slovenskej literárnej kritiky spája kvantitatívna aj kvalitatívna kríza, resp. ani ho nemáme, dokáže vzniknúť a zaujať aj v súčasnosti. MÁRIA MAJERČÁKOVÁ 107

108 Uveriteľnosť verzus stereotypizácia Slavenka Drakulić: Obžalovaná Bratislava : Aspekt Preložila Alica Kulihová Vo vydavateľstve Aspekt v preklade Alice Kulihovej práve vychádza román, ktorý podrobne spracúva problematiku domáceho násilia a jeho dôsledkov. Ak sa podobne sterilnou vetou začína reflexia nejakej knihy, vyvoláva to pochybnosti hlavne vo vzťahu k jej recenzentovi. Problém prózy Slavenky Drakulić však tkvie v tom, že v súvislosti s ním je podobná formulácia opodstatnená. Hlavnou postavou a rozprávačkou románu je žena, ktorá nie je ochotná vypovedať v súdnom procese ako údajná vrahyňa vlastnej matky. Postupne sa retrospektívne odhaľujú všetky okolnosti smerujúce k uvedenému incidentu. Všetko sa začína tyranskou výchovou frustrovaných starých rodičov, vedúcou k vzbu re ich dcéry (matky protagonist - ky), jej odchodu z domova a narodeniu rozprávačky. Jedným z kľúčových prob - lémových prvkov textu je absencia materinskej lásky. Podobne ako stará ma - ma neprejavuje dostatok materinského citu svojej dcére, tak neplánované narodenie protagonist ky zase predstavuje zbytoč né bremeno z pohľadu mladej matky. Krátke idylické obdobie sa tak vzápätí končí. Nasleduje návrat do bytu starých rodičov, ktorý spúšťa nekonečnú vlnu domáceho násilia. Tá je stupňova - ná patologickou posadnutosťou matky jej part nerom, rozprávačkiným otcom, ktorého starí rodičia odmietajú akceptovať ako partnera vhodného pre ich dcéru. Čím väčšia je podozrievavosť starej mamy, tým intenzívnejšia je tajná vzbura jej vlastnej dcéry, do ktorej ako matka protagonistky zapojí aj svoju dcéru. Všetko však prebieha v prítmí malomestského prostredia, kde sa dobrá reputácia stavia nad všetky ostatné hodnoty. Každodennou súčasťou tréningu psychicky narušenej matky je fyzické týranie rôzneho druhu. Dcéra sa má napríklad jeho pomocou zbaviť strachu z potenciálneho nátlaku starej mamy. Vynaložené úsilie je natoľko úspešné, že protagonistka sa rozhodne matku nezradiť ani na súde, hoci by jej výpoveď mohla zabezpečiť zmiernenie trestu. Obžalovaná je remeselne dobre zvlád nutý text. Retrospektívna priama narácia je v súvislosti s témou opodstatnená, podobne ako prelínanie perspektív malého dievčaťa a dospelej ženy. Autorka rešpektuje vekové špecifiká všetkých postáva necítime ju vypovedať namiesto nich. Oceňujem to hlavne v pasážach, kde nám sprístupňuje rozprávačkine spomienky na detstvo. Paradoxne však uvedené devízy zároveň naznačujú to, čo považujem za najväčší nedostatok románu. Veľká časť textu sa podriaďuje akejsi uveriteľnosti využitia jednotlivých štruktúrnych prvkov a uvedený spôsob spracovania témy smeruje k výraznej stereotypizácii. Ako som naznačil v úvode, v próze Obžalovaná autorka netvorí, neprekvapuje (sa), ale spracúva problematiku. Od prvých strán sa do popredia derie silná téma, ktorá vytvára predpoklady na všetko, čo sa v texte neskôr vyskytne. Je až zarážajúce, ako plocho potom pôsobia niektoré postavy. Napríklad z ot ca rozprávačky sa vykľuje typický malomestský macho, ktorému je ľahostajné všetko okrem vlastného ega a táto definícia sa bez výnimky napĺňa v celom románe. Všetky mužské, ale aj časť ženských postáv je degradovaná do pozície typov. Funkciu mužov v rodinných vzťahoch rozprávačka dokonca dokáže zhrnúť niekoľkými vetami: Kedy muži dospejú a preberú zodpovednosť za 108

109 svoje deti? Ktorý muž sa môže považovať za dospelého? Ten, ktorý plače, ten, ktorý sa ešte dokáže zaľúbiť, alebo taký, ktorý pracuje, aby uživil rodinu a poskytol jej všetko, no keďže ho nikto neposlúcha, musí všetkých mlátiť, aby ho rešpektovali? (s. 146). Uvedené výhrady by sa dali čiastoč - ne zmierniť tým, že narácia textu je v kompetencii jednej z postáv. Ťažko však vo vzťahu k tvarovaniu prózy prehliadnuť fakt, že v románe čitateľ nenachádza takmer nič detenzívne. Každá situácia sa nevyhnutne musí podieľať na budovaní problémového zamerania textu. Uvede né zacielenie spôsobuje, že próza v nie ktorých častiach pôsobí nedôveryhodne. Pochybujem napríklad o tom, či bolo opodstatnené, že ešte aj túlavého psa na ulici muselo zraziť auto, a to aj napriek tomu, že jeho zaskučanie je neskôr uvedené do súvisu s kvílením matky. Scéna s lovením vtákov na lep by sama osebe bola originálna a zaujíma - vá. Autor ka však cíti potrebu obraz upresniť tým, že ho dáva do priamej súvislosti s neoriginálnym a sentimentálnym motívom lietania hlavnej hrdin - ky. Podceňovanie čitateľa cítiť napríklad aj z častí, v ktorých autorka redundant - ne kumuluje vlastné rečnícke otázky: Kto z nich bol krutejším dravcom, pohrávajúcim sa so svojou korisťou? Ona, zvodkyňa, ktorá sa na okamih dokázala premeniť na krvilačnú hyenu, závislú chuderu alebo ženu pripravenú úplne sa oddať? Alebo on, muž bez štip - ky zodpovednosti, ktorý iba existuje a na prvý pohľad nič nevyžaduje? (s. 108). V texte sa nie veľmi presvedčivo vytvára dojem, akoby spoluvinníkom tragédie protagonistky bol absolútne každý, kto sa v ňom vyskytne. Pravdepodobne to súvisí aj s funkčným zameraním textu, kde sa za potenciálneho vinníka v danej situácii môže považovať aj samotný prijímateľ. Pri diskurzívnom čítaní však takýto konštrukt pôsobí skôr kontraproduktívne. Román by ako celok pôsobil oveľa dôveryhodnejšie, ak by sa v záplave ľahostajných učiteliek, lekárov, susedov, čašníčok, psychologičiek, vyšetrovateľov a ďalších objavil aspoň niekto pozornejší. Próza Slavenky Drakulić predstavuje typ textu, v ktorom sa čitateľ hneď na prvých stranách dostáva v podstate do jeho záverečnej situácie. Autori tak zvyčajne zdanlivo odkrývajú karty a vytvárajú očakávania, ktoré by mali byť aspoň čiastočne znegované. Jedine tak môže čitateľ dospieť k istému znepokojeniu a následne teda aj estetickému zážitku. V románe Obžalovaná sa však až príliš veľký priestor venuje tomu, aby vyznel dôveryhodne. Verím, že kniha si nájde svojho adresáta, ak čítanie preňho predstavuje proces verifikácie vlastných predpokladov. Ja však od dobrej prózy očakávam pravý opak. Literatur macht frei Timur Vermes: A je tu zas Šamorín : Zelený kocúr, 2014 Preložil Michal Hvorecký GABRIEL LUKÁČ Adolf Hitler sa prebudí v dnešnom Ber - líne a neverí vlastným očiam. Nemecko naďalej existuje a prekvitá. Vodca tretej ríše sa v nových pomeroch rýchlo zorientuje a začína kariéru v televízii a na internete. Tak znie fragment z prebalovej synopsy, načrtávajúcej kontúry dramatického oblúku románu nemeckého spisovateľa Timura Vermesa A je tu zas (2014; v nemeckom origináli vyšiel pod názvom Er ist wieder da v roku 2012). Hoci to nie je prvý a pravdepodobne ani posledný raz, čo sa Führer vďaka to - mu, že literatúra spisovateľom posky- 109

110 tuje možnosť oživiť prakticky kohokoľvek, kdekoľvek a kedykoľvek, ocitá v súčasnom svete (len v kontextoch nemeckého jazykového priestoru stoja v tejto súvis losti za zmienku prinajmenšom mená dvoch autorov: Walter Moers a Eric Zonfeld), práve Vermesova próza zaznamenala v globálnom meradle krížom cez medzinárodný literárny (alebo knižný?) trh a, dovolím si tvrdiť, aj krížom cez všetky recepčné úrovne súčasnej literatúry pozoruhodný ohlas. Cynická a mimoriadne zábavná satira, ako pokračuje anotačno-synoptický opis románu, dosiahla miliónový náklad a vyšla v tridsiatich jazykoch. Strhujúci nemecký román (mimochodom, debutový doplnil M. B.) ukázal, že dob rá súčasná literatúra môže byť komerčne úspešná aj vyvolať celospoločenskú dis kusiu. A to, že sa tento nemecký a následne svetový bestseller už tri roky od svojho originálneho vydania dočkal dokonca aj rovnomennej filmovej adaptácie, je len uzat - vorením pomyselného literárne dielo a literatúru an sich presahujúceho kru - hu jeho rezonancie. Ktosi by voči uvedenému mohol vzná - šať námietky, že nie je relevantné, že sa Vermesov debut spomedzi všetkých ostatných knižných titulov presadil ako komodita (hoci osobne som presvedčený, že i tu platí spravidla ono príslovečné bez vetra sa ani lístok nepohne, pričom oným vetrom je tu akosť literárneho diela a lístkom jeho ohlas). Vo svojej recenzii sa preto ďalej zameriavam na samotnú knihu a pokúsim sa poodhaliť opodstatnenosť toľkej odozvy. Prózu A je tu zas možno v zásade považovať za istú hoci nie úplne ortodoxnú podobu alternatívnych dejín. Niečo je v nej jednoducho inak. Autor odpovedá na otázku, ktorá akosi aj vzhľadom na počet obdobných kontrafaktuálne orientovaných diel viazaných na obdobie druhej svetovej vojny visí vo vzduchu, čo by sa stalo, keby.... Kľúčovým pozitívom knihy v tejto súvis - losti je, že Vermes neposkytuje čitateľovi žiad ne vysvetlenie toho, ako je možné, že ten, koho netreba menovať, je späť. Zvedavosť čitateľa tak zostáva nesaturovaná a podstata kontrafaktuálnosti prózy je prosto holým faktom. Nevedno prečo, nevedno ako, ale Adolf Hitler je tu zas pričom to sám opakovane komentuje ako zásah prozreteľnosti. Autor sa teda nezaoberá potenciálne akiste náročným objasňovaním premisy rozprávania (nenecháva nacistov v minulosti skonštruovať, povedz - me, tank, ktorý by umožňoval cestovať v čase) a postupuje nie nepodobne svoj - mu protagonistovi: Zatiaľ čo niekto iný by si hodiny a dni lámal hlavu nad otázkami prírodovedy, a márne by riešil záhadu mojej fantastickej, no nevysvetliteľnej cesty časom, môj metodic ky pracujúci mozog sa spoľahlivo prispôsobil stavu vecí. (s. 24). Román A je tu zas je vynikajúcim zhmotnením spisovateľského kumštu. Nielenže sa Vermes dozaista aj ako absolvent štúdia histórie a politológie výborne orientuje v historických a spoločensko-politických kontextoch, bez čoho by sa jeho próza len sotva zaobišla. Spôsob, akým píše, akým tvorí prehovo - ry svojich postáv (predovšetkým tej hlavnej), akým sa na platforme politickej satiry prakticky permanentne po - hybuje na hranici medzi komickým a vtipným na jednej strane a vážnym a neveselým na druhej, je vskutku znamenitý. Práve v kontexte komiky je pritom z juxtapozície Adolf Hitler roku 1945 a svet roku 2011 schopný mnohokrát kreatívne vydolovať maximum aj tam, kde by to človeku hádam ani nenapad lo: Rozhodol som sa preveriť aj situáciu v zahraničí. Žiaľ, nemohol som sa do toho pustiť hneď, pretože ma vyrušila naliehavá správa. Ktosi sa na mňa obrátil s vojenským problémom, 110

111 a keď že som momentálne nemusel riadiť štát, okamžite som sa rozhodol, že vlastencovi pomôžem. Tri a pol hodiny som strávil cvičením odmínovania ako Minesweeper. (s. 126, zvýraznil T. V.). V tejto súvislosti považujem za dôležité podotknúť, že Michal Hvorecký si pri preklade originálu počínal viac než dobre. Román Timura Vermesa je knihou, ktorá si s ohľadom na svoje tematické zameranie celkom prirodzene vyžaduje isté, možno dokonca pomerne hlboké znalosti tak dejinno-politických, ako aj kultúrnych alebo kultúrno-mediálnych reálií Nemecka. Iste, dá sa čítať aj v prípade, že nimi čitateľ nedisponuje (mno - hé veci napokon patria k akémusi vše - obecnému prehľadu a ak ho adresát nemá, je to, bohužiaľ, čisto jeho prob - lém), no platí, že čím je čitateľ zorientovanejší, tým je schopnejší to, čo mu je predkladané, skutočne doceniť. A mož - no sa mýlim a je to inak. Možno nie je vo vzťahu k čitateľovi dôležité, či odčíta tamtú narážku na minulosť či onen vtip alebo či je spôsobilý oceniť, ako autor bravúrne emuluje hitlerovskú dikciu. Možno je len prosto podstatné, že si čitateľ azda aj v súvislosti s tým, čo sa aktuálne deje vo svete vďaka Vermesovmu románu uvedomí, že ten, koho netreba menovať, je tu síce zas, no našťastie len na stránkach knihy. MARTIN BOSZORÁD Teodor Schnitzer: Šperk 111

112 Marek Debnár Konce a začiatky Nemám rád konce, aj keď niektoré sú očakávané alebo dokonca žiaduce, pred každým je prítomný v človeku pocit, ktorý tak výstižne nazval Julian Barnes slovami sense of an ending. Niekedy sa mi zdá, že ak je človek v niečom odlišný od ostatných živých tvorov, je to práve vedomie konečnosti. Viem, že vo svete, v ktorom sa nachádzam, som na chvíľu, že veci, ktorými sa obklopujem, sa raz rozbijú či pokazia a ľudia, ktorých poznám, raz odídu. Viem dokonca aj to, že v ďalekej budúcnosti sa stratí aj dom, ulica a mesto, ktoré mám rád a do ktorého je zakliaty môj svet. A raz určite zanikne aj jazyk, v ktorom píšem tieto slová, pretože už nebude nikto, kto by ním rozprával. Fernando Pessoa napísal v podobnej nálade báseň Trafika, ktorá mala pre mňa vždy metafyzický rozmer, pretože vesmír sa v nej zmiešava so staniolom z čokolády v rukách dievčatka, ktoré práve prechádza po ulici pod jeho oknom. Táto forma mys - lenia vzdialene pripomína prácu s dĺž kou u Giacoma Leopardiho, len s tým rozdielom, že Pessoa vo svojej básni hovorí o čase. Okamih podľa neho nekontrastuje s večnosťou vesmíru, ale stáva sa jeho súčasťou, pravdou o človeku a jeho svete v čistej podobe, ak taká vôbec existuje. Problémom je, že len málokto z nás nie je taký múdry, aby túto pravdu v živote rozpoznal. Život je útržkom času a ten je popieraním vytúženej nemennosti, ktorú filozofi nazvali bytím. Tento stav však nemusí byť negatívny. Jeho afirmáciu nachádzame explicitne vyjadrenú u Tonyho Judta: Bytie mi vždy spôsobovalo stres, pretože všade, kde som bol, bolo treba čosi vykonať, niekomu urobiť radosť, splniť si nejakú povinnosť, nedokonale zahrať dáku rolu. A vždy tam čosi nesedelo. Stávanie sa mi naopak prinášalo úľavu, píše v Penzióne spomienok a mne sa pri jeho slovách vynára v mysli nekonečne veľa obrazov, ktoré mi pripomínajú moje vlastné zlyhania. Našťastie je tu to, čo Judt nazýva stávanie sa, teda určitý proces nezavŕšenosti nejakého stavu, ktorý sa u neho spája s pohybom z miesta na miesto. Akoby byť na ceste, tento zvláštny proces, keď sa v začiatku pohybu niečo končí a zároveň začína, keď sa rušia hranice medzi jednotlivými miestami, dokonale zodpovedal tomu, čím sa cítil byť. Cestujúceho nakoniec vždy čaká nové miesto, nový itinerár, nový (seba)záznam. Avšak každý (seba)záznam je v určitom zmysle skreslením, spomienkou, ktorá vzniká dotykom bruška prsta s klávesnicou počítača, bruška prsta a spúšte fotoaparátu, končeka štetca a plátna. Vždy je to dotyk, čo určuje hranicu medzi prítomnosťou a minulosťou. Dotyk, z ktorého vzniká dielo. Ak by som mal definovať moje vlastné nastavenie voči svetu nejakým pojmom, bolo by to práve Judtovo stávanie sa alebo, inak povedané, uskutočňovanie. Pred necelým rokom som v tejto rubrike písal o potrebe odcestovať či vrátiť sa na jedno konkrétne miesto do Krakova, aby som pokračoval v prá ci, ktorú som začal pred dvanástimi rokmi. Na tom mieste som pochopil, že spomienky prevládajú nad realitou. Nie v zmysle, že človek žije v minulosti, ale preto, že človek si dokáže spomenúť a prežiť udalosti, ktoré sa nikdy nestali. Nejde o návrat niekoho niekam, ale o čosi oveľa dôležitejšie, ide o návrat slov. Práve ten totiž spôsobuje, že text viac nie je záznamom obrazov, ale aj života, ktorý sa tak ako tieto obrazy väčšinou nikdy nestal, no napriek tomu je vernou kópiou skutočnosti. Je jednou z jej možných alternatív, je neuskutočnenou skutočnosťou, ktorú je však možné aspoň v instantnej podobe prežiť. Ľudská pamäť nedokáže rozlíšiť pravé spomienky od tých falošných, a čo je ešte dôležitejšie, jemná niť príbehov a slov je spojivom či prechodom medzi viacerými formami reality. Neviem, či vôbec exis - tuje niečo ako šťastné konce, neverím na ne, verím však v možnosť začiatku. 112

113 Stanislava Repar Kúsok od raja Neviem, či sa vám niekedy stalo, že to, čo vás riadne potrápilo, ste si nakoniec zamilovali. Presne to je aj nie je môj príbeh so Slovinskom. Je už len preto, že naozaj táto krajina vo mne vzbudila veľmi protichodné zážitky. Dala mi riadne pocítiť, aké je to byť cudzinkou (dokonca vo vlastnom dome), a zároveň ma naplnila pocitom seba - uspokojenia i hrdosti, keď som predsa len dokázala prekonať jej i svoje nevraživosti a vyšvihnúť sa k výkonom, o ktorých sa mi predtým ani nesnívalo. Začala som písať vo svojom druhom jazyku a iniciatívne spoluformovať tamojšie kultúrne prostredie. Zároveň to však nie je môj príbeh, pretože to, čo ma potrápilo, boli najmä mlyny byrokracie, presnejšie, ich mechanická dôslednosť, ktorá dokáže pomlieť živé na neživé, umŕtviť dušu v človeku. A to, čo ma obšťastňovalo a stále obšťastňuje, je nádherná krajina, ktorú si ľudia ošetrujú a ctia ako svoju ozajstnú domovinu. Charakteristická je pre ňu zarážajúco rôznorodá a veru aj bujná príroda, s ktorou Slovinci a Slovinky obcujú čím častejšie. Vstupujú s ňou do styku takmer ako so svojou Veľkou Matkou poskytuje im únik (pred občas prehriatou spoločenskou klímou), oddych aj útechu. Sú to teda dve rôzne slovinské reality, ktoré si v čomsi zaujímavo, niekedy aj nepochopiteľne odporujú. A možno je ich ešte viac... Treba však povedať, že sebavedomá byrokracia ľudí nielen melie, ale aj dobre cepuje a školí. So samozrejmosťou ovládajú veci, ktoré si vyžadujú prehľad, možno až odborný prístup, a vedia sa o seba postarať za každých okolností. A hoci ich tuhé úradníctvo oberá o istý druh individuálnej slobody a disciplinuje ako jednotne vycvičenú armádu, v samotných ľuďoch nakoniec prebúdza odvahu popasovať sa s prekážkami, vytrvalosť, dôslednosť a zmysel pre pravidlá. Pravdaže, s výnimkami lebo v ľudskom svete nikdy nič neplatí stopercentne. Aj moje slová v niečom preháňajú, pretože sa nechcem púšťať na dlhú cestu nekonečných ale, a predsa, i tak... V tomto duchu by som mohla vo svojom výpočte pre a proti pokračovať celé hodi ny. Ak sa pozrieme hoci len na december 2015, narazíme na dva nespojité obrazy. Na tom prvom sa túlam po starom mestskom jadre okolo rieky Ľubľanice a vidím umiernených ľudí, posedávajúcich a postávajúcich okolo vianočných stánkov, obedujúcich alebo večerajúcich vonku pod výhrevnými plynovými lampami. Vnímam načačkané priečelia domov, poväčšine kaviarní, so súdkami vareného vína, punču a medoviny na improvizovaných pultoch. Mesto pulzuje spokojnosťou, pečené gaštany putujú z roštov do papie rových kornútikov, vo vzduchu visia kométy, luny a iné nebeské telesá. Zrkadlia sa vo vodách rieky, ožarujú tváre fascinovaných návštevníkov mesta a samozrejme očarených detí. Všetko v kultúrnom štýle, nikde nijaké bujaré hodovania alebo podnapité hlasy. Občas odniekiaľ zaznie hudba, ktorá nám pripomenie, že sa pohybujeme medzi strednou Európou habsburgovského razenia, pod - alpskými poskočnými úpätiami, kde sa ešte vždy jódluje, horúčkovito patetickým Balkánom a slovinským kvázi new style-om. Prejdeš o námestie ďalej a čo vidíš? Na Kongresnom trgu sa zhromažďujú tisícky poväčšine mladých ľudí, prípadne ostrieľaných príslušníkov nevládneho sektora, ktorí prišli demonštrovať za mier a ľudské spôsoby v prístupe Slovinska (i celého civilizovaného sveta) k utečencom z tretích krajín. Stúpenci Islamského štátu týchto prebehlíkov neľútostne katapultovali z ich vlastného kultúrneho lôžka, obrali ich o právo na domov, pošliapali ich prísahy aj tradície. Ľubľančania protestujú proti xenofóbii a zastrašovaniu ľudí v Európe ich vlastnými vládami či médiami, vťahovaniu Slo- 113

114 vinska do vojny (cez spojenectvá v rámci NATO), ale aj proti tzv. žiletkovým plotom na slovinsko-chorvátskej hranici, necelé dve hodiny jazdy od Ľubľany. Demonštranti držia v rukách po domácky zhotovené transparenty, pochodujú mestom a zastavujú sa pred budovami vlády aj parlamentu. Rečníci a rečníčky využívajú skromné ozvučenie vďaka elektrickému generátoru naloženému na vozíku pred bicyklom, ktorý sa presúva spolu s nami. Na transparentoch sa kľukatia nápisy: NO wars, NO wires! Múry na hraniciach, múry v hlavách! EÚ umiera. Fosilné palivá = podnebné zmeny, vojny & utečenecká kríza. Vojna? Nie v našom mene! Zabezpečme utečenkám právo na dôstojné pôrody! Rovnosť nie je cieľ, je východisko! STOP nenávisti, zastrašovaniu, militarizácii! Ochrániť klimatické podmienky = dospieť k mieru! NIE múrom a násilným smrtiam na hraniciach Európy! Vojak! Odhoď pušku do kukurice, kým ešte rastie. Aj Ježiško má dlhý nos. A ďalšie. V ovej schránke už na mňa čaká pozvánka nabáda ma, aby som sa zúčastnila celonárodného pochodu pozdĺž rieky Kolpy; stredová línia jej toku tvorí zmienenú hranicu, ktorá je zároveň hranicou Schengenu. Domáci ľudia z tamojších (k)rajov sú nešťastní a my, milovníci Kolpy a jej čarovných zákutí, spolu s nimi. Ich skvostná rieka so svojím neopakovateľným ekotopom je pre nich a ich deti nedostupná, násilne uzavretá. Ide o najteplejšiu rieku v Slovinsku, teda v krajine, kde rovnako dobre poznajú iskrivé vody alpských a podalpských riek, ako sú temná Soča alebo belostná Nadiža. Navyše, aj dobré vzťahy so susedmi, ľuďmi a obcami na chorvátskej strane rieky sú zbytočne narušené, alebo aspoň ohrozené. Slovinsko postavilo zátarasy a oddelilo neoddeliteľné: dva brehy, dve oči, dve ňadrá jednej a tej istej krásavice. Mierna rieka, v ktorej sa pláva ako v nadstavovaných hladkých zrkadlách, v ktorej tôňach sa stretávajú ryby spred a spoza schengenskej hranice, stráca svoje turistické i športové využitie pre plavcov, kajakárov, rybárov, chalupárov, kempujúcich skautov, romantikov aj neromantikov. Zvieratá, ktoré sa sem chodia napájať po celý rok, už niekoľko týž - dňov neraz končia na drôtených plotoch medzi žiletkami. Tie ich telá masakrujú o to výrečnejšie, o čo panickejšie sa zvieratá snažia uniknúť z nastraženej pasce... až kým nevykrvácajú alebo nezahynú od vyčerpania. Takáto smrť je tu de facto nastražená (aj) na ľudí. V tichosti, v noci, kúsok od raja. Domáci obyvatelia však tvrdia, že cez zelenú hranicu utečenci do Slovinska i tak neprichádzajú, alebo len v zanedbateľnom množstve. Opatrenie je zbytočné, nezmyselné, škody neporovnateľne väčšie ako osohy. S tými najpovolanejšími ho nikto nekonzultoval. Napríklad s ochranármi alebo miestnymi domorodcami, ktorí majú o svojom kraji najlepší prehľad. Tvrdia, že už len dvihnutím vody, v prípade Kolpy bežne aj o štyri metre, a v dôsledku holého odplavovania žiletiek z nastražených plotov môže dôjsť k ekologickej katastrofe nevídaných rozmerov. Nijaký breh, nijaké dno, nijaká pobrežná lúka alebo ihrisko v kempe už nebudú pre ľudí, a ani pre zvieratá nikdy viac bezpečné. 1 Pozvánka vyzýva k neposlušnosti, k prerezávaniu drôtov a od- 1 Táto obava sa už potvrdila. Roztopené snehy na prelome rokov zdvihli hladiny riek a Kolpa sa preliala aj cez žiletkové ploty. V súčasnosti na príslušnom ministerstve uvažujú, či ich nenahradia betónovými múrmi (pozn. St.R., 20. január 2016). 114

115 straňovaniu ohrád. Kliešte musia byť poriadne, záhradnícke, masívne, obuv a odev hrubé, staré a odolné. Ruky dlhé a hlava bystrá. Pridajte sa! Tá istá krajina, to isté územie, tie isté tradície, ba možno i ciele, tí istí ľudia. A také rozdielne postoje i prejavy nie ako tie štandardizované hviezdy na modrom nebi Európskej únie. Riešim túto hádanku už roky: Prečo nariadenia vydávajú obmedzení vysokopostavení ignoranti, možno tí istí, ktorí inde berú do rúk zbrane, kým múdrym ľudomilom či zástancom ľudských práv a kultúrnych diverzifikácií neostáva nič iné, len strácať sily v ustavičnom boji s kamennými mlynmi či už domácej, alebo európskej byrokracie?! Zatracovať alebo si ctiť takúto krajinu a jej ľudí? A je dobre si spätne uvedomiť: Cesta k odpovedi určite nevedie cez národné alebo iné kolektívne identifikácie, prípadne sebaidentifikácie. (Boho)človek je zdrojom svetla i tmy a týka sa to každého/každej z nás. Ako raz povedal priateľ Daniel Pastirčák: Tolerantný nie som preto, že pravda neexistuje, ale práve preto, že pravda existuje a vždy ma svojím obsahom presahuje o nekonečno. Teodor Schnitzer J. F. Cooper: Posledný Mohykán. Mladé letá,

116 píše Pavel Branko Tabu a jeho premeny Eufemizáciou sa nevyznačujú iba totalitné režimy, ale rovnako aj postdemokratické, ktoré však namiesto násilia preťahujú ľudu, svojmu nástroju na udržanie moci veľkokapitálu, popod nos medové motúzy sémantických manipulácií. Ako, stačí nazrieť do Úskalí a slastí jazyka, s * Udalosti však nestoja a eufemizátori slávia vždy ďalšie triumfy. Nedávna parížska konferencia na tému otepľovania Zeme, ktoré treba udržať na čo možno najnižšej úrovni, ale tak, aby to nebolelo (čiže klasický mačkopes), nesmela v názve mať to, o čo šlo. Šlo totiž o to, spomaliť otepľovanie vyvolávané ľudskou činnosťou, čo je už konštatovanie a diagnóza, teda čosi neoddiskutovateľné. No uhoľné a petrolejárske lobby preukázali dosť sily, aby enviromentalistom zabránili tematizovať problém v tomto znamení. A tak, hoci téma otepľovania v Paríži diskusii dominovala, samotná konferencia ju v názve nesmela mať, takže prebehla pod hlavičkou klimatických zmien, teda čohosi nedefinovaného, čo treba ešte len definovať. Nečudo potom, že výsledky boli, aké boli a to patrí táto konferencia k najúspešnejším vo vytýčenom smere, lebo predošlé boli ešte bezzubejšie. Najnovšie sa v západoeurópských médiách objavila ďalšia ukážka eufemizačných hier v podobe návrhu premenovať rozvojovú pomoc na rozvojové podnety či impulzy, lebo výraz pomoc rozvojové krajiny ponižuje, charakterizuje ich ako závislé, kým podnety a impulzy pobádajú. Slovom, neokapitalistický newspeak, aj keď nerazí mučiarňami a masovými hrobmi, ostáva zložkou jazykových zastieracích manévrov. Napokon, inými slovami to konštatoval už Karl Marx. Keď jednoduchý príbeh vôbec nie je jednoduchý V jeseni r ponúkla stanica Devín päť ukážok z asociatívne stavaného kvázihistorického románu Pétera Esterházyho Jednoduchý príbeh čiarka sto strán, ironizujúceho hádam všetko, čo je maďarskému národno-hodnotovému systému sväté v dejinách i súčasnosti, a žonglujúceho s historickými vrstvami, len sa z nich tak práši. Redakcia vybrala ukážky z obdobia po druhej svetovej vojne, keď sa v rámci získa - vania prepychových bytov po odstavených papalášoch pre nových papalášov organizovalo vysídľovanie z miest na vyhnaniská u nás to prebehlo pod názvom Akcia B. Jadrom reflexie sú vnútrorodinné vzťahy a sociálne interakcie očami inteligentné ho, do seba utiahnutého chalana. Prostredníctvom otázok, ktoré kladie sebe aj svetu, sa hodne venuje otázkam náboženstva v naivisticky ľudovom podaní. Bojí sa neveriť, sám však slovo Písma podchvíľou podvracia naivne detskými otázkami, pre ktoré má nemčina nepreložiteľne rozkošné označenie Gretchenfrage, na aké sa tak ťažko odpovedá. Stret konzervatívneho mesta s ešte konzervatívnejšou mentalitou povojnovej dediny optikou chalana, ktorý sa prediera húštinou tradovaných skamenelín, korení preklad Renáty Deákovej intarziami jadrného ľudového dobového výraziva typu šporhelt. Biblické citáty sa zasa skvejú zmesou bibličtiny a slovenčiny, dikcia je plynulá, hovorová v podaní Ivana Krúpu radosť počúvať. * Príspevky Pavla Branka do roku 2007 vyšli knižne pod názvom Úklady jazyka (2014). Pokračovanie až po súčasnosť pod názvom Úskalia a slasti jazyka (2015) pozn. red. 116

117 Dušan Dušek ako lyrik konkrétnosti a zmyslovosti Nie že by som tu objavoval Ameriku tento plodný autor má vo výpise z registra tvorby už plno záznamov a veľa z nich osciluje okolo tejto polohy. Vezmime si však túto lyriku pod lupu na novele Dažďová voda zo zbierky Holá veta o láske, kde vystupuje obzvlášť plasticky. Maxim Gorkij v jednom zo svojich seminárov pre začínajúcich spisovateľov kládol dôraz na konkrétnosť nikdy nepíš strom, ale dub, javor... nikdy nepíš vták, ale vrabec, sýkorka... (parafrázované spamäti). Dušan Dušek to asi nemá z Gorkého, rozhodne sa však tým receptom riadi, ba ho obohacuje o metaforiku lyrického presahu: sýkorky mali žlté vestičky vždy zapnuté; potom sa dosypal kŕdeľ poštových vrabcov; svetlo žiarovky sa vpilo do dňa; zasklené kaluže, posledné zrkadlá zimy; o vzduch sa (vo vetrisku) dalo oprieť ako o vankúš; slnko začínalo mať jarný uhol pohľadu... Dušek je mestský spisovateľ, výňatky však ukazujú na jeho spätosť s prvotným ukotvením slovenčiny, ktorá vyrastala z vidieckych koreňov, a aj na sídliskový balkón si pričarí prírodu. Preto keď príde reč na scenáristickú tvorbu protagonistu Tina, ktorý sa k nej stavia aspoň sčasti ako k chlebárskemu legu, autorova slovenčina hneď aj osivie, stratí glanc. Síce nehodnotí, ale zaujíma postoj jazykovo. Len čo však Tina asociácie alebo reálie manželského spolužitia zavedú do oblasti erotických predstáv, zrazu sa ocitneme na pôjde kúzelníka. Díva sa na oblohu, oblak počas letu menil tvar, napokon sa zmenil na prsník, ale taký vábny, že stačil aj jeden... Zišla by sa mu Alica a ochota jej dotykov tým a tým, tam a tam... Šťastlivec Tino, ktorý už roky žije v naplnenom, živom manželskom partnerstve, nespája svoje fantázie s kráskami z plátna či obrazovky, ale s vlastnou ženou, popierajúc tak frajerské mačizmy typu manželská povinnosť či noblesnú rezignáciu Dona Fabrizia z Lampedusovho Geparda v podobe oheň a plamene na jeden rok, popol na tridsať. Dušekove obrazy akoby tu na malej, jazykovo diferencovanej ploche a s jemným humorom okrajovo polemizovali s Tolstého diagnózou, že všetky šťastné manželstvá sú šťastné na jedno brdo. A hoci vie v obrazoch erotiky byť plastický, konkrétny, vulgarizmy sú mu cudzie a dehonestuje ich nálepkou orálny sex. Dikcia lyrických partií Holej vety o láske nás vracia skôr k modernej verzii horských prameňov slovenčiny. Na záver drobná zádrapka Keď médiami prebehli odhalenia, ako sa cielene obmedzuje životnosť výrobkov tým, že jedna z drobných súčiastok len o málo prežije záručnú lehotu, ale je v prístroji zašitá tak, že sa ju nedá vymeniť, výmyselná čeština ju pohotovo nazvala kazítkom. Je to výstižné a natíska sa na prevzatie, ale náš pravopis koncovku -ítko nepripúšťa a prichádza s návrhom kazivá súčiastka (Silvia Duchková, Fórum SSN, č. 2/2015). -ítko nechajme bokom, kodifikátori sa s praxou oň ešte dlho a bezvýsledne budú naťahovať, všimnime si však podstatu. Kazítko je čosi, čoho účelom je cielene vyradiť z prevádzky ako celok niečo, čoho je súčasťou. Zbližuje ho to s dávno zaužívaným kazisvetom, ibaže kazisvet nie je potmehúd, skôr ťarbák alebo vandal. Kazivé je naproti tomu čosi, čo sa ľahko alebo rýchlo pokazí, nevyjadruje však utajovanú intenciu výrobcu, skôr normálnu vlastnosť výrobku. Preto sa kazítko do slovenčiny takto mechanicky transponovať nedá, márna jazykoporadní snaha. Treba na to ísť od lesa. 117

118 PAVEL BRANKO (1921) je filmový kritik, publicista a prekladateľ na dôchodku (z nemčiny, angličtiny a ruštiny). Je autorom monografií Slovenský krátky film (1965), Karol Skřipský (1966, 1991), Mikrodramaturgia dokumentarizmu (1971, 1991), Od začiatkov po prah zrelosti (1991), Straty a nálezy (1999), Straty a nálezy 2 (2005), Straty a nálezy 3 (2007) či jazykovokritických esejí Úklady jazyka (2014) a Úskalia a slasti jazyka (2015). IGOR DANIŠ (1968) vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave, pracoval ako vedecký pracovník na SAV, úradník na MF SR aj MF ČR, vysokoškolský pedagóg na UK, vyučoval tiež angličtinu, od minulého roka pôsobí ako poradca v NR SR. Po celý čas sa venuje aj témam z oblasti literatúry a kultúry, svoje často polemické články publikoval v Sme, Slove, Domino Fóre, Trende, HN, Ekonomických rozhľadoch, Romboide, na a inde. MAREK DEBNÁR (1979) pracuje ako odborný asistent na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Okrem toho pôsobí ako literárny publicista a esejista, bol na viacerých zahraničných výskumných pobytoch a bol opakovane literárnym rezidentom Vyšehradského fondu. Je autorom monografie Medzi myšlienkou a obrazom fragmenty z filozofie literatúry (2013). JANA JUHÁSOVÁ (1975) je literárna vedky ňa, v súčasnosti pôsobí na FF KU v Ružom - berku. Výskumne sa venuje teórii sakrálnych žánrov (Litánie v poézii nadrealistov a básnikov katolíckej moderny, 2009) a spirituálnym aspektom súčasnej slovenskej poézie. Redakčne pripravila kolektívnu monografiu Krajina vo mne (R. Biarinec, M. Haugová, R. Jurolek, J. Kudlička, J. Kuniak, 2015). ZDEŇKA KALNICKÁ (1953) je filozofka a estetička, v súčasnosti pôsobí na Katedre filozofie Ostravskej univerzity v Ostrave. Je autorkou viacerých monografií, naposledy Concept and Image. Intersections of Philosophy and Art(2013), editorkou knihy Water and Women in Past, Present and Future (2007) a spolupracovala na kolektívnom projekte Aesthetics of the Four Elements: Earth, Water, Fire, Air (ed. K. Wil - koszewska, 2001). ĽUBICA KEPŠTOVÁ (1960) je dlhoročná redaktorka, od roku 1993 zástupkyňa šéfredaktora časopisu Slniečko, autorka recenzií o súčasnej detskej literatúre a rozhovorov s tvorcami detskej literatúry. Pravidelne spolupracuje s časopismi Knižná revue, Bibia - na a ďalšími, prekladá z angličtiny a češtiny, žije v Ivanke pri Dunaji. DANIEL KOVÁČIK (1985) ukončil doktorandské štúdium na katedre estetiky UKF v Nitre prácou Poetika príbehovosti v naratívnom texte. Publikoval niekoľko odborných štúdií a príležitostne publikuje filmo vé a literárne recenzie v časopisoch RAK, Romboid či Vlna. VALERIJ KUPKA (1962) je básnik, prekladateľ a literárny vedec, pôsobiaci na FF PU v Prešove. Je autorom šiestich kníh poé zie, naposledy Zabudnutá štvrtá strana (2014), monografie Nová próza ako sociokultúrny fenomén (2000) a spoluautorom Slovníka ruskej literatúry storočia (2007), Slovníka ruskej umeleckej kultúry 20. storočia (2014) a učebnice Ruská literatúra storočia (2013). Zostavil antológie ruskej poézie Ruská moderna (2011) a Ruská avantgarda (2013). Prekladá z ruštiny, ukrajinčiny a do rusínčiny. 118

119 IVANA KUPKOVÁ (1971) je prekladateľ ka a teoretička prekladu, pôsobí na FF PU v Prešove. Prekladá prevažne z ruštiny (napr. P. Krusanov, A. P. Čechov, F. M. Dostojevskij a i.). Je autorkou monografie Preklad ako boj so zmyslami (2010) a spoluautorkou Slovníka ruskej umeleckej kultúry 20. storočia (2014). SLAVKA LIPTÁKOVÁ (1977) je filmovou scenáristkou. Na základe jej scenárov vznik - li tri celo večerné hrané filmy Zosta ne to medzi nami (2003), Malé oslavy (2008) a Ženy môjho muža (2009). Je autorkou niekoľkých rozhlasových hier a rozhlasové - ho cyklu o slovenskej literatúre. Vydala dve knihy pre deti Chlapec bez mena (2007) a Dierožrút (2012). MARIÁN MILČÁK (1960) je básnik, prekladateľ a literárny vedec, v súčasnosti pôso - bí na FF UPJŠ v Košiciach. Poéziu publikuje knižne od roku 1992, naposledy Hra s hadmi (2014). Výbery z jeho poézie vyšli v slovinčine a poľštine. Je autorom monografií O nezrozumiteľnosti básnického textu (2004) a Mýtus a báseň, 7 úvah o poézii (2010). Editorsky sa podieľal na publikácii Ako sa číta báseň, 27 autorských interpretácií (2013). PETER MILČÁK (1966) je básnik, prekladateľ z angličtiny a poľštiny a vydavateľ, autor básnických zbierok Záprah pred zimou (1989), Prípravná čiara 57 (2005), Brum (2012) a monografie Postava a jej kompetencie v rozprávkovom texte (2006). Bol editorom viacerých antológií súčasnej slovenskej poézie, ktoré vyšli v niekoľkých cudzích jazykoch i v slovenčine. Od roku 1991 vedie vydavateľstvo Modrý Peter. STANISLAVA REPAR (1960) je slovenská a slovinská poetka, prozaička, prekladateľ - ka a literárna vedkyňa, žijúca medzi Bratislavou a Ľubľanou. V okoch jej vyšli: kniha esejí Agonija smisla, kniha rozhovorov Existenciály I, básnické zbierky Echoechoecho a Obešanje na zvon a dvojjazyčne zbierka haiku Fabrika porcelana / Fabrika na porcelán. MARTA SOUČKOVÁ (1963) je literárna vedkyňa, v súčasnosti pôsobí ako lektorka slovenského jazyka a kultúry na Univerzite v Novom Sade. Je autorkou monografií Personálna téma v prozaickom texte (2001) a P(r)ózy po roku 1989 (2009), editorkou výberov Jozef Cíger Hronský. Prózy (2008) a Milo Urban. Prózy (2013), spolupracovala aj na kolektívnom projekte Slovník slovenských spisovateľov (ed. V. Mikula, 1999, 2005). PETER ZAJAC (1946) je literárny vedec, kultúrny historik a publicista, emeritný profesor Humboldtovej univerzity v Berlíne a vedecký pracovník ÚSL SAV v Bratislave. Je autorom literárnovedných publikácií Tvorivosť literatúry (1990), Pulzovanie litera - túry(1993), Ästhetik des Schwingens (2015), Slovenské kargo (2015) a i., výtvarných monografií Marian Meško (2005), Obrazy Oskára Čepana (s Barbarou Bodorovou, 2006), esejí (Sen o krajine, 1996; Krajina bez sna, 2004) a viacerých publicistických kníh (s Fedorom Gálom). S Jánom Štrasserom prekladá z nemčiny poé ziu a divadelné hry. MIROSLAV ZUMRÍK (1981) vyštudoval filozofiu, polonistiku a škandinavistiku na Filozofickej fakulte UK, v dizertačnej práci sa venoval dielu súčasného nórskeho prozaika Thureho Erika Lunda. Prekladá nórsku beletriu a literatúru faktu. Pracuje v Slovenskom národnom korpuse Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV. 119

120 Tím TOTO! je galéria tvoria (v abecednom poradí) výtvarník a ilustrátor Miloš Kopták (1969), grafická dizajnérka Mária Roj ko (1978) a manažérka Ida Želinská (1972). Stretli sa v r pri rekonštrukcii detských časopisov Včielka a Zornička. Za tento projekt získali Národnú cenu za dizajn (2011). V tom čase spoločne formalizovali združenie ASIL Asociácia slovenských ilustrátorov, vydali katalóg mladej slovenskej ilustrácie a v r založili prvú galériu ilustrácie ASIL GALLERY na Šte - fánikovej 12 v Bratislave. Tu vystavovali najmä najmladšiu vlnu slovenskej ilus trácie: Danielu Olejníkovú, Tomáša Klepocha, Martinu Rozinajovú, Matúša Maťátka, Bys - tríka Vanča a ďalších. Pripravovali prílohu SME pre deti a ďalšie kultúrne aktivity, napr. TOTO! je večerníčkové kino. V r spoločne založili občianske združenie TOTO! kultúrne ihrisko a v r otvorili TOTO! je galéria. Ich dlhodobým výstavným plánom je návrat ku knižkám a ilustrátorom z rokov 20. storočia. Nebol to prvoplánový nápad vsadiť na retro. Naopak: chceli chrániť to, čo všetci traja považujú za súčasť kultúrneho dedičstva a čo pomaly mizne nielen v prenesenom slova zmysle, ale aj skutočne veď ilustrácia je krehký materiál, ktorý sa zlým skladovaním môže nenávratne zničiť. Začali doslova hľadať autorov, alebo ich dedičov, vyťahovať originály zo šuflíkov a z pivníc a najmä vystavovať: Teodora Schnitzera, Petra Kľúčika, Janu Kiselovú Sitekovú, Jozefa Cesnaka, Roberta Bruna a ďalších. V súčasnosti pripravujú projekt virtuálnej galérie ilustrácie, cyklus projektov pre zberateľov ilustrácie a ďalšie výstavy. Výtvarník a ilustrátor MILOŠ KOPTÁK (1969) zakladal ASIL Asociáciu ilustrátorov, FRU FRU Gallery. Jeho knižné ilustrácie vyšli na Slovensku, vo Francúzsku, v Čechách, Nórsku, Južnej Kórei, Litve, Taliansku, Poľsku, Španielsku. Je nositeľom Ceny Ľudovíta Fullu, Zlatej Stuhy a niekoľkých ocenení Najkrajšia kniha roka. Spolu s Ray Escalé z Barcelony tvorí výtvarnú dvojicu Miroir Noir. Grafická dizajnérka MÁRIA ROJKO (1978) je autorkou redizajnu detských časopisov Včielka a Zornička z roku 2009/10. Spolupracuje s mnohými slovenskými hudobníkmi, ilustrátormi staršej i mladšej generácie, vydavateľstvami ako Slnko records, Buvik, Artforum a i. V roku 2011 získala Uznanie poroty v súťaži Národná cena za dizajn a v roku 2014 ocenenia Najkrajšia kniha Slovenska v kategórii Krásna literatúra a Literatúra pre deti. Sociálna poradkyňa a manažérka IDA ŽELINSKÁ (1972) spoločne s Milošom Koptákom a Máriou Rojko založila v r ASIL GALLERY a v r TOTO! je galéria, riadila sociálne a komunitné projekty a projekty oživovania verejných priestorov. V r bola šéfredaktorkou detských časopisov Včielka a Zornička. 120

121 Teodor Schnitzer (Fenomén STOPY) Pred časom ma zastihol mail Miloša Koptáka, v ktorom sa ma pýtal, či neviem niečo o ilustrátorovi Teodorovi Schnitzerovi. V časopise Slniečko pracujem s ilustrátormi už niekoľko rokov a aj keď som literárny editor, vždy som si myslela, že v kontexte ilustračnej tvorby pre deti a mládež o nich predsa len niečo viem. Ale týmto menom som bola zaskočená. Pýtala som sa aj starších kolegov, ktorí už dávnejšie pracovali vo vydavateľstve Mladé letá, ale spätné väzby akosi neprichádzali. Potom sa Miloš ozval opäť. A vtedy som si uvedomila, že Teodor Schnitzer je vlastnou súčasťou môjho detstva. Stačilo, keď mi prezradil niekoľko knižných titulov, ktoré tento záhadný umelec ilustroval. Vynorili sa mi v hlave čierno-biele obrázky, ktoré ma vťahovali do tajomného sveta Indiánov, nebezpečných aj šľachetných dobrodruhov, útočiacich divých zvierat a neskrotnej slobodnej prírody. Neskutočne som sa zahanbila a naplno som si uvedomila, že v čase môjho detstva bol pre mňa ilus trátor len malým menom v tiráži, ktorému som málokedy venovala pozornosť. Akoby autor textu automaticky prebral zásluhy za pridanú hodnotu ilustrovanému príbehu. Až neskôr som v knihe vedome hľadala meno človeka, ktorý mi sugestívne upgrejdoval atmosféru nezabudnuteľnej knihy. Zašla som k mame, u ktorej mám stále svoju detskú knižnicu. Vybrala som celý regál s edíciou STOPY, Winnetoua, Synov Veľkej medvedice, Posledného Mohykána, Cooperovky. Neveriacky som sa dívala na obrázky, z ktorých sa mi vynárali príbehy, ktoré predo mnou defilovali ako filmy, pretože mali neuveriteľnú dynamiku Indiáni veslovali, a naozaj im išlo o život, medveď sa vynoril z praskajúceho krovia a vyrútil sa na vydesených lovcov, zálesáci a ich una vené kone sa predierali hrozivým skalným priesmykom. V obrázkoch bol autentický pohyb lístie na stromoch sa chvelo, vietor v ňom vytváral vzdušné rieky, zlomený konár padal k zemi, kôň sa potkol a spod kopýt sa mu odkotúľal uvoľnený kameň. TOTO! r Teodor Schnitzer J. F. Cooper: Posledný Mohykán. Mladé letá, 1969

122 TEODOR SCHNITZER (1933, Košice 2003, Bratislava), výtvarník a knižný ilustrátor. V rokoch študoval na VŠVU v Bratislave u prof. Vincenta Hložníka v od - delení voľnej a ilustračnej grafiky. Od roku 1961 sa programovo venoval ilustračnej tvorbe, za ktorú získal viacero významných ocenení. Zaraďovaný je do početne najsilnejšej skupiny ilustrátorov, zameraných na poeticko-epic - ký výraz. Od roku 1955 do roku 1977 ilustroval najmenej 116 kníh. Bol komplikovaná osobnosť so sklonom k pitiu, ktorý premáhal svojím workoholizmom. Galéria Toto! zorganizovala v roku 2015 prvú samostatnú výstavu Teodora Schnitzera, žiaľ, posmrtnú. Okrajovo sa venoval aj voľnej tvorbe a drobnej (takmer šperkovej) plastike. Teodor Schnitzer Oliver Rácz: Rezeda. Maďarské vydavateľstvo, 1968

123 Teodor Schnitzer Victor Hugo: Robotníci mora. Mladé letá, 1968 To neboli len knihy, to bol kus môjho zosobneného života, ktorý som vďačne preberala od svojich starších bratov, holdujúcich dobrodružnej literatúre. Medzi ich knihami som našla aj Robotníkov mora. Spolu s postavami som zápasila na rozbúrenom mori, kde ma vlny strhávali do svojho vodného pekla a vzápätí ma vynášali do nebies. Neverila som, že obraz môže mať takú silu, že sa pohybuje v intenciách mojich duševných poryvov, lebo v takých podobných žijeme aj my robotníci každodenného života. Ak niekto vloží do obrázkov takúto energiu, akú ju musí mať sám v sebe?! Ako ďaleko nás presahuje naša duša, ak nie je odkázaná na priestor, ktorý jej vytvára naše telo a prostredie, v ktorom sa pohybuje?! Drsnosť a dynamika, ale aj krehkosť detailov v ich najprecíznejšej subtílnosti hovorí o celostnosti umelcovej práce, ktorá je skutočným obrazom jeho vnútorného života. Paradoxnú jemnosť a mäkkosť som objavila aj v ilustráciách leporiel Márie Rázusovej Martákovej, ktoré som našla pri nedávnom sťahovaní. Môj macík aj Zvieratníček na mňa dýchli niečím, čo mi vzdialene pripomenulo Jiřího Trnku, a s prekvapením som si prečítala meno ilustrátora. Teodor Schnitzer. Keď som som sa zadívala na zväčšeninu ilustrácie z Posledného Mohykána vo výklade galérie Toto!, akoby som videla čínsku kaligrafiu, na ktorej horskými roklinami putujú ľudkovia s naloženými koníkmi, z hôr stúpa studený opar, stromy a rastliny vypúšťajú svoje voňavé tajomstvo, tlmia predzvesť hustnúceho strachu z neznámeho nebezpečenstva. Som vďačná, že po rokoch môžeme vzdať zaslúžený hold človeku, ktorý vytvoril nespočetné množstvo knižných ilustrácií, a nebyť investigatívnej práce Miloša Koptáka, Márie Rojko a Idy Želinskej, zostal by pravdepodobne v nepochopiteľnom zabudnutí. Ďakujem pánovi Schnitzerovi a všetkým dobrým anjelom, ktorí mu v živote pomáhali dostať zo seba to najlepšie. ĽUBICA KEPŠTOVÁ

124 Teodor Schnitzer Karl May (návrh na obálku, pravdepodobne Poklad na striebornom jazere)

125 Teodor Schnitzer J. F. Cooper: Posledný Mohykán. Mladé letá, 1969

126 Teodor Schnitzer Mirko Pašek: Muž pre Oklahomu. Mladé letá, 1972 Teodor Schnitzer J. F. Cooper: Posledný Mohykán. Mladé letá, 1969

127 Teodor Schnitzer Jozef Repko: Udatný Idar. Mladé letá, 1978

128 Teodor Schnitzer Štefan Teren: Tatranská medvedica. Obzor, 1956 Moskovská 29, Bratislava číslo Laurinská 2, Bratislava Separát je nepredajný. ISSN